„Koniec sveta sa blíži, koniec sveta je tu!" Takéto kuvičie hlasy dnes zaznievajú čoraz nástojčivejšie. Nikomu pritom neprekáža, že nie sú originálne. Veď v každom storočí sa našli proroci skazy varujúci ľudstvo pred totálnou pohromou. Avšak jeden rozdiel tu predsa len je. Dnešní zvestovatelia, aby šli s dobou a zabezpečili si väčšiu vážnosť, zaobaľujú svoje výstrahy do vedeckej rétoriky argumentujúc zvýšenou slnečnou erupciou, prepólovaním magnetických pólov a posunom zemského jadra, supervulkánmi či sopečnými podmorskými erupciami, megacunami, ničivými zemetraseniami alebo nárazom nebezpečne sa približujúceho asteroidu. Tí s väčšou dávkou fantázie nezabudnú spomenúť ani inváziu mimozemšťanov či príchod starovekých božstiev. Na racionálne dôvody sa akosi pozabúda. A pritom to nebolo až tak dávno, keď sa v čase studenej vojny za hrozbu totálneho kolapsu ľudstva pokladala nukleárna vojna či bioterorizmus. Teraz sa - možno práve preto, aby sa odviedla pozornosť od skutočných problémov - hľadá výlučne vonkajší nepriateľ. Potenciálnou hrozbou sa pre nás paradoxne stala nevyspytateľná príroda, záhadný vesmír či zlovoľní mimozemšťania. Nehovorí sa už toľko o ľudskej chamtivosti, zlobe, egoizme, drancovaní čohokoľvek a kýmkoľvek. Hodnoty ako ľudská dôstojnosť, pokora, vzájomná úcta či spolupatričnosť už akosi vyšli z módy. Zvrátenosť a dravosť je to, čo dnes letí a čo sa počíta. Celebrity, ktoré sa nám dennodenne servírujú na obrazovkách našich veľkoplošných televízorov, sú toho názorným príkladom. Rozvody, závisť, neúcta jeden k druhému sa pokladá za bežný štandard a nikto sa tým už ani neznepokojuje. Šťastie je predsa vec relatívna, hlavne nech sme akceptovaní, úspešní a bohatí. Vzory hodné nasledovania sa vytrácajú, pravda a hodnoty sa relativizujú a objektívne vlastne už ani neexistujú. Zanikajú v anonymite davu a v šeleste a prázdnote konzumu.

Často tiež počuť, že svet síce nezanikne, ale nejaká zmena musí predsa len nastať. To je pravda. Nemali by sme sa ale dať znechutiť katastrofickými scenármi či uchlácholiť utopistickými víziami stúpencov éry Vodnára; namiesto toho by sme sa mali radšej zamyslieť nad tým, kam ako ľudstvo smerujeme. Sú tí, čo udávajú smer, ľudia na správnom mieste, alebo majú s nami skryté a sebecké zámery?