Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)

BRANISLAV DADO


Náboženský smer naasénov, ktorý si priblížime v tejto časti seriálu, patrí ku gnostickým prúdom blízkym svojou teológiou učeniu setitov. Hneď na začiatok ale treba upozorniť na to, aby sme si ich nemýlili s esénmi. Ide totiž o dva odlišné duchovné smery. Naasénov poznáme vďaka dielu Hypolita Rímskeho (170 - 236), ktorý zachytáva teológiu tejto sekty v jej rozvitej podobe. V časoch tohto svätca pôsobili naaséni v Ríme, čoho dôkazom je aj staroveký cintorín objavený v Manzoniho aleji, ktorý, ako preukázal renomovaný francúzsky historik Jérôme Carcopino, je pohrebiskom práve naasénov. Hoci rôznorodé religiózne prvky dávali ich teologickému systému výrazne synkretický charakter, predsa je zrejmý starobylý židokresťanský pôvod tejto sekty. Naaséni tvrdili, že sa držia učenia Jakuba, Pánovho brata, a práve toto odvolávanie sa na zväzky so sv. Jakubom jasne poukazuje na ich židokresťanský pôvod. Sami seba však nazývajú gnostikmi. Dôležitými textami, ktoré sekta používala, sú: Prvé a Druhé Jakubovo zjavenie, Evanjelium Egypťanov, ktoré sa zachovalo v dvoch exemplároch, a apokryfné Tomášovo evanjelium. Všetky tieto texty sú súčasťou objavov v Nag Hammádí. Je zrejmé, že teológia naasénov, ako nám ju na začiatku 3. storočia predstavuje svätý Hypolit, vychádza zo starších diel, ktorých pôvod musí siahať prinajmenšom do polovice druhého storočia. S veľkou pravdepodobnosťou sú starobylé aj niektoré liturgické texty sekty, najmä hymnus, ktorý sv. Hypolit uvádza v závere svojich sumárnych informácií o naasénoch. V ňom sa píše: „Preto teda, Otče, pošli mňa. Zostúpim, nesúc pečate. Preniknem do všetkých eónov. Zjavím všetky tajomstvá." Je to starobylá židokresťanská téma zostúpenia Vykupiteľa skrze anjelské sféry. Kde má pôvod názov sekty? Vychádza z hebrejského slova náchaš, čo znamená had. Z toho vyplýva, že naaséni sú svojou náukou blízki setitským náboženským prúdom, ktorých teológia sa odvíja od rôznych špekulácií na tému Knihy Genezis. Výklad a pochopenie jej textov sú významné tak pre ortodoxné kresťanské komunity, ako i pre gnostické spoločenstvá židokresťanského prostredia. To je bod, v ktorom sa oba náboženské smery stretajú. Zásadný rozdiel je však v prístupe k týmto textom a tiež v tom, že ortodoxné kresťanstvo prijíma celý Starý zákon, kým gnostické smery si vyberajú len určité starozákonné texty a z nich selektujú iba to, čo sa hodí pre ich teologické úvahy. Teológia naasénov zahŕňa niekoľko dôležitých prvkov. Prvým je význam textov Knihy Genezis, najmä častí opisujúcich stvorenie sveta, človeka a prvý hriech. Podanie týchto tém obsahuje ezoterický nádych. Nachádzame tu napríklad teologické vysvetlenie štyroch rajských riek, ktoré sa chápu ako vyjadrenie ľudských schopností, energie. Naaséni učia, že je veľmi ťažké skúmať ľudskú dušu. Odpovede na jej tajomstvo však nehľadajú vo Svätom písme, ale v okultných vedách. U naasénov sa stretáme so zaujímavým javom, ktorý u setitov nenachádzame. Okrem toho, že čerpajú zo židokresťanskej teológie, využívajú rôzne „vzorce" zo Starého zákona, ktoré v teologickom myslení využívalo i ortodoxné kresťanstvo. Pracujú s témami, ako napríklad prechod cez Červené more, čo chápu ako symbol vyslobodenia z materiálneho sveta; či s témou Jordánu, v ktorom Jozue - Ježiš (v hebrejčine tieto mená znejú rovnako) daruje duchovné znovuzrodenie a tým vovádza do zasľúbenej zeme; a pod. Je to opakovanie archaických tém, typologicky využitých pri teologickej interpretácii krstu. Na druhej strane naaséni využívali tie isté pramene, ktoré boli vlastné ortodoxnému kresťanstvu. Stretávame sa tu s niektorými klasickými textami, ktorým ale dali ezoterický a heterodoxný význam. Jednou z týchto tém je napríklad ich výklad 118. žalmu. Kresťania tento žalm vzťahujú na Ježiša Krista a na jeho veľkonočné tajomstvo, čo je základom jeho vykupiteľského diela; čiže na tajomstvo jeho smrti na kríži a zmŕtvychvstania. Spojenie tém „uholného kameňa" z uvedeného žalmu a skaly z Knihy proroka Daniela, ktorá sa uvoľnila bez prispenia ľudských rúk a naplnila zem (Dan 2, 36), sú tiež témy, ktoré už raná cirkev využívala pri interpretácii Ježišovho vykupiteľského diela a zrodu samotnej cirkvi. Naaséni však týmto textom dávajú odlišný význam. Podľa nich je nebeský človek tým „uholným kameňom" a z neho pochádza pozemský človek, „uvoľnený bez zásahu akejkoľvek ruky" (porov. Dan 2, 36). Hypolit uvádza, že naaséni spájali zjavenie gnózy s učením Jakuba, Pánovho brata. Jeho si podľa nich Ježiš vyvolil ako toho, ktorému zverí tajné učenie. Jakub mal spolu s Petrom účasť na Ježišovom duchovnom vystúpení do neba a je to práve on, kto rozoslal apoštolov do celého sveta a dal im misijné poslanie. Pravdepodobne takto chceli naaséni odôvodniť svoje misijné snahy medzi židokresťanmi. Podľa odborníkov, ktorí skúmali texty z Nag Hammádí, obe Jakubove apokalypsy mohli vzniknúť buď v židokresťanskom prostredí, alebo v oblastiach, kde tento apoštol požíval zvláštnu úctu. Niektoré slovné spojenia, ktoré v texte nachádzame, ako aj zmienka o Sofii a Achamoth poukazujú na valentínsky gnostický systém. Znamená to, že texty mohli byť redaktorsky upravené v čase, keď už naaséni poznali valentínsku gnózu, čiže na konci 2. storočia. Vzhľadom na miesto, kde texty vznikli, sú autori veľmi opatrní. Niektoré indície naznačujú, že by mohlo ísť o oblasť východnej Sýrie, no tieto hypotézy sa dodnes nepotvrdili. Text má prevažne formu dialógu, ale miestami v ňom nachádzame aj hymnické prvky. Jeho obsah môžeme rozdeliť na dva rozhovory Spasiteľa s Jakubom: rozhovor pred veľkonočnými udalosťami a rozhovor so Zmŕtvychvstalým. Charakteristickým motívom textu je vystupovanie duše, ktorá prechádza sférami archontov, pričom sa musí preukázať znalosťou gnózy, čiže hesla, ktoré jej umožní tento prechod. Hlavnou témou apokalypsy je spása, ktorá sa tu chápe ako oslobodenie gnostika od záťaže dočasného života a jeho návratu na miesto pôvodu. To sa uskutoční dosiahnutím zjednotenia s najvyšším bytím. Sú to typické gnostické názory. Napriek niektorým prvkom, ktoré má text apokalypsy spoločné s valentínskou gnózou, však nejde o ucelený valentínsky systém. Pri hodnotení naasénov prichádzame k podobnému záveru, k akému sa dopracoval sv. Irenej ohľadom setitov. Rozlišujeme v ňom dva aspekty: 1. nachádzame tu prvky staršej židovskej gnózy blízkej učeniu Šimona Mága a obsahujúcej niektoré prvky prevzaté z kresťanského učenia, čiže akési „stopy" kresťanstva; 2. stretávame sa tu so synkretickým využitím teologických, exegetických a liturgických tém židokresťanstva, čo je charakteristickým rysom tohto prúdu gnosticizmu. Tieto prvky sú vlastné vrcholnému obdobiu gnosticizmu, ktoré je známe ako valentínska gnóza. Valentínove spisy sú pre nás zaujímavé, pretože využívajú teologický materiál ortodoxnej cirkvi, a práve im sa budeme venovať v nasledujúcom príspevku.