Sú mnohé otázky, na ktoré sa len ťažko hľadá odpoveď. Každý
racionálny pokus zodpovedať ich akosi pokrivkáva. Medzi takéto otázky
nepochybne patria i tie, ktoré pátrajú po pôvode zla a ľudského
utrpenia. Prečo človek trpí, prečo vo svete zúria vojny, prečo...? Hinduisti
a dnes už i mnohí tzv. moderní „kresťania" či stúpenci početných
smerov new age poznajú na prvý pohľad veľmi logické zdôvodnenie - karmický
zákon. Biblicky povedané, čo človek zaseje, bude i žať. Každé zlo je pre
týchto ľudí následok predchádzajúceho nesprávneho konania a všetko, čo sa
nám v živote stáva, deje sa výhradne ako dôsledok našich činov
z minulosti. Ale ako sa na zlo pozeráme my, ktorí v karmu
a reinkarnáciu neveríme? Ak neprijmeme takýto pragmatický argument, čím
zdôvodníme prítomné zlo a ľudskú zlobu? Nie je lepšie, aby sa ľudia
navzájom milovali, aby spolupracovali, jeden druhého si vážili a priali si
iba to najlepšie? Aká sila nás núti k opaku: nenávisti, sebectvu, závisti?
Všetci chápeme, že svet bez vojen by bol krajší - prečo potom ale ustavične
pretrvávajú?
Narážam na fakt, že aj v dnešných časoch sa čoraz
intenzívnejšie vraví o hroziacom celosvetovom konflikte. Zarážajúce na tom
ale je, že na oboch znepriatelených stranách tentoraz stoja krajiny, ktoré sa
hlásia ku kresťanstvu. Alebo že by to už dávno neplatilo? Aké hodnoty skutočne
vyznávame? Sme spoločenstvom ducha, alebo hmoty? A ak sme konzumnou
spoločnosťou, ide len o materiálny konzum, alebo už aj o ten
duchovný? Duchovné, či presnejšie povedané pseudoduchovné smery sa množia
závratnou rýchlosťou a pomaly to vyzerá, ako keby už každý z nás mal
svoju vlastnú vieru. Podobne, ako keď stavitelia Babylonskej veže hovorili
každý iným jazykom. Náboženské presvedčenie a vzťah k Bohu je pre
mnohých Európanov už dávnejšie tabu, o ktorom sa na verejnosti nepatrí
rozprávať. Je to niečo intímne, privátne. Takáto viera však neslúži na spoločné
duchovné obohacovanie a spásu, ale iba na uspokojenie našich vnútorných
predstáv a „duchovných" potrieb, ktoré si často úzkostlivo strážime
a na ktoré pred ostatnými nedáme dopustiť.
Ale sú i takí, a nie je ich málo, ktorí naopak
nemajú svoj názor. Prežívanie vzťahu k Bohu zamenili za bezstarostné
anonymné členstvo v cirkvi. Dodržiavajú síce cirkevné nariadenia
a Desatoro, ale akosi duchovne odumreli. Iní sú zase ovládaní vodcom
sekty, ktorého vo všetkom fanaticky nasledujú. A tak neviem, čo je horšie:
privátna viera, často špekulatívna a pohlcujúca rôznorodé, aj protichodné
elementy, viera zmanipulovaná samozvanou autoritou, a či viera vlažná. Ak
chceme v budúcnosti čeliť akémukoľvek zlu, mala by byť naša viera predsa len
o čosi iná.
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 4770x