Jedným z veľkých problémov moderného človeka je jeho mentalita sebestačnosti. Ľahko podliehame klamnému dojmu, že si v živote vystačíme s vlastnými silami, že všetko máme pod kontrolou. K tomuto presvedčeniu sa človek dopracoval vďaka markantnému pokroku vedy a techniky, ktorý v ostatných dvoch storočiach zaznamenal priam hviezdny vzostup. Ten je síce obdivuhodný, no nesie v sebe aj určité riziká. Nie raz nám dejiny ukázali, že bohorovný postoj vedie človeka do slepej uličky, na ktorej konci je tragédia nielen jednotlivca, ale často i celých spoločenstiev, kultúr a národov.

Avšak môžeme pozorovať, že tento problém nie je problémom iba dnešných dní. Mylný pocit duchovnej sebestačnosti mal človek v každom období. Aj apoštol Pavol zdôrazňuje veriacim z rímskej cirkevnej obce, že spása je nezaslúžený Boží dar, ktorý Boh dáva nezištne všetkým, čo v neho uverili. Svet pohanských náboženstiev, od ktorých sa mnohí Pavlovi súčasníci odvrátili ku Kristovi, bol poznačený magickým prežívaním viery. Pestrá paleta rôznych súdobých kultov, do ktorých boli predtým zasvätení, vnímala spásu veľmi rôznorodo. Ich spoločným menovateľom bola viera, že si určitými obradmi, presne vyslovenými modlitbami, vlastným úsilím, či dokonca pomocou zaklínadiel a rôznych iniciácií naklonia božstvá a získajú spásu. V tom čase prevládal názor, že božstvá možno ovplyvniť v ich rozhodovaní a človek skrze praktizovanie rozličných magických úkonov získa božskú moc. Pavol však tvrdí niečo úplne odlišné: spása nie je tvojou zásluhou, výsledkom tvojej snahy, ale absolútne slobodným darom, ktorý ti dáva Boh bez toho, aby si si ho niečím zaslúžil. Celá kresťanská viera stojí na tejto pravde. Neznamená to, že naše dobré skutky nemajú cenu, že nie sú potrebné, naopak, sám Ježiš hovorí, že ako strom poznáme po ovocí, tak je to aj s človekom (porov. Mt 7, 16-20). Na margo toho sv. Augustín poznamenal, že Boh nás vykúpil bez nás, ale nespasí nás bez nás. Boh nás povoláva, aby sme na jeho ponuke spásy dobrovoľne a radostne spolupracovali, no spása naďalej ostáva Božím darom.

Pokušenie dosiahnuť spásu a vládu nad svetom vlastným úsilím nie je cudzie ani modernému človekovi. Sme svedkami akéhosi znovuobrodenia pohanských magických kultov, ktoré sa prezentujú v mierne inovovanom rúchu. Presviedčajú človeka, že sa môže dopracovať k zbožstveniu vlastnými silami, ktoré sú skryté v jeho vnútri a ktoré vraj potrebuje iba objaviť a „uvoľniť", aby sa realizovali. Boh je v tomto ponímaní len neosobná energia a keďže človek je jej súčasťou, má ju v sebe. Prvky takejto religiozity nájdeme dnes v početných smeroch new age, v ktorom dominantným je panteistický pohľad na svet, a tým aj na človeka. Nemusíme azda ani pripomínať, že takéto chápanie je pre kresťana neprijateľné. Nedajme sa oklamať a zviesť, majúc na pamäti slová apoštola Jána: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov." (1 Jn 4, 1) Objavme znovu čnosť pokory, s ktorou uznáme pred Božou tvárou, že sme odkázaní na neho, že ho potrebujeme a že spásu môžeme prijať iba ako nezaslúžený dar z jeho otcovských rúk a nie ako výsledok vlastnej sebarealizácie. Naša pokora spočíva v tom, že prijmeme tento dar tak, ako nám ho dáva Boh, a nie ako si ho predstavujeme my. Takéto pokorné odovzdanie sa živému trojjedinému Bohu vedie človeka k radostnému prežívaniu viery a k skutočnej vnútornej slobode a vďačnosti.