Vznik náboženskej sekty mandejcov spadá do predkresťanského obdobia, pričom jej príslušníci žijú dodnes v južnej časti Iraku a juhozápadnej časti Iránu pri spoločnom ústí riek Eufrat a Tigris. Často ich nazývajú aj kresťanmi svätého Jána, ktorý sa tu považuje za významnú osobnosť. Teológia mandejcov je svojím obsahom a interpretáciou gnostická (gr. gnósis - poznanie). Ich texty sú preto dôležitým prameňom pre štúdium gnosticizmu, historicko-náboženského fenoménu rôznorodých a mnohotvárnych filozoficko-náboženských smerov a názorov, ktoré sa týkajú spásy človeka a ktorých vznik možno s najväčšou pravdepodobnosťou geograficky lokalizovať do oblasti Sýrie a Palestíny, a to súčasne so vznikom kresťanstva.

Je ťažké rekonštruovať pôvod tejto nábožensko-etnickej skupiny, lebo je tu viacero nejasností. Mandejské náboženstvo s najväčšou pravdepodobnosťou tvorí už predkresťanský stupeň a možno ho datovať do prvého storočia. Toto náboženské spoločenstvo sa postupne sformovalo z apokalypticky orientovaných skupín, ktoré na počiatku nášho letopočtu pôsobili v povodí rieky Jordán v Palestíne, očakávali blízky koniec sveta a nástup nového veku. Samých seba mandejci pokladali za zárodok nového Božieho ľudu Izraela a pokúšali sa o reformu židovského náboženstva. Z hľadiska významu osoby Jána Krstiteľa a miesta, ktoré mu prináleží v náboženskom systéme tejto skupiny, možno usudzovať, že to mohol byť práve Ján Krstiteľ, ktorý ju založil, prípadne môže ísť o nasledovníkov židovskej krstiteľskej skupiny, ku ktorej patril aj Ján Krstiteľ.

V tejto súvislosti sa objavujú dohady, že predchodcami mandejcov sú eséni. V každom prípade má toto spoločenstvo židovský pôvod. Jeden z mandejských textov opisuje odchod skupiny nazorejcov z územia dnešného Jordánu do Mezopotámie, a to v období židovskej vojny proti Rimanom (66 - 73). Názvom nazorejci (z hebr. nocer - ten, kto stráži) sa označovali aj mandejci, lebo sa pokladali za strážcov ezoterického, zvláštneho zjavenia. V dôsledku hrozby židovskej vojny sa presunuli z Palestíny cez Sýriu do Mezopotámie, kde sa pravdepodobne oboznámili s gnózou. Postupne tu získali silné postavenie, o ktoré prišli až po nástupe a vzostupe dynastie Sásanovcov (224 - 651). Mandejci udržiavali kontakty aj s Mánim (216 - 276), zakladateľom manicheizmu, ktorý bol nepriamym pokračovateľom gnosticizmu v 4. storočí.

Centrálne miesto v učení a vierouke mandejcov patrí istej forme zádušného rituálu, pri ktorom sa pripomína postupný vzostup a očisťovanie duše zomrelého ako dlhej, ľudskou mierou nezmerateľnej cesty, na ktorej konci je súd, kde obstojí jeden z tisíca. Duša je oslobodená z tela na tretí deň po smrti. Keďže človek je stvorený silami temnoty, jeho smrť je preto dňom vykúpenia. Tradičné mandejské hroby nie sú označené, lebo to, čo je mŕtve, je len „tmavé telo".

Základom takejto interpretácie ľudského života a smrti je radikálny dualizmus charakteristický pre všetky gnostické myšlienkové systémy. Podľa mandejcov je vesmír vytvorený dvoma silami - svetom svetla a svetom temnoty. Svet svetla je situovaný na sever a svet temnoty na juh. Medzi nimi vládne nepriateľstvo a stvorenie sveta je výsledkom ich vzájomného boja. Sám človek je stvorený silami temnoty, má však v sebe „skrytého Adama", dušu, ktorej pôvod je vo svete svetla. Kto obstojí na dlhej a ťažkej posmrtnej ceste očisťovania duše, priblíži sa najvyššiemu bohu - Veľkému životu alebo Veľkému Duchu. Poslom z božského sveta, ktorý umožňuje prebudenie a vzostup duší, je Mandá d‘chaijé, čo je východoaramejský výraz pre poznanie života. Ďalším takýmto poslom je Žiariaci Ábel a tiež Ján Krstiteľ.

Druhou základnou sviatosťou bohoslužobného života mandejcov je krst, ktorého súčasťou je jedenie chleba a pitie vody na spôsob kresťanskej Eucharistie. Mandejský svätostánok (mandi) tvorí jednoduchá malá budova so zvažujúcou sa strechou. Pred ním sa nachádza vodná nádrž, respektíve bazén spojený s blízkou riekou, ktorú mandejci nazývajú Jordán a slúži na vykonávanie krstu. Celý priestor je obohnaný vysokým plotom a múrom. Krsty sa konajú v nedeľu a každý veriaci tento akt absolvuje niekoľkokrát do roka. Dnes sú tieto zvyky prispôsobené moslimským tradíciám.

V období nástupu a expanzie islamu boli mandejci nútení svoje pôvodne ústne tradované učenie zapísať, aby sa tak zaradili medzi tzv. náboženstvá knihy, ktoré islam rešpektoval. Týmto spôsobom sa posilnil vývoj tejto sekty od spoločenstva spojeného pôvodne iba povahou náboženského života k organizovanej skupine navonok pripomínajúcej cirkev. Hlavnou náboženskou knihou mandejcov je Ginzá (Poklad). Obsahuje mytologické, teologické, morálne a naratívne traktáty a tiež hymny, ktoré sa používajú pri už spomínaných pohrebných pobožnostiach. Ďalšími hlavnými knihami sú Jánove knihy (Jána Krstiteľa) a Liturgia. Tieto spisy sú napísané východnou aramejčinou v súčasnosti nazývanou mandejčina. Ich obsah je rôzny. Mnohé zahŕňajú magické texty a exorcizmy, ale aj etické usmernenia. Etika mandejcov sa neodlišuje príliš od židovskej a jednotlivé etické zákony sa vzťahujú na všetkých členov komunity; na mužov i na ženy, na vedúcich predstaviteľov, ako aj radových stúpencov. Monogamia, stravovacie predpisy a almužny, to všetko patrí medzi hlavné cnosti a dobré skutky mandejského spoločenstva. Mandejské texty možno v súčasnosti študovať z nových kritických vydaní, ktoré pripravil Rudolf Macúch, bádateľ a orientalista slovenského pôvodu.

Aj keď sú mandejci jedinou gnostickou sektou, ktorá pretrvala od staroveku až podnes, ich náboženská tradícia a jej teologická interpretácia sú v súčasnosti vážne ohrozené. Ťažkosti spôsobuje najmä získavanie nových kňazov. Tých je nedostatok, a preto ostávajú viaceré kňazské miesta neobsadené. Pokiaľ ide o laikov, tí sú často vysoko vzdelaní, avšak ich znalosť starobylého jazyka, ako aj vlastnej formy písania v tomto jazyku je nízka. Táto skutočnosť a tiež všadeprítomný vplyv života modernej spoločnosti sa prejavuje v stále zriedkavejšej účasti laikov na náboženských rituáloch a obradoch spoločenstva. Aj napriek týmto negatívam mandejské spoločenstvo charakterizuje silné puto a hrdosť na duchovné dedičstvo predkov, čoho výstižným príkladom je zdôrazňovanie starobylosti svojej náboženskej tradície, ktorá je podľa ich názoru staršia ako súčasný judaizmus, kresťanstvo či islam.

Aj keď mandejci vyšli zo židovského prostredia, neostali izolovanou židovskou ani ranokresťanskou sektou. Od týchto dvoch náboženstiev sa už v samých počiatkoch zásadne odlíšili tým, že odmietli koncepciu Boha, ktorý je Stvoriteľ aj Vykupiteľ. Svoje základné postoje a vieroučné prvky prevzali z gnosticizmu. Ich spoločenstvo však napriek tomu stále ostáva výstižným príkladom postupného vývoja a profilácie rôznorodých náboženských skupín v helenistickom prostredí súdobého grécko-rímskeho sveta.