Jednou z nových denominácií, ktoré vznikli v 19. storočí, boli adventisti, ľudovo nazývaní i sobotisti. O založenie tohto hnutia sa zaslúžil William Miller (1782 - 1849), pôvodne patriaci k baptistom, ale tí ho zo svojich radov vylúčili, keď sa roku 1844 nenaplnili jeho výpočty o druhom príchode Pána k Poslednému súdu. Nesplnené očakávania parúzie boli pre jeho prívržencov veľkým sklamaním.

Ďalšou osobnosťou hnutia bola Ellen Whiteová (1827 - 1915), pokladaná za prorokyňu. Spresnila očakávanie parúzie v tom zmysle, že Pán príde až vtedy, keď počet adventistov dovŕši 144-tisíc. Od roku 1858 sa adventisti zaviazali odovzdávať desiatky. Roku 1863 mali generálnu konferenciu v Battle Creek, na ktorej schválili svoje učenie. Nádej na druhý Pánov príchod zostala základným pilierom ich viery, čo vyjadrili i voľbou názvu Adventisti siedmeho dňa, po tom, ako sa rozhodli pre vlastnú organizáciu. Adventisti vždy boli známi prísnou abstinenciou, odmietajú bravčové mäso, alkohol, fajčenie, kávu. Sú eschatologickým hnutím a namiesto nedele ako pamiatky Kristovho vzkriesenia svätia starozákonnú sobotu na oslavu Božieho stvoriteľského diela. Venujú sa nielen misii, ale aj zdravotnej, výchovnej a humanitárnej činnosti.

Okrem nových kresťanských hnutí, ktoré sa časom etablovali na legitímne cirkvi, vzniklo v priebehu 18. a 19. storočia i mnoho takých, ktoré ostali iba zvláštnymi duchovnými smermi a skupinami, hoci si často dávali označenie „cirkev". Takou bola i Cirkev bratov (Church of the Brethren, tzv. dankeri), ktorá má pôvod v nemeckom pietizme a mennonizme 18. storočia. V roku 1708 ju založil Alexander Mack (1679 - 1735), ktorý bol žiakom významného predstaviteľa pietizmu Augusta Hermanna Franckeho (1663 - 1727). Členovia Cirkvi bratov odišli do Ameriky a usadili sa v Germantowne neďaleko Philadelphie. Roku 1732 jej rady opustil Konrad Beissel (1691 - 1768) a založil komunitu Ephrata. Neskôr nasledovali ďalšie štiepenia: v roku 1848 vznikli tzv. New Dunkards, v roku 1881 Old Order Dunkards a o rok neskôr Progresive Dunkards. Spolu s kvakermi a mennonitmi patrí táto cirkev k historickým pacifistickým denomináciám. Približný počet jej členov je 200-tisíc.

Inou skupinou sú arminiáni nazvaní podľa Holanďana Jakuba Arminia (1560 - 1609), ktorý nesúhlasil s Kalvínom a tvrdil, že človek môže byť spasený aj bez predurčenia. Zakladateľom tejto sekty, ktorá vznikla okolo roku 1825 v Harrisburgu, bol John Winebrenner (1797 - 1860). Napriek tomu, že je počtom malá, dostala sa i na Slovensko, kam ju roku 1907 priniesol Michal Horvay zo Spiša.

Ďalším smerom boli nazaréni. Šlo o kresťanskú skupinu známu ako Nová cirkev či Veriaci v Krista. V súčasnosti vystupujú pod názvom Spoločnosť veriacich v Ježiša Krista nazaretských. V súvislosti s otázkou ich vzniku sa spomínajú dvaja zakladatelia. Jedným z nich je Ján Jakub Wirtz (1778 - 1858), tkáč hodvábu z Bazileja, ktorý založil spoločnosť opravdivých nasledovníkov Ježiša Nazaretského. Mal videnie, že sa má stať tým, čím bol Ježiš. Od roku 1826 začal hlásať, že „pretrpel" utrpenie, smrť, zostúpenie do pekiel a Ježišovo vzkriesenie a mnohí mu aj uverili. V roku 1850 mu vraj apoštol Ján oznámil poverenie odstrániť chyby v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu. Táto sekta obsahovala prvky teozofie a racionalizmu. Pravdepodobne už zanikla.