Roku 6 po Kr.
bol židovský vládca Archelaos pozbavený úradu a Rimania prevzali vládu nad
provinciou Judea. Prvým miestodržiteľom bol Coponius (6 - 9), ktorý nariadil
registrovanie všetkého obyvateľstva novej provincie, aby sa tu podľa výsledkov
v budúcnosti mohli vyberať dane. Tradične sa usudzuje, že práve toto
opatrenie vyvolalo v niektorých židovských kruhoch rozhorčenie a odpor,
najmä u skupiny farizejov oddelených od ich spoločenstva, ktoré sa zrieklo
aktívneho politického konania, a z horlivosti k Tóre odmietli
Rimanom poslušnosť. Tak sa vytvorila skupina zelótov. Podľa tejto tradičnej
schémy je ich zakladateľom Júda Galilejský. Jeho postoj k Tóre
vyprodukoval radikálne teokratické učenie, ktoré bolo založené na dvoch
zásadných myšlienkach: Božia zvrchovaná vláda a revolučný synergizmus -
požiadavka aktívne sa podieľať na presadzovaní Božej vlády vo svete, a to
aj za cenu odmietania poslušnosti voči rímskej okupačnej moci, s použitím
aktívneho odporu. V tomto období sa vyskytovali aj rôzne pseudomesiášske
a pseudoprorocké vystúpenia jednotlivcov (blúznivcov), ktorí zvádzali ľud
k prejavom náboženského fanatizmu, čo sa v tom čase pokladalo za
podvratnú činnosť proti rímskej okupačnej moci. V tomto ponímaní vzniku
zelótov sa vychádza primárne z údajov židovského historika Jozefa Flavia,
ktorý opisuje založenie novej, v poradí štvrtej náboženskej skupiny (dosl.
školy) Júdom Galilejským a Saddokom, túto ale neoznačuje konkrétnym menom.
To však nie je
úplne jednoznačné. Pôvodne sa totiž gréckym slovom dzéloun označovala hlavne
horlivosť vo vzťahu k štúdiu Písma a života podľa Tóry, čo potvrdzuje
aj spôsob, akým ho používa apoštol Pavol. Predmetom odbornej diskusie je
i možnosť, že skupina nábožensky a nacionálne orientovaných skupín
v rámci židovského národa vznikla postupne, vo viacerých hnutiach odporu,
počínajúc Makabejským povstaním a končiac židovskou vojnou v rokoch 66
- 73 po Kr. Avšak iba túto poslednú vlnu odporu, respektíve jej prívržencov,
označuje Flavius ako zelótov v nábožensko-politickom význame. Je
pravdepodobné, že vzorom pre túto skupinu nacionálne orientovaných náboženských
horlivcov boli práve postavy dávnej židovskej náboženskej tradície
a dejín, ako Pinchás, a hlavne Makabejci a ich zápas za slobodu
viery.
Títo horlivci
síce i naďalej súhlasili v otázkach učenia s farizejmi, ale rozhodne
prízvukovali, že sa tvrdo pridŕžajú slobody a že Boha uznávajú za svojho
jediného Pána a Kráľa. Kto uznáva cisára za pána a kto mu odovzdáva
dane, ten sa podľa chápania zelótov prehrešuje proti prvému prikázaniu. Zelóti
odmietali podrobiť sa vláde rímskeho cisára a odmietli nazývať ho Kyrios
(Pán). Neboli ochotní, ako farizeji, trpezlivo čakať na budúci mesiášsky zvrat,
ale chceli aktívnym konaním sami určovať chod dejín. Z uvedeného vidno, že
základnou ideou ich hnutia bol politicko-nacionálny mesianizmus.
Proti
nadradenej vojenskej moci Rimanov nemohli zelóti vystúpiť v otvorenom
boji. Nachádzali si preto úkryty v ťažko prístupnej oblasti východných
svahov judského pohoria, z ktorých uskutočňovali jednotlivé prepady proti
okupačnej moci. V očiach Rimanov to boli zbojníci a banditi,
usilovali sa preto proti nim tvrdo zakročiť. Medzi palestínskym obyvateľstvom
nachádzali zelóti vždy viac prívržencov, pretože ich horlivosť za Tóru, ako aj
odmietanie platiť dane okupačnej rímskej moci získavalo v podmienkach
stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácie väčšiny palestínskeho obyvateľstva
čoraz väčší a pozitívnejší ohlas. Zelóti podnecovali nepriateľstvo voči
Rimanom, vyvolávali nepokoje, vyzývali k povstaniu a boli hnacou
silou v židovskej vojne. Ich najextrémnejšie skupiny, ktoré pôsobili
v mestách, zvlášť v Jeruzaleme, sa nazývali sikariovia, podľa výzbroje
- krátkej dýky (lat. sicarius), ktorú nosili ukrytú pod šatami a ktorou
zabíjali svojich protivníkov.
Nábožensko-politický
mesianizmus zelótov a nenávisť voči Rimanom sa postupne vystupňovali
bezohľadným správaním rímskej okupačnej moci na územiach obývaných židovským
obyvateľstvom. V Cézarei Maritime, kde žila početná skupina Židov, došlo
okolo roku 60 po Kr. k protižidovským demonštráciám zo strany
helenistického obyvateľstva. Príčinou bola žiadosť židovskej komunity
o priznanie občianstva tohto mesta. Túto žiadosť cisár Nero zamietol. Roku
66 došlo v Cézarei Maritime k ďalším nepokojom medzi Grékmi
a Židmi a k znesväteniu miestnej židovskej synagógy, pričom
rímska vojenská posádka nezasiahla. To ešte väčšmi vyhrotilo nepriateľstvo
medzi židovskou a nežidovskou komunitou v meste. Podľa historika Jozefa
Flavia toto rozhodnutie cisára patrilo k udalostiam, ktoré sa významnou
mierou podpísali pod ustavične zhoršujúcu sa situáciu, ktorá kulminovala
v období vlády prokurátora Gessia Flora (64 - 66), keď prerástla do krízy
a napokon do otvoreného vojnového konfliktu.
Po počiatočných
úspechoch sa však situácia zmenila a prišla tvrdá odveta. Roku 67 sa už
celá Galilea nachádzala opäť v rukách Rimanov. Bolo zrejmé, že
k rozhodnutiu musí dôjsť v Jeruzaleme, kde získali vedenie radikálne
skupiny zelótov. Jednu skupinu viedol Ján z Gišaly, ďalšiu Eleazar, syn
Šimona, a ďalšiu Šimon, syn Giorov. Tieto skupiny neboli jednotné
a zápasili medzi sebou o moc v meste. Zelóti nútili
obyvateľstvo, aby vydržalo a nevzdávalo sa. Oddávali sa nádeji, že
v poslednej chvíli zasiahne Boh a zachráni svoj ľud. Boli
presvedčení, že aj keby vonkajšie nádvorie chrámu mali zaujať pohania
a zničili by ho, tak Boh im predsa nevydá sväté miesto. Ale aj toto úsilie
a táto nádej boli márne. Zničenie Jeruzalema v roku 70 po Kr.
a likvidácia posledných skupín odporu, ktoré sa ešte na krátky čas udržali
v krajine, znamenali pre zelótske hnutie definitívny koniec.
Zmienku
o zelótoch nachádzame i v Novej zmluve. V Lukášovom evanjeliu
a v Skutkoch apoštolov sa uvádza medzi Ježišovými učeníkmi Šimon
Horlivec, ktorý bol pravdepodobne niekdajším prívržencom náboženskej sekty
zelótov. Ježišovo pôsobenie a zvesť sa však jednoznačne odlišovali od snáh
politického mesianizmu. Ježiš totiž zdôrazňoval skutočnosť, že Božia vláda
príde bez akéhokoľvek ľudského pričinenia, jedine skrze Boží čin. Na otázku, či
je správne platiť cisárovi daň, Ježiš neodpovedal v zmysle zelótov, ale
povedal, že cisárovi treba dávať to, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie.
Takto na jednej strane nepriznal lesk božskej dôstojnosti existujúcim mocenským
pomerom, no na druhej strane neschválil ani hnutie odporu, ktorého prívrženci
chceli použitím moci zmeniť situáciu a vynútiť si príchod Božieho
kráľovstva. Zelótske hnutie tak ostáva smutnou pripomienkou úprimnej túžby
Božieho ľudu Izraela po náboženskej a politickej slobode, no súčasne aj
nebezpečenstva politického mesianizmu v snahe urýchliť príchod mesiášskeho
kráľovstva a uskutočnenie mesiášskych proroctiev.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)