Ktorá časť z tohto biblického slova je platná pre naše časy: tá, ktorá hovorí o veľkolepom zámere postaviť vežu, vytvoriť vlastný svet s vlastnými pravidlami, alebo tá o pomätení reči? Postmoderná doba, v ktorej dnes žijeme, zodpovedá obom týmto výpovediam zároveň. Na jednej strane máme ambície ovládnuť svet a vesmír, chceme stavať vlastnú vežu, vlastnú realitu, pretože Boh a viera v neho už nie je nič iné, iba prežitá povera. Vytvárame globálny systém, v ktorom ukazujeme, akí sme zruční. Tak ako Babylončania vedeli používať tehly, my vieme používať nové vyspelé technológie. Na druhej strane sa ale správame, akoby sme práve prešli procesom pomätenia, pretože nechápeme pravdu, nemáme spoločný cieľ a vytvárame stále nové a nové konflikty.

Viera vo vlastné schopnosti nás privádza k presvedčeniu o vlastnej dokonalosti, v ktorej nepotrebujeme Boha a jeho pohľad na svet. Sme tvorcami veže, tvorcami sveta, ba vytvorili sme si i samého Boha. No keďže toho sme nahradili technológiami a produktmi, ktoré sme vymysleli, tak sme sa sami stali bohmi. Bohmi, ktorí rozhodujú o všetkom, vrátane toho, kto má právo na život a kto nie. No pritom sa paradoxne ani len nedokážeme dohodnúť na základných princípoch. Postmoderna je totiž bezbrehá, bez princípov, všetko je dovolené a všetko možné. Nie je rozhodujúce, či je to prospešné, morálne a či to zodpovedá predstave a zámerom, ktoré má s nami Boh. Ide len o to, čo chceme a čo si o tom myslíme my. Čím viac sme schopní technologicky a ideologicky ovládnuť svet a človeka, tým menej sme schopní odpovedať na základnú otázku, čo je dobro, čo je zmyslom nášho života a čo vlastne máme robiť. Pomätenie jazykov dnes vidíme v neschopnosti prijať pravdu. Namiesto nej hľadáme netradičné až bizarné riešenia v podobe šamanov, veštíc, alternatívnych medicín či sugestívne predkladanej „spásy", s ktorou prichádzajú rozmanité pseudonáboženské či pseudovedecké deštruktívne kulty. To sú súčasné zdroje pravdy, ktoré sa neustále rozrastajú a v praxi prinášajú ono pomätenie jazykov.

Chceme vybudovať jeden systém, v ktorom budú platiť naše pravidlá a v ktorom sa bude Boh správať tak, ako si to my predstavujeme. Pritom novodobí zvestovatelia pravdy ponúkajú jej babylonskú verziu - dočasnú, relatívnu a zriedenú. Takú, ktorá sa ukrýva v tajomných spoločenstvách a ktorú hlásajú sebavedomí charizmatickí lídri; či už politickí alebo náboženskí. Sloboda a postmoderná pluralita umožňujú produkciu stále nových „právd", pričom sa neustále vzďaľujeme od Boha a jeho objektívnej pravdy. Vďaka technológiám sa čoraz väčšmi približujeme a globalizujeme, no zároveň sa ako ľudia navzájom odcudzujeme. Akoby hľadanie pravdy stále nenachádzalo svoj cieľ, lebo je to vždy iba hľadanie akejsi náhradky, ktorá nám neprináša pravé poznanie Boha, ale iba nové pomätenie jazykov a myslí.