V záplave
beletristických titulov sa objavil jeden, ktorý si zaslúži, aby sme sa pri ňom
pristavili. Názov knihy Bez sestry neodejdu s podtitulom Děsivý příběh
o zvrácenosti ve jménu zákona lásky nám pripomína starší, už sfilmovaný
titul, v ktorom sa jeho hlavná protagonistka musela vymaniť
z kultúrno-spoločenských a náboženských nástrah Blízkeho východu.
Autorky recenzovaného diela sa narodili do sekty Deti Božie (Rodina) a po
neľahkých peripetiách sa im z nej podarilo odísť. Ich otec Christopher
Jones patril medzi významných členov tejto sekty a dodnes ním je,
a to i napriek všetkým informáciám, ktoré o nej vyšli na povrch.
So siedmimi ženami splodil pätnásť detí. Kniha rozpráva životopisný príbeh
troch z nich: Kristíny, Celeste a Juliany.
Publikácia
je otrasným svedectvom o zvrátenosti v mene Božom. Sekta Deti Božie
vznikla roku 1967 v období hippies ako Božia armáda „posledných
časov". S autorkami sledujeme, ako amorálne vzťahy v sekte po roku
1978, keď vstúpilo do platnosti Bergovo nariadenie, ktoré vydával
prostredníctvom svojich listov Mo letters, narušili rodinné väzby. Ženy mali
vyhovieť sexuálnym potrebám mužov a pre členov Rodiny nemala existovať
nevera a cudzoložstvo. „Sex je najvyšším vyjadrením lásky
a odovzdaním sa," píše sa v liste s názvom Jedna manželka.
Členovia sekty to volali „zdieľanie". Celestina matka však už nedokázala
zvládať takéto nové náročné psychické a fyzické podmienky, a tak ju
skupina preložila do inej komunity. Spolu s dcérou Kristínou odišla od
Christophera. Ten začal žiť s inou ženou (neskoršou matkou Juliany).
Čitateľ
sa dozvie aj doposiaľ málo známe interné informácie o fungovaní
Rodiny. Napríklad pre „neposlušné deti" (posadnuté diablom, lebo neboli ochotné
sa nechať sexuálne zneužívať, spochybňovali slová proroka, kriticky uvažovali)
existovalo väzenie na farme, kde podstupovali prevýchovu. Pre mladší dorast
„posledných časov" fungoval výcvikový tábor vo vojenskom štýle. Autorky,
oddelené od seba už v útlom veku, popisujú, ako vyrastali v rôznych
komunitách po svete (Japonsko, Cejlón, Macau, Thajsko). Väčšinou bez otca. Ten
sa venoval evanjelizácii vyrábaním audio a videoprogramov vo Svetových
službách organizácie, kde brali len tých najlepších členov sekty.
O Celestu a Julianu sa starali rôzni pastieri, ktorí ich často kruto
fyzicky trestali. Aj na základe Bergovho listu Dievčatká nevestami, v ktorom
stojí, že už 11-ročné deti môžu vstúpiť do manželstva a mať sex a deti,
sestry sexuálne zneužívali niekoľkonásobne starší muži, tzv. strýčkovia, ktorí
si na nich ukájali svoje sexuálne chúťky zabalené do náboženských doktrín
(Celestu po prvýkrát už ako šesťročnú!).
I keď
sa príbeh pre hlavné protagonistky končí happyendom, takýto spôsob života
zanechal na nich nezmazateľné stopy. Keď mala Kristína dvanásť rokov, jej matka
ju uniesla. O neľahkom odchode zo skupiny svedčí i to, že Celeste
z nej dokázala odísť ako 25-ročná a Juliana mala až 32 rokov. Podarilo
sa im to vďaka pomoci skutočnej rodiny, bývalých členov a centra CIC Iana
Howartha. Sekta Rodina po niekoľkých zmenách názvu a štruktúry dodnes
funguje, aktuálne ako Family International. Od jej počiatku až doteraz ňou
prešlo asi 36-tisíc členov. Je smutné, že súčasní vodcovia skupiny doteraz
neprevzali zodpovednosť, neospravedlnili sa a nepomohli ľuďom, ktorým jej
ideológia ublížila. Takisto väčšina členov, ktorí zneužívali deti, sa nedostala
pred spravodlivosť a do dnešných dní ich organizácia ochraňuje.
recenzia
Kristina a Celeste Jonesové, Juliana Buhringová: Bez sestry neodejdu
Ikar, Praha 2009, s. 440
MIROSLAV LOJDAúvod | hore | vytlačiť | prečítané: 18817x