A máme
po voľbách. Už poznáme našu politickú elitu, ktorá nás bude najbližšie štyri
roky reprezentovať. Niekto tento výsledok privítal s nádejou
a očakávaním, iný je skôr skeptický, ale sú i takí, u ktorých
prevažujú obavy. Nie, nebojte sa, nechcem sa púšťať do povolebných analýz, toho
sme si, myslím, užili už dosť. Viac ako samotné volebné výsledky ma ale
prekvapila kampaň, ktorá tomuto aktu predchádzala. A tá bola i pre
nás, čo sa zaoberáme problematikou nových náboženských hnutí, v mnohom
ohľade poučná. Čo mám konkrétne na mysli? Jav, ktorý síce nie je nový, no
v ostatnom čase som si ho uvedomoval o čosi intenzívnejšie ako
inokedy - fenomén vonkajšieho nepriateľa. Presvedčil som sa, že podobne ako
v sektách funguje bezpochyby aj vo svete vysokej politiky.
Podstata
kultu spočíva v tom, že sa niekomu podarí vyvolať v druhom človeku
pocit ohrozenia, následne mu ponúkne sugestívne a v mnohom
zjednodušené a vyabstrahované riešenie, vzbudí v ňom pocit istoty
a bezpečia, aby nakoniec u neho vytvoril silné puto a závislosť.
Natoľko silnú, že daný jedinec stráca vlastnú autonómiu, schopnosť sebareflexie
a jeho vnímanie reality sa výrazne determinizuje. Pýtate sa, ako to súvisí
s politikou?
Či
ide o sektu alebo politickú stranu, obe sa jasne vymedzujú. Obe zanietene
vykresľujú obraz vonkajšieho nepriateľa a hľadajú vinníka. Delenie na
ľavicu a pravicu, na modrých a červených či hašterenie sa: „Ja som
Pavlov," „Ja Apollov," „Ja zasa Kéfasov," „A ja Kristov" (1 Kor 1, 12) má
zrejme len ten význam, aby mobilizovalo stúpencov daného politického či
náboženského spektra. Ľudia sa postupne prestávajú zaujímať o meritum veci
a pýtajú sa len na jediné: ste s nami, alebo proti? Ako keby ani iné
východiská neexistovali. Toto čierno-biele videnie sveta je dnes veľmi zreteľné.
Akoby nám unikali súvislosti, alebo ich vôbec ani nehľadáme. Uspokojíme sa
s jednoduchými, často do zblbnutia opakovanými tvrdeniami, ktoré tým, že
neustále zaznievajú, už ani nepodrobujeme relevantnej kritike. Každá strana
v týchto voľbách prišla so svoju mantrou; slová ako istota, zodpovednosť
či zlepenec na nás vyzývavo útočili zo všetkých bilbordov a televíznych
diskusií. No my sme stáli v nemom úžase a ničomu nerozumeli. Možno
preto, lebo boli zbavené svojho skutočného obsahu.
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 6080x