Práve v deň, keď píšem tieto riadky, prebieha vo Vatikáne konkláve, na ktorom kardináli volia nového pápeža. Médiá sa predháňajú v najrozličnejších špekuláciách o tom, kto zasadne na Svätý stolec. Ba často aj ľudia, ktorí sa inak od Cirkvi dištancujú, nastoľujú otázky, aké vlastnosti by najvyšší pontifik mal mať a akým smerom by sa Cirkev mala uberať. Čoraz nástojčivejšie sa ozývajú hlasy volajúce po jej väčšej otvorenosti, aby bola bližšie k ľuďom a prihovárala sa im zrozumiteľnejším jazykom. Jednoducho, aby sa reformovala. V inom prípade jej mnohí veštia skorý zánik a jej miesto podľa týchto kritikov súčasného kresťanstva zaujme dynamicky nastupujúca alternatíva - nové náboženské hnutia, ktoré vraj lepšie reagujú na znamenia dnešných dní.

Ale nielen neverci sa dožadujú zmien. I viacerí moderní teológovia od nastupujúceho pápeža očakávajú, že vytvorí v Cirkvi akési pomyselné nádvorie pohanov a nadviaže aktívnu komunikáciu s hľadajúcimi a ľuďmi stojacimi za jej bránami. Takisto by privítali väčší vplyv laikov a liberálnejší prístup k rozvedeným, homosexuálom, antikoncepcii atď. Argumentujú tým, že biblické posolstvo by sa malo interpretovať z pohľadu súčasných spoločenských pomerov a nemalo by fanaticky lipnúť na dávno prekonaných skostnatených postojoch. Ak chcú kresťania osloviť svet, musia prísť s vierohodnou ponukou uspokojujúcou duchovné potreby dnešného človeka. Inak Cirkev nezíska patričný kredit a stane sa málo čitateľná. Znie to síce logicky, možno i úprimne, no sú tieto názory aj prezieravé?

Cirkev by sa nemala za každú cenu prispôsobovať tomuto svetu, nemala by sa v ňom asimilovať (podľa starozákonnej terminológie s ním „smilniť"). Napĺňanie duchovných potrieb človeka neznamená, aby sa ulahodilo jeho predstavám a očakávaniam. My kresťania by sme sa nemali lacno vzdávať vlastných zásad a presvedčenia. Naopak, mali by sme odvážnejšie a jednoznačnejšie poukazovať na šíriace sa zlo. Zlo, ktoré sa v relativistickej postmodernej spoločnosti často bagatelizuje a zahmlieva. Bolo by neodpustiteľnou chybou poprieť v mene akejsi falošnej tolerancie svoju kresťanskú identitu a pritakávať tak vytvoreniu jedného svetového náboženstva - Nového Babylona. Majme na pamäti Petrove slová: „...nejestvuje pod nebom žiadne iné meno (ako Ježiš) dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení". (Sk 4, 12)