Okrem saducejov a farizejov spomína židovský historik Josephus Flavius (37/38 - 100) vo svojom spise Židovské starožitnosti esénov ako tretiu židovskú sektu, ktorú predstavil ako filozofickú školu. V Novej zmluve sa ale na rozdiel od saducejov a farizejov o nich nikde priamo nehovorí. Jediné zdroje poznania sú preto zmienky v dielach Filóna Alexandrijského (asi 20 pred Kr. - 50 po Kr.) a Josepha Flavia. Po objavení zvitkov pri Mŕtvom mori sa tieto informácie podarilo dať do kontextu s obsahom tohto nálezu, pričom sa potvrdilo, že najortodoxnejšia skupina esénov mala svoje stredisko na západnom brehu Mŕtveho mora v lokalite známej ako Kumrán. Tento názor je vysoko pravdepodobný, a to aj napriek tomu, že v samotných kumránskych spisoch sa pojem eséni nikde nevyskytuje.

Meno tejto sekty pochádza pravdepodobne z aramejského výrazu chasajja (zbožní). Šlo o Židov verných Zákonu (Tóre), ktorí boli hybnou silou Makabejského povstania a nazývali sa chasidim (zbožní), lebo sa ochotne podrobovali Božiemu zákonu (1 Mak 2, 42). Eséni teda pochádzali z rovnakých kruhov ako farizeji, od ktorých sa odlišovali ešte prísnejšou poslušnosťou voči Tóre, ktorú nechceli oslabovať nijakým uľahčením a prispôsobovaním každodennej praxi. Išlo teda o radikálnu náboženskú skupinu pôsobiacu v Izraeli, ktorá sa niekedy v prvej polovici 2. storočia predsformovala z kruhov zbožných chasidim a jeruzalemského kňazstva odmietaním politiky vládnucich Hasmoneovcov znesväcujúcej veľkňazský úrad a tým i kultovú čistotu národa pred Hospodinom. Cieľom tejto religióznej skupiny bolo utvoriť nábožensky čistý zbor Izraela. Pre všetkých esénov totiž platilo bezpodmienečné prikázanie zachovávať kultovú čistotu celého zboru a každého jednotlivca.

Podľa Filóna a Flavia bolo esénov približne štyritisíc. Žili prevažne na vidieku v palestínskych obciach, niektorí však i v mestách. (Archeologický výskum potvrdil existenciu esénskej štvrte v Jeruzaleme.) Združovali sa do pevných spoločenstiev, aby sa mohli oddeliť od akejkoľvek nábožensky chápanej nečistoty. Podľa správy Plínia Staršieho (23 - 79) mali svoje centrum na brehu Mŕtveho mora.

Eséni sa neženili. Manželstva sa zriekli nie z asketických dôvodov, ktoré sú židovstvu cudzie, ale styku so ženou sa vyhýbali, aby sa neznečistili. Šlo teda výhradne o kultovú čistotu. Napriek tomu ale existovali aj skupiny ženatých esénov, avšak manželstvá uzatvárali výlučne s cieľom plodiť deti. Členovia spoločenstva prinášali svoj osobný majetok do vlastníctva zboru. O jeho používaní rozhodovali správcovia, ktorých volilo spoločenstvo. Uchádzač o vstup do spoločenstva musel prejsť jednoročným skúšobným obdobím. Ak obstál, bol pripustený k rituálnym umývaniam a tak dostal účasť na čistote spoločenstva. Až po ďalších dvoch rokoch ale získal plné členstvo, takže sa už mohol zúčastňovať na spoločných stolovaniach. Pri prijatí sa každý člen zaviazal prísahou zachovávať predpisy. Obsahom tohto sľubu bolo ctiť Boha, plniť povinnosti voči ľuďom, nikomu nespôsobiť škodu ani z vlastného popudu a ani na rozkaz, nenávidieť nespravodlivých, pomáhať spravodlivým a zachovať vernosť ku každému, predovšetkým k predstaveným. Eséni museli rovnako zachovávať prísnu disciplínu mlčania a nesmeli povedať ľuďom mimo ich spoločenstva nič o živote, ustanoveniach a spisoch zboru. Flavius a Filón ale nehovoria, o ktoré konkrétne spisy išlo.

Denný program esénov pozostával okrem modlitieb z prevažne poľnohospodárskej práce, rituálnych očisťovaní v bazénoch vybudovaných na tento účel (hebr. miqvah, miqvót) a spoločného stolovania, ktoré tvorilo vrchol každodenného života tohto spoločenstva. Prísne upravený denný poriadok sa dodržiaval s maximálnou disciplínou. Ťažké priestupky sa trestali vylúčením zo spoločenstva. Esénsky zbor žil pod vedením predstavených, ktorých príkazy musel každý poslúchať. Spoločenstvo bolo rozčlenené na štyri stavy, ktoré boli navzájom od seba prísne oddelené. Najvyššie miesto patrilo kňazom.

Eséni obzvlášť dbali na dodržiavanie sobotného dňa odpočinku. Ich učenie, respektíve interpretácia Tóry bola silno ovplyvnená dualizmom a apokalyptickým nazeraním na svet a dejiny. Eséni odmietli oficiálny kult v Jeruzaleme a realizovali svoj vlastný, v ktorom nebolo zastúpené prinášanie krvavých obetí. Rituálne predpisy a čistota spoločenstva zohrávali v ich teologickom myslení dôležitú úlohu. Špecifická je aj ich antropológia, ktorá bola taktiež ovplyvnená dualizmom a determinizmom. Životná cesta človeka je v nej vopred stanovená, určená. Od Božieho vyvolenia závisí, či táto cesta vedie k spáse alebo do záhuby. Mnohí eséni sa aktívne zúčastnili na povstaní proti Rímu, niektorí dokonca na vedúcich postoch. V utrpeniach a hrôzach vojny zahynul aj esénsky zbor.

V súvislosti s predstavením najznámejších náboženských skupín a siekt v rámci židovstva novozmluvného obdobia treba predstaviť ešte jednu skupinu, ktorou boli herodiáni. Podľa štandardného názoru síce nie sú explicitne náboženskou skupinou, avšak stretáme sa s nimi aj v dvoch synoptických evanjeliách (Mk 3, 6; 12, 3; Mt 22, 16) a zmieňuje sa o nich aj Flavius, i keď pritom používa trochu odlišné termíny.

Podľa tradičnej mienky boli herodiáni príslušníkmi a prívržencami vládnuceho rodu Herodesovcov. Je teda zrejmé, že patrili k vyššej spoločenskej vrstve. Táto skupina plnila sprostredkujúcu funkciu medzi vládnucim rodom, židovským obyvateľstvom a predstaviteľmi rímskej okupačnej moci. V úsilí identifikovať a čím presnejšie charakterizovať túto politicky orientovanú skupinu bolo predložených viacero návrhov. Za zmienku stojí názor, s ktorým prišiel nemecký evanjelický teológ Otto Betz (1917 - 2005). Ten na základe výskumu Chrámového zvitku (11QTemple) objaveného v Kumráne predložil hypotézu, že herodiáni, o ktorých sa píše v Markovom evanjeliu, boli v skutočnosti eséni.

Túto hypotézu podporil svojím výskumom aj židovský archeológ Yigael Yadin (1917 - 1984) a možno ju podporiť aj Flaviovou správou o esénovi menom Manaemos, ktorý predpovedal Herodesovi, že sa stane úspešným kráľom a jeho vláda bude dlhá, čo malo za následok, že Herodes potom, ako sa táto predpoveď naplnila, prechovával voči esénom zvláštnu úctu. Dosvedčuje to taktiež skutočnosť, že počas vlády Herodesa Veľkého nebolo kumránske sídlisko okupované a esénom sa nekládli žiadne prekážky v ich živote a činnosti. V prípade, že by táto teória bola pravdivá, šlo by o náboženskú a nie politickú skupinu, čo by súčasne prinieslo aj nové svetlo do interpretácie perikop z Markovho evanjelia. Z toho dôvodu by tu nešlo o problém politický, ale náboženský. Polemika opísaná v predmetných perikopách by teda spočívala v interpretácii predpisov o sabate, ktoré eséni dodržiavali obzvlášť rigorózne.