Je zvláštne, ako sa psychika súčasného človeka dokáže
vyrovnávať s postupne narastajúcim tlakom, až sa celkom adaptuje na
podmienky, ktoré sú dnes oveľa ťažšie, ako boli včera, ale ešte snáď
o čosi prijateľnejšie, ako môžu byť zajtra. Vraj človek si zvykne
i na šibenicu. V masírovaní jeho mozgu a spoločenskej mienky
výdatne napomáhajú médiá, najmä tie bulvárne, ktoré sa priam vyžívajú
v ľudskom nešťastí, katastrofách, smrti, pohromách, skrátka znepokojujú už
i tak dosť vystrašených prijímateľov a oberajú ich o dôveru
v život. Nechcem tým, samozrejme, povedať, že jedinými vinníkmi za to, že
naša planéta nabrala smer rozmáhajúcej sa „kultúry smrti", sú len tí, ktorí
prinášajú na obrazovku, filmové plátno či novinový papier katastrofické scenáre
a sugestívne zobrazujú smrť. Je toho viac a trvá to už dlho. Platí
však rovnica, kde na jednej strane sú záujmy poskytovateľa, na druhej prijímateľa.
Kým totiž informácie tohto typu idú na odbyt, ponúkajú sa, hoci takmer vždy
účelovo pričesané a prifarbené. Dôležitý je zisk.
Manipulatívne na celej veci je to, že v udalostiach dňa
sa okrem tých negatívnych, katastrofických, vyskytuje aj veľa pozitívnych,
ktoré by ducha človeka mohli pozdvihovať a obohacovať. Tie sa však do
ponuky dostanú málokedy, a tak sa tým „jóbovským" dáva neprimeraný
priestor, pričom ich sekundárnym produktom je popri informovaní rozsievanie
obáv, beznádeje a depresie. Psychiku neoklameš. Čo je ale horšie
a okolie to často ani nevníma, je fakt, že existenciálny nihilizmus pôsobí
i na deti, ktoré sa postupnými dávkami „kvetov zla" potichu pripravujú na
pohŕdanie životom, neúctu k nemu a nevieru v neho. Preto možno
pozorovať taký nečakaný nárast suicidálnych pokusov mladých ľudí, ktorí
strácajú orientáciu a nemajú oporu ani v rodine, a, žiaľ, už často
ani v Bohu.
Známy príklad hovorí, že žaba, spadnúc do vrelej vody, ihneď
z nej vyskočí, ale postupné, pomalé zohrievanie ju skôr či neskôr uvarí.
V spoločnosti je dnes podobne nenáhlivé a nenápadné i podsúvanie
nemorálnych tém, až nastane kríza viery a mravov. To isté možno pozorovať
na inštitúte rodiny, kde sa podsúvajú témy, že v mene slobody a rovnoprávnosti
sa všetko smie, nevera a klamstvo sa prestáva hodnotiť ako zlo pre
manželov, partnerstvo je ako alternatíva možné, pričom ono neupevňuje, ale
rozkladá rodinu definovanú ako priestor pre lásku muža a ženy
a zdravý vývoj detí. Toto všetko vnáša zneistenie do rodiny v jej
tradičnom chápaní. Podobne podsúvanie obáv a strachu
z apokalyptického konca sveta má za následok, že človek stráca nádej
a môže predčasne rezignovať na život. Ďalšie podobnosti už ani netreba
hľadať.
Toto storočie je možno náročnejšie na prežitie, ale nie je storočím,
z ktorého máme mať obavy a pred ktorým treba s hrôzou utekať.
Misionár Jozef Freinademetz raz povedal, že „človek, ktorý verí v Božiu
prozreteľnosť a vie, že nech je kdekoľvek, Boh je vždy pri ňom, môže
zvládnuť aj to najväčšie nešťastie, aj tie najhoršie podmienky". Falošných
prorokov, vizionárov a veštcov predpovedajúcich posledný deň tohto sveta
boli už desiatky, ba možno stovky. Kde sú? Pokolenia prichádzajú i odchádzajú,
zem však trvá...
biblické slovo
Storočie strachu či nádeje?
ALŽBETA MRÁKOVÁ
Nebudem sa báť
zlého, hoc by som šiel temným údolím. Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja
palica sú mi útechou. Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi, hlavu mi
natieraš olejom, môj kalich preteká. Len dobrota a milosť budú ma
sprevádzať po všetky dni môjho života. Vracať sa budem do domu Hospodinovho,
kým budem žiť. (Ž 23 4–6)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 23738x