V ostatných dvoch, troch desaťročiach sa čoraz väčšmi diskutuje o potrebe dôkladnejšieho štúdia obdobia, v rámci ktorého vznikalo kresťanstvo. Táto diskusia sa vedie jednak v odborných kruhoch, čo je prirodzené a nevyhnutné, ale rovnako aj medzi laikmi, obzvlášť v rôznych kresťanských náboženských skupinách, ktoré sa snažia lepšie spoznať a pochopiť svoju identitu, jej význam a zmysel. Detailnejší pohľad na korene vlastnej náboženskej tradície je preto v každom čase potrebný, najmä z dôvodu viacerých dezinformácií, ktoré sa v tejto súvislosti objavujú, ale taktiež pre do istej miery zidealizovaný pohľad na korene kresťanskej cirkvi.

Nové poznatky, ktoré výskum v jednotlivých témach súvisiacich s náboženským a sociálnym životom biblického Izraela neustále prináša, umožňujú lepšie porozumieť nielen samému obdobiu, náboženským a sociálnym otázkam a problémom, no súčasne i významu jednotlivých správ a informácií v novozmluvných spisoch. Pokiaľ ide o náboženský život, treba si uvedomiť, že všetko, čo o ňom môžeme vedieť, pochádza hlavne z obsahu jednotlivých biblických kníh, ktoré však vznikali v časovom horizonte viac než tisíc rokov a navyše v úplne odlišnom spoločenskom a kultúrnom prostredí. Druhým zdrojom sú pramene, ktorých autormi sú ďalší židovskí autori žijúci a pôsobiaci v sledovanom období. A napokon opomenúť nesmieme ani všetky písomne zaznamenané tradície judaizmu nachádzajúce sa v Talmude a apokryfnej či pseudoepigrafnej literatúre na mnohých miestach zaznamenávajúcej podstatne staršie náboženské tradície, ako sú tie, čo boli všeobecne platné a akceptované v čase, keď vznikali jednotlivé časti Talmudu a ostatných pramenných spisov, ktoré sú zdrojom informácií o jednotlivých náboženských skupinách.

V nasledujúcom cykle si postupne predstavíme všetky známe židovské a neskôr aj nežidovské náboženské skupiny, respektíve sekty, ktoré sa sformovali v období druhého Jeruzalemského chrámu a v novozmluvnej dobe (4. stor. pred Kr. - 2. stor. po Kr.) a ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili život vtedajšej helenistickej grécko-rímskej spoločnosti, vrátane kresťanskej cirkvi. Poznanie týchto skupín a siekt, aspoň v základnom rámci, je dôležitým prameňom komplexnejšieho spoznávania vlastnej kultúrnej a náboženskej identity a jej porozumenia, a tým aj cestou k odstraňovaniu predsudkov a tradičných stereotypov, ktoré sa stali základom rôznorodých prejavov xenofóbie a antijudaizmu.

Základné údaje a informácie o židovských náboženských sektách v období druhého Jeruzalemského chrámu nachádzame v spisoch židovského historika Josepha Flavia (37/38 - okolo 100), v neskorších rabínskych dielach počínajúc Mišnou a Toseftou, ako aj v ďalších spisoch Talmudu približne až do roku 600.

Primárnym zdrojom informácií je ale literárne dielo Josepha Flavia Antiquitates Judaicae (Židovské starožitnosti). Pri opise povstania Makabejcov pod vedením Jonatana (145 pred Kr.) Flavius zaznamenal okrem iného taktiež dôležitú informáciu, že práve v tomto období boli v rámci židovstva známe tri sekty (haireseis), ktoré sa vzájomne líšili názormi na otázky ľudského života. Prvá z nich sa nazýva farizeji, druhá saduceji a tretia eséni. Flavius ich nazýva tromi „filozofiami" patriacimi k tradícii predkov. Na inom mieste spomína dokonca aj štvrtú „filozofiu", ktorej vodcom bol Juda Galilejský.

Prvou z troch spomínaných siekt sú farizeji. Nešlo o hnutie sústredené do kňazských skupín. Pomenovanie farizeji je odvodené od hebrejského perušim, respektíve od aramejského perišaja, čo znamená oddelení, prípadne parošim (tí, ktorí dobre rozlišujú). Je pravdepodobné, že toto označenie im dali ľudia mimo ich kruhov, pretože farizeji zaujímali odstup od okolitého sveta, aby sa mohli vyhnúť akémukoľvek kontaktu s náboženskou (kultovou) nečistotou. Toto pomenovanie sa všeobecne zaužívalo, pretože správne zdôrazňovalo podstatnú črtu farizejského hnutia.

Začiatky farizejského hnutia siahajú do makabejského obdobia, keď bolo treba brániť židovskú vieru proti helenistickým vplyvom. Toto hnutie vychádza z kruhov zbožných (chasidim) a formuje sa ako skupina zákonu (Tóre) verných židov usilujúcich sa urobiť nariadenia a predpisy zákona zrozumiteľnými a dokázať ich aplikovať v každodennom živote. Farizeji sa snažili defenzívnou stratégiou (bez násilia) výkladom a aplikáciou jednotlivých ustanovení, príkazov a zákazov Tóry o uchovanie židovskej identity ako národa oddeleného pre Boha. Pokiaľ ide o spoločenské rozvrstvenie, zoskupovali sa z rôznych spoločenských vrstiev Palestíny, najmä v Judei a Galilei.

Farizeji pri výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení a predpisov Tóry kládli dôraz najmä na tri zásadné skutočnosti v živote židovského náboženského spoločenstva: Tóru, bohoslužbu a skutky lásky, pričom ich činnosť sa sústreďovala primárne na oblasť súkromného života. Vytvárali tak zásadné normy pre stolovanie, sexualitu a sobotný odpočinok, takzvanú ústnu (nepísanú) Tóru (halacha), ktorú rozvíjala aj ďalšia sekta, eséni. Prístup a interpretácia Tóry, vrátane halachy, boli zo strany farizejov oproti esénom menej striktné, na druhej strane však inovatívnejšie v porovnaní so saducejmi zotrvávajúcimi výhradne na písomnej verzii Tóry. Napríklad farizeji na rozdiel od saducejov verili vo vzkriesenie tela, ako aj v existenciu anjelov, čo sú dve náboženské koncepcie, ktoré sa dostávali do popredia v poexilovom období. Okrem toho farizeji venovali osobitnú pozornosť predpisom o kultovej čistote a predpisom o odovzdávaní desiatkov (pozri napr. Lv 27, 30-33; Nm 18, 21-24). Tie sa stali v čase ohrozenia národnej a náboženskej identity sociálno-identifikačnými znakmi židovstva. Ich dodržiavaním sa Židia usilovali oddeľovať od ostatného sveta, iných národov, a tým sa zároveň cítili istí, že ustavične sú a ostávajú v zmluvnom vzťahu s Hospodinom. Farizeji okrem toho robili tzv. úkony „navyše". Bol to napríklad dobrovoľný pôst, ktorý zachovávali dvakrát do týždňa, a to aj v období horúčav, aby robili pokánie a modlili sa za Izrael a jeho spásu.

Podľa Josepha Flavia bolo farizejov okolo 6-tisíc. V pomere k celému židovstvu toto číslo nie je vysoké, ale vplyv farizejov bol značný. Určovali ho predovšetkým zákonníci, ktorí boli vedúcimi farizejských spoločenstiev, študovali Mojžišov zákon a diskutovali o jeho výklade, poznali ústnu tradíciu a vedeli ju dať do vzťahu k písanému zákonu (Tóre). Svojím správaním boli vzorom, podľa ktorého sa mal riadiť žiak zákona, a preto požívali veľkú úctu v ľude. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť pozitívne vlastnosti, ako napríklad skromný spôsob života, zodpovedný prístup k životu, snahu držať sa Božej vôle, úctu k tradícii predkov a dobrú vôľu. Práve tieto vlastnosti boli dôvodom veľkého vplyvu na široké vrstvy obyvateľstva. Farizejské hnutie malo rozhodujúci vplyv na formovanie synagogálnych spoločenstiev po roku 70 a učenie, ktoré zastávali, dosiahlo v židovstve všeobecné uznanie a stalo sa základom neskoršieho rabínskeho judaizmu.



Mgr. František Ábel, PhD.
(1964) – je vedúcim Katedry Novej zmluvy na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave.