Katari sa šírili cez Bosnu, kde zaznamenali veľký vzostup a kde zrejme sídlil ich biskup, ktorého katolíci nazývali kacírskym pápežom. Okrem toho sa šírili aj priamo z Byzancie a Bulharska do Talianska, Francúzska i Nemecka. Tu tvorili neveľké skupiny, ale aj tak sa prostí a horliví veriaci v druhej polovici 12. storočia obávali ich vzrastu. V Taliansku ich bolo omnoho viac, predovšetkým v mestách. Ich strediskom bolo Miláno. V rôznych mestách ich rozlične nazývali a tak sa dosť značne od seba líšili. Najviac stúpencov získali vo Francúzsku. Ani kázanie a pôsobenie Bernarda z Clairvaux ich postup nezastavilo. Po roku 1160 preto cirkevné synody rokovali o protiopatreniach.

Ľudovým náboženstvom sa katarstvo stalo v niektorých krajoch na juhu Francúzska, kde boli podľa svojho strediska Albi nazvaní i albigénci. Roku 1165 bola v Lombres neďaleko Albi dišputa ich apoštolov s rímskymi biskupmi. Výrok, ktorý ich označil za bludárov, im však neuškodil. Neskôr sa konala synoda v Saint Felix pri Toulouse za prítomnosti ich „pápeža" Niquintu, ktorý prišiel z Grécka a šíril tu prísny dualizmus, na rozdiel od miernejšieho dualizmu bogomilov. Rímska cirkev vysielala preto do južného Francúzska legátov a mníchov, aby proti nim a medzi nimi pôsobili, ale bezvýsledne. Bez úspechov zostala aj križiacka výprava, ktorú proti nim roku 1181 vyslal pápež Alexander III. podľa uznesenia Tretej lateránskej synody z roku 1179. Albigénci zotrvali pri svojom náboženstve po celé ďalšie desaťročia pod ochranou veľmožov, ktorí sa pridŕžali ich učenia a poskytovali im ochranu. Súčasne sa katarstvo šírilo i v severnom Španielsku.

Cirkev však o to intenzívnejšie pokračovala v boji proti katarom. Keď nepomáhalo duchovné pôsobenie, siahala tvrdo k násiliu. V Španielsku boli prinucovaní k vstupu do Cirkvi alebo popravovaní už koncom 12. storočia. V Taliansku sa o ich vyhladenie postaral najmä pápež Innocent III. Boli potlačení v Nemecku a v severnom Francúzsku. Na juhu Francúzska, kde im bol priaznivo naklonený toulouský gróf Raimund VI., boli do Cirkvi privedení alebo vyhladení krutými prostriedkami križiakov v rokoch 1209 a 1229. Na križiackych výpravách pod vedením pápežských legátov sa zúčastňovali hlavne severofrancúzski rytieri. Známy bol napríklad Šimon z Montfortu. Rytieri boli prilákaní sľubom, že dostanú statky odňaté katarským feudálom. Ich vyhladzovacím nájazdom nedokázal urobiť koniec ani pápež, keď sebecký cieľ ich boja bol už príliš očividný. Nakoniec z pustošivej vojny vyťažili najviac francúzski králi, ktorí na územia katarov rozšírili svoju priamu vládu a pokročili tak v upevnení svojej moci a v sústredení vlády nad celým Francúzskom. Juhofrancúzske Provensálsko utrpelo dvadsaťročnou vojnou ťažké škody na ľuďoch, kultúrnych hodnotách a hmotných statkoch.

Masové hnutie albigéncov sa značne rozšírilo najmä v južnom Francúzsku. Významný stredoveký mystik Bernard z Clairvaux, no najmä Dominik so svojím rádom horlivo pracovali na ich obrátení. Hoci sa proti nim konala križiacka výprava, ich hnutie potlačila až inkvizícia. Katarov rímska cirkev porazila násilím. Spôsob, akým sa to udialo, je temnou škvrnou na stredovekom kresťanstve. Bolo by však nedorozumením vidieť v kataroch a v albigénskych heretikoch predchodcov reformácie. Ich protest proti stredovekej Cirkvi bol nesený názormi zásadne odlišnými od skutočných biblických a evanjeliových dôrazov.