Postoje ku kresťanstvu, mágii a východným náboženstvám


Ak sa pozrieme na české výskumy viery v reinkarnáciu, ktoré sa uskutočnili v rámci medzinárodného porovnania The International Social Survey Programme (ISSP) v roku 2008, 4 % opýtaných v Českej republike uviedlo, že rozhodne v proces prevteľovania duší veria a 12 % uviedlo, že v reinkarnáciu pravdepodobne veria. Celkovo teda 16 % populácie javilo tendenciu veriť existencii tohto javu. Je potrebné konštatovať, že v niektorých zo skúmaných krajín (Portugalsko, USA, Írsko), kde badať výrazný záujem o východné náboženstvá (vrátane viery vo fenomény ako nirvána či reinkarnácia), existuje zároveň silná základňa kresťanských veriacich. V Českej republike, ale aj na Slovensku je všeobecne viera vo východné náboženstvá v porovnaní s vyššie uvedenými krajinami menšia. Dá sa teda usudzovať, že viera v reinkarnáciu je s najväčšou pravdepodobnosťou v Čechách a na Slovensku fenomén týkajúci sa špecifickej skupiny ľudí, ktorí sú oboznámení v omnoho väčšej miere než s východnými náboženstvami s novými duchovnými smermi, ako sú new age, novopohanstvo, špiritizmus či neošamanizmus.

Ak vo všeobecnosti vezmeme do úvahy to, v čo Česi veria, väčšina populácie v Boha neverí (72 %); objavuje sa ale viera v jednotlivé náboženské fenomény, ktoré by sme mohli začleniť najskôr do oblasti mágie a okultizmu. Opýtaní súhlasili, že veria (výrok: súhlasím rozhodne alebo súhlasím pravdepodobne) v liečivé schopnosti veštcov (49 %), v liečivú moc amuletov (47 %), v silu liečiteľov (46 %) a vo výpovednú silu horoskopu a hviezd (40 %).1 Viera v reinkarnáciu na rozdiel od uvedených javov teda nie je masovým spoločenským javom - týka sa zhruba každého šiesteho človeka.

V rámci uvedeného medzinárodného prieskumu bola viera v mágiu najsilnejšia v postkomunistických krajinách bývalého sovietskeho bloku (Lotyšsko, Rusko, Slovensko, Česká republika), ale prekvapivo silná bola tiež v Írsku. Naopak, západné krajiny s demokratickou tradíciou, ako sú Fínsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko a Nemecko, vykazovali len nízku mieru viery v magické a okultné fenomény. Celkovo možno teda konštatovať, že v postkomunistických krajinách sa uplatnila najmä viera v okultné, magické fenomény európskej tradície, ako sú veštci, kartári, astrológovia, zázračné amulety a paradoxne aj viera v niektoré aspekty kresťanského náboženstva, ako je posmrtný život, nebo a peklo.2

Oveľa viac českých občanov je, skôr než vieru v reinkarnáciu, ochotných pripustiť existenciu posmrtného života (27 %). V Českej republike sa napríklad stále väčšinovo oslavuje Pamiatka zosnulých, takzvané Dušičky, hoci už len málokto má vedomú znalosť toho, že tento sviatok je v Rímskokatolíckej cirkvi dňom liturgického roka, keď sa Cirkev modlí za zosnulých. Relikty kresťanského náboženstva možno teda v Čechách nájsť pomerne hojne, avšak oficiálne sa ku kresťanskému náboženstvu hlási v Českej republike najmenej opýtaných respondentov z úhrnu 24 svetových krajín. Česko sa javí oficiálne ako v kresťanskom náboženstve najmenej ukotvená krajina. Slovensko sa oproti tomu pohybuje na popredných priečkach v počte kresťanských veriacich v danom výskume, a to za USA, Cyprom, Írskom, Chorvátskom a Portugalskom.

Ak prijmeme tvrdenie, že náboženstvo je antropologickou konštantou,3 a že je potrebné len a len skúmať formu religiozity, ktorú daná spoločnosť získava a žije ňou, potom je Česká republika krajinou, v ktorej sa pestujú formy alternatívnej religiozity, zatiaľ čo Slovensko je krajina, v ktorej sa zachovávajú formy tradičnej religiozity. Česká republika sa javí ako silno ateistická, ale súčasne aj silno „pohanská" - so záujmom obyvateľov o mágiu a okultizmus. To ju odlišuje od západných krajín typu Dánska a Švédska, kde síce tiež existuje silná miera ateizmu, avšak bez záujmu o magické fenomény či východné náboženstvá.

 

Reinkarnácia, „kultúra šťastia" a zábavný priemysel


Akým spôsobom sa na vieru v reinkarnáciu nazerá v moderných duchovných smeroch 20. a 21. storočia? V rámci učenia new age možno ešte nájsť prúdy vychádzajúce z pôvodných východných náboženstiev, kde karma určujúca kolobeh prevteľovania duší je prejavom spravodlivého božieho poriadku. Táto myšlienka ale už nie je prítomná napríklad v novopohanstve, hnutí Wicca či v neošamanizme.4 V novopohanstve reinkarnácia jednoducho zahŕňa návrat na zem v budúcom živote. A ako pravidlo samo osebe má tento návrat máločo do činenia so zákonom karmy a nie je tu ani naznačený žiadny špecifický duchovný cieľ. V tomto učení sa dajú len zriedkavo nájsť výroky typu, že „človek je na zemi, aby sa učil svoje vlastné lekcie", alebo „musíme sa vykúpiť zo svojej karmy". Pochopiteľne, existujú výnimky z tohto pravidla. V hnutí Wicca tak, ako sa praktizuje napríklad v Holandsku, je myšlienka reinkarnácie výrazne ovplyvnená Hnutím ľudského potenciálu a učením Carla Junga. V tomto zmysle nesie napríklad toto učenie viaceré podobnosti s učením new age a možno tu ešte vypozorovať aj vplyvy pôvodných starých náboženstiev.5 Ohľadom učenia o reinkarnácii určite došlo počas 19. storočia až dodnes ku konkurznej, poklesnutej forme tejto viery a vyprázdneniu pôvodného zmyslu.

Hoci mnohí ľudia by vieru v reinkarnáciu nepripustili, stala sa táto náboženská predstava obľúbeným útočiskom literátov, prípadne bulvárnej zábavy (možno nájsť veľa webových stránok, kde po vložení osobných údajov „vypadne" obsah minulého života záujemcu), a najmä je obľúbeným artiklom filmového priemyslu. Na tému návratu duší, špiritizmu a komunikácie s duchmi v záhrobí bolo nakrútených množstvo divákmi obľúbených filmových diel, ako napríklad filmy Osvietenie (1980), Duch (1990), Ako prichádzajú sny (1998) alebo najnovšie snímka Atlas mrakov (2012) a ďalšie - pričom záujem o tieto témy neustáva. Filmový priemysel, a podobne aj práca amerického psychiatra Iana Stevensona (1918 - 2007), ktorý sa usiloval preukázať empirickými dôkazmi jav reinkarnácie a vydal v 20. storočí na túto tému početné publikácie, prispeli k popularite viery v sťahovanie duší významnou mierou napríklad v USA. Spisovateľ Robert Fulghum (nar. 1937) svoj postoj k reinkarnácii opisuje takto: „Aj ja si vo svojich päťdesiatich piatich (rokoch) začínam uvedomovať, že niektoré veci už nikdy nebudem mať, niečo už nebudem robiť, niečím sa už nikdy nestanem. A tak mi nezostáva iná nádej než reinkarnácia. Na reinkarnáciu stavím všetko. Vo svojom budúcom živote si budem schopný zapamätať nádhernú poéziu a dokážem ju kvalitne a precítene prednášať. Budem vedieť stepovať a hrať majstrovsky na akordeón. Budem schopný vyliezť na Mount Everest, a možno sa mi dokonca podarí aspoň čiastočne potlačiť ten protivný sklon k patetickému mentorovaniu."6

Viera v budúce a minulé životy sa tak v mnohých ohľadoch stáva artiklom, ktorý umožňuje udržanie a rozšírenie existujúceho duševného bohatstva a duševných zážitkov. Reinkarnácia sa vníma ako možné upevnenie hodnotového postoja hedonizmu. Ide o predstavu, že človek dostane svoju šancu žiť svoj život znova, a tentoraz to už urobí oveľa lepšie. Zároveň nechýba istá zábavná, odľahčujúce zložka. Nie je isté, či uvedený umelec vo svojom výroku o reinkarnácii len žartuje, sníva, alebo či azda svoj výrok myslí vážne. Tak ako východné náuky v západnom svete postupom modernej doby „zvetrávajú", aj z reinkarnácie napokon ostala len tá lákavá myšlienka ďalších životov - prípadne ďalších zážitkov.

Viera v reinkarnáciu nepochybne tiež človeku súčasnosti prináša isté psychické bonusy, ako je vnútorný pokoj, pocit zmierenia, pocit ďalších budúcich možností. Anonymný diskutér na internetovom čete, ktorý sa týkal duchovných otázok, napríklad uvádza: „Určite si raz zažiješ, aké je uspokojujúce a pokoj prinášajúce vedomie, že sa budeme rodiť znova a znova." Viera v prevteľovanie duše podporuje pocit nekonečnej kontinuity vlastného Ja. Ak budeme veriť tomu, že sa pohybujeme v dimenziách mnohých životov, stáva sa súčasný život, a to najmä v myslení moderného človeka 21. storočia, relatívny, podobne ako virtuálna existencia v určitej hre. Zosilňujúce vedomie neohraničenosti je nakoniec v dnešných časoch zrejmé aj inak: už dnes sa niektorí ľudia správajú, ako keby bolo možné sa obrazne prevteľovať už počas tohto života. Zakladajú rodiny v neskorom veku, vytesňujú existenciu smrti zo zorného poľa vlastného života, začínajú úplne nové a mnohokrát náročné životné štarty vo veku, ktorý bol predtým určený spomalením životného tempa.

Súčasnú kultúru napokon súdobé filozofie charakterizujú ako „kultúru šťastia", v ktorej sa kladie dôraz na kultúru športu, hygieny, estetiky a dietetiky.7 Dôraz tiež spočíva na zachovaní výbornej kondície, zdravia, blahobytu, osobnej pohody, teda na udržaní faktorov, ktoré robia život dlhším, estetickejším a príjemnejším. Aktuálnymi výskumami sa napríklad zistilo, že ľudia v Českej republike, ktorí športujú, súčasne konzumujú aj alkohol.8 To sa dá interpretovať ako možný hedonistický postoj - alkohol ako odmena za vynaloženú námahu. Podobným spôsobom možno však uvažovať i v oblasti duchovnej. Môže byť „šanca na ďalší život" logickou odmenou za námahu súčasného života?

Pritom pôvodná idea reinkarnácie (doslovný preklad znovavteľovanie) je označením starovekého náboženského konceptu, ktorý tvrdí, že sa duša človeka po fyzickej smrti jeho tela znovuzrodí v novom fyzickom tele. Reinkarnáciu uznávali i historické osobnosti, ako bol Pytagoras, Platón a Sokrates. Bola súčasťou viery keltských druidov, kmeňov na Sibíri, v západnej Afrike, Severnej Amerike či Austrálii.

Reinkarnácia, v poňatí východných náboženstiev, kde bola najväčšmi rozpracovaná, je nakoniec ale len vedľajším a vonkajším prejavom iného, oveľa dôležitejšieho konceptu - zákona karmy -, teda zákona príčiny a následku. Zákon karmy hovorí, že myšlienky a činy v jednom živote ovplyvnia podmienky ďalšieho života. Podľa hinduistického pohľadu je každá osoba nesmrteľné Ja (átman), ktoré sa po smrti tela prevtelí do novonarodenej bytosti. Do akej podoby sa človek prevtelí, závisí od jeho minulých činov (karma). Cyklus pokračuje až do definitívneho vyslobodenia (mókša). Išlo teda o predstavu spravodlivosti ako svetového poriadku, ktorý sa nevyhýba nikomu, dotknúc sa každého - prenesene povedané sa tým oznamuje: každému budú jeho skutky, myšlienky, zámery a postoje jedného dňa „spočítané", každý zožne to, čo sám zasial. Ide o ideu, s ktorou sa možno stretnúť aj v iných veľkých svetových náboženstvách. Model karmickej spravodlivosti vo východnom náboženstve mohol byť pravdepodobne ľahko pochopiteľný a zrozumiteľný každému veriacemu - skrze formu konkrétnych, hmatateľných činov, ktoré jedného dňa získajú rovnako zreteľný ohlas.

Obraz tohto svetového poriadku bol tiež aj fixný, čo sa týka rozlišovania vývoja každého človeka: V rámci viery v reinkarnáciu boli a sú takisto postulované myšlienky o rozdieloch v duchovnom vývoji ľudí v priebehu reinkarnácie. Umelec a mystik vychádzajúci z východných tradícií František Drtikol (1883 - 1961) uvádza: „Dobrý človek a človek duchovne vyspelejší nemôžu sa ihneď zrodiť, pretože nenachádzajú na to vždy potrebné lono. Musia čakať, až niekto dospeje do tej výšky, akú oni potrebujú."9 Z tohto pohľadu sa zdá byť ľudská bytosť v každom prípade uzavretá v nezmeniteľných zákonoch, ktoré nemožno žiadnym aktom ani spôsobom prekročiť. Kasty a neprekročiteľné hranice v tomto poňatí existujú i v neviditeľnom duchovnom svete. Treba ale tiež dodať, že niektoré hinduistické smery dôverujú v božiu milosť, ktorá môže karmické dedičstvo vymazať a človeka spasiť. Veria teda v možnosť vykúpenia, v ktorom sa neúprosný a stále po veky rovnako pôsobiaci zákon spravodlivosti môže zrušiť.

V niektorých hinduistických náboženských tradíciách sa opisuje možnosť reinkarnácie ľudskej duše do zvierat a rastlín, či naopak, zvieracích duší do ľudských tiel, prípadne ľudských duší do nadpozemských a pekelných sfér. Tieto verzie patria skôr k ľudovej úrovni náuk a nezriedka sú výsledkom zmiešania rôznych filozofických a náboženských konceptov.

Zdá sa, že viera v prevteľovanie ľudskej duše do zvierat a rastlín by mohla súvisieť s magickým myslením. Magické myslenie pracuje s obrazotvornosťou, pripája k sebe veci na základe vizuálnej a priestorovej podobnosti, pričleňuje k sebe udalosti na základe zmyslových vnemov, a vzhľadom na jeho dlhú vývojovú líniu (ide o vývojovo staršie myslenie, než myslenie vyžadujúce logický úsudok) zostáva druhom myslenia, ku ktorému má človek tendenciu inklinovať - a to najmä v stresových situáciách, pri ohrození, nejasnosti a v nebezpečenstve. Stromy a zvieratá sa môžu so zosnulou osobou spájať, a to vďaka priestorovej či vizuálnej blízkosti alebo inej zhode, ktorá sa ponúka. Akýkoľvek neobvyklý priestorový, resp. vizuálny úkaz po smrti dotyčného človeka sa potom mohol pripísať pôsobeniu jeho vlastnej duše.

Kresťanstvo je, spoločne so židovstvom a islamom, jedným zo svetových náboženstiev, ktorému je koncept reinkarnácie cudzí, pretože predkladá vieru o človeku ako o psychickej a fyzickej jednote, keď človek po skončení dní svojho jediného života čaká na vzkriesenie tela. Viera v reinkarnáciu sa však v čase vzniku kresťanstva vyskytovala v niektorých gnostických školách. Cirkev sa ale už od začiatku proti viere v posmrtné sťahovanie duší vymedzovala, čo možno skonštatovať napríklad u sv. Ireneja z Lyonu, Tertuliana či Origena.

Raný kresťanský mysliteľ Origenes (2. - 3. stor.) vyjadril tento názor: „Niektorí museli od ‚lekárov‘ strpieť aj nezmyselné učenie o sťahovaní duší, ktoré znižuje rozumné bytosti jednak na úroveň nerozumných (zvierat), jednak dokonca na úroveň necitlivých bytostí (rastlín). Keď týmto osobám teraz prinesieme uzdravenie, ako by sme tým tiež nemohli napraviť duše tých, ktorí sa obrátia na kresťanskú vieru? Veď táto viera nepredpisuje hriešnikom ako trest tuposť alebo nerozum, ale ukazuje, že Bohom prisúdené utrpenie a trest sú už samy osebe určitou liečebnou metódou, ktorej účinkom má byť ich náprava."10

 

Individuálne prevteľovanie ako zmysel ľudskej existencie?


Ak by samo individuálne prevteľovanie malo byť cieľom a zmyslom ľudského života, ako nekonečný proces učenia vedomia jednotlivca, potom je nevyhnutné sa pýtať, prečo sa teda v rámci prírodných dejov nerozmnožujeme ako ľudia vo fyzickom tele zo seba samých, teda delením, podobne ako primitívne organizmy, pričom pôvodné vedomie, spolu so starým organizmom, by pri tomto procese umieralo a nové sa rodilo. To sa ale pochopiteľne nedeje - nežijeme svoj život tak, aby sme sa ako samostatná fyzická existencia stále, jeden oddelený život za druhým, zo seba samého prevteľovali a žili svoj izolovaný životný kód. Zložité organizmy v prírode, človeka nevynímajúc, sa naopak vyznačujú zložitou formou spolupráce, komunikácie a zdieľania - a u človeka aj formou tvorby mnohotvárneho spoločenského systému. Človek navyše dáva život úplne novým bytostiam, ktoré sú síce jeho pokračovaním, ale zároveň sú svojbytnými bytosťami s vlastným vedomím.

Človek sa tiež vytrvalo nepochybne zapisuje do ľudskej histórie tým, že sa vtláča jednak do svojich potomkov, jednak samotným svojím životom vytvára trvalý odtlačok, ktorý ovplyvní druhých ľudí aj prostredie okolo neho. Moderná idea reinkarnácie pripisuje naopak stále významnú dôležitosť individuálnej bytosti a jej vedomiu. Význam jej skúseností a spomienok je taký podstatný a jedinečný, že by sa toto pradivo malo za každú cenu zachovať a ďalej preniesť v rovnakej individuálnej entite.

Môžeme sa ale ďalej pýtať: Prečo by mal človek počas svojich jednotlivých vtelení striedať rodiny, krajiny, kultúry a rasy, ak by sa mohol v rámci svojho pozemského života priamo prevteľovať a zachovávať si tak jediné stále vedomie? Aký zmysel by dávalo rodiť sa znova a znova do odlišných tiel, pričom by bolo nevyhnutné sa ťažko rozpamätúvať (prípadne si vôbec nespomenúť) na svoje minulé vtelenie? Jedinú istotu by potom tvoril karmický kolobeh spravodlivosti, skrze ktorý by za všetky nesprávne činy bola odplata a ten-ktorý človek by bol za ne potrestaný - avšak bez toho, aby vôbec tušil, za čo je vlastne trestaný.

Treba podotknúť, že až moderná doba 19. a 20. storočia priniesla myšlienku prevteľovania sa do rôznych, úplne odlišných kultúr po celom svete: napríklad reinkarnácia z predkolumbovskej Ameriky do Európy 20. storočia, o ktorej píše vo svojich knihách antropozof Rudolf Steiner (1861 - 1925), ale i Helena Petrovna Blavatská (1831 - 1891), autorka teozofie, ktorá tento koncept východných náboženstiev skombinovala s konceptom evolúcie. Mystička sa prikláňala k názoru, že duša sa v jednotlivých životoch zdokonaľuje a stúpa stále k vyšším stavom bytia, pričom tu na rozdiel od hinduizmu a budhizmu nie sú možné žiadne návraty na nižšie stupne existencie.

V 20. storočí sa objavili v rámci rozvoja odborov psychológie, psychoanalýzy a mytológie tiež predstavy, sny a imaginácie pacientov podobajúce sa mytológii úplne vzdialených a dávnych národov a kultúr. Napríklad americký psychiater českého pôvodu Stanislav Grof (nar. 1931), zakladateľ smeru transpersonálnej psychológie, opisuje prípad jedného svojho pacienta, ktorý vykreslil svoj snový obraz divého zvieraťa a labyrintu. Priateľ Grofa, mytológ Joseph Campbell (1904 - 1987), mal potom snový obraz tohto moderného muža 20. storočia identifikovať ako úplne totožný s primitívnymi kultovými predstavami starobylých kmeňov Indonézie. Campbellova teória sa opiera o učenie C. G. Junga (1875 - 1961), ktoré postuluje pojem kolektívneho nevedomia ľudstva. Skrze toto nevedomie je možné v rámci celého ľudstva zdieľať kolektívne symboly a obrazy.11 Je potrebné dodať, že rozmach týchto opisovaných symbolických obrazov zo vzdialených kultúr v snoch a víziách ľudí sa časovo kryje s nástupom individuálneho cestovania, inváziou východného náboženstva na Západ, vrátane reálnej (fyzickej) výmeny myšlienok a informácií so vzdialenými kultúrnymi systémami.

 

Jednota duše a tela, alebo ich rozdvojenie?


Je niekedy ťažké úplne postrehnúť skutočnosť, do akej miery v nových duchovných smeroch zľudovela predstava o dualite duše a tela, teda predstava, že duša môže telo kedykoľvek opustiť, vzdialiť sa od neho, stretávať sa na iných miestach s inými nehmotnými bytosťami - predstava, že telá môžeme meniť, že telo nemá s dušou viac-menej žiadnu podstatnejšiu súvislosť, a môžeme teda neskôr dostať telo nové tak, ako si navliekame rukavicu na ruku. Drtikol napríklad poskytuje čitateľom takýto návod na zaspávanie: „Predtým, než zaspím, vytiahnem vedomie hore a rozkážem: panák, spi!" Podobne sa vyjadruje o odpútanosti od stravovania: „Panák to zjedol, nič viac. Tu je telo a zmysly, nič viac..."12

Odpútanie od sveta zmyslov a pôžitkov malo vyústiť aj do odpútania sa od tela. Na základe tejto myšlienky vznikali neskoršie nadväzné duchovné prúdy, ako sú breathariánstvo či výživa zo slnka, ktoré hmotné telo považujú za obmedzujúcu záťaž. Nejde však len o vec moderných čias. V dejinách filozofie vždy existovali školy, ktoré sa stavali do opozície proti jednote duše a tela: „Askéza vyučovaná na školách filozofie v období Atén spočívala vo vzďaľovaní sa postupne od styku s telom, ovládaním zmyslov, predstavivosti a vášní tak, aby unikli cyklu rodenia alebo postupných znovuzrodení a nakoniec vstúpili do toho, čo Plotin nazýva Vlasťou." (...) Tieto školy zastávali tézu: „Sebarealizácia je dielo subjektu, ktorý sa sám uskutočňuje, a nie plod dobrovoľného daru milosti."13 Neskoršia Descartesova náuka o dvoch podstatách opisovala telo ako stroj, a to bez toho, aby sa brala do úvahy sama duša.

Novodobí hľadači veriaci v reinkarnáciu však alternatívne postupy kombinujú: hoci na jednej strane telo vnímajú ako „snímateľnú rukavicu", na druhej strane sa nebránia vyskúšať alternatívne duchovné a liečiteľské praktiky, ktoré naopak zvýšia odolnosť tela, zvýšia ich osobný komfort a kondíciu. Georges Cottier zastáva názor, že: „V našej súčasnosti sa vytratil zmysel pre celistvosť osoby, celistvosť duše a tela. V rámci teórie reinkarnácie sa telo považuje buď za väzenie, alebo v lepšom prípade za nástroj. V praxi sa preto zdá mnohým súčasníkom, že s telom sa môže legitímne zaobchádzať ako s jedným z objektov. Na ovládanie tela potom majú slúžiť napríklad techniky meditácie, sebakontroly. Dôležitou úlohou náuk, ktoré hovoria o jednote tela a duše, a medzi ktoré patria aj kresťanskej náuky, je preto ukázať, ako duša môže byť súčasne formou tela, i sama existovať.14

Georges Cottier tiež tvrdí: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa (Boh) zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je (1 Jn 3, 2). Takže činy vykonané v čase majú váhu večnosti. Telo ako integrujúca časť osobnosti má účasť na tomto určení."15 Cottier teda hovorí niečo iné: ľudský život je jedinečný, neopakovateľný a všetky naše činy sú významné. Ľudská bytosť svojou duchovnou a telesnou existenciou vlastne stále stojí - či si to uvedomuje alebo nie - „pred Božou tvárou, či pred tvárou večnosti".

Táto téza ako keby bola protipólom vnútorných zážitkov dnešného človeka - ateistu či priaznivca alternatívnych duchovných prúdov -, ktorý sa vydáva hľadať zmysel svojej existencie. Hlavné smernice, ktoré mu dávajú zmysel, sú: kontrola vlastného života, resp. vlastného tela, vzdialenie sa od neho, či naopak ovládanie tela v zmysle zlepšenia zdravia, zvýšenie osobnej pohody a blahobytu. Ďalšou z týchto smerníc je aj časté odmietanie náboženských dogiem, ktoré zo svojho hľadiska chápe ako obmedzovanie nadobudnutej individuálnej svojbytnosti i vlastného úsudku.

 

Záver


Istý anonymný diskutér na webových stránkach venovaných diskusii o duchovných témach uvádza: „Bez reinkarnácie by nemal život na zemi vôbec žiadny zmysel." Ďalší diskutujúci spresňuje: „S tým zmyslom života na zemi to cítim tak, že duša sa inkarnuje na zemi, aby sa niečo naučila. Všetko, čo zažívame na zemi, nás má učiť. Aj zachovanie druhu sú skúsenosti, ktoré nás niečo učia. Ďalšími reinkarnáciami sa duša učí ďalšie veci a stavia na tom, čo sa naučila (resp. nenaučila) v inkarnáciách predchádzajúcich. Ak by reinkarnácia neexistovala, tak nevidím zmysel, prečo by sa duša mala niečo učiť. Nikdy by to, čo sa naučila, nemohla použiť."

Zdá sa teda, že pre určitých vyznávačov new age je koncept reinkarnácie oveľa zrozumiteľnejší než predstava posmrtného života. Tá je v ich poňatí zrejme príliš statická. Posmrtný život je pre týchto vyznávačov new age niečím, čo v podstate ukončuje proces vývoja duše. Koncept posmrtného prevteľovania naopak ponúka ďalší vývoj jednotlivca, na ktorého konci, v modernom poňatí, sa má stať dokonalou bytosťou alebo dospieť k záverečnému naplneniu. Čo ale má byť konkrétne týmto naplnením, diskutujúci už neprezradil. Pripomeňme len, že v učení východných náboženstiev je cieľom konečné odviazanie a vyslobodenie jedinca z karmického kolesa hriechu a následného trestu. Až Blavatská, v rámci učenia teozofie, prišla s evolučným konceptom vývoja jednotlivca smerom k osvietenej, majstrovskej bytosti, ktorá smeruje k dokonalosti.

Ak sa vrátime k vyššie uvedenému výroku druhého diskutéra, ten akoby dával za pravdu Cottierovi, ktorý poznamenal: „(...) úspech reinkarnačných náuk má hodnotu indikátora. Svedčí o tom, že homo religiosus hľadá náhradu za svoje sklamania v sekularizovanej civilizácii. Uchyľovanie sa k idei reinkarnácie patrí k celku prejavov tejto divokej náboženskosti, ktorá vzniká ako reakcia proti sekularizácii. Svojím spôsobom ukazuje, že sekularizácia je násilie páchané na ľudskej prirodzenosti."16

Sekularizačný proces a oddeľovanie morálky a náboženstva sa datuje už od 17. storočia a má svoj vrchol v období osvietenstva. Morálne princípy sa postupne oddeľovali od náboženstva, a teda význam posmrtného života, posmrtnej spravodlivosti začal postupne upadať. V období osvietenstva sa začal presadzovať názor, že dodržiavanie autentickej a účinnej morálky nespočíva ani v zjavených vierach, ani v trestoch na onom svete. Kant zavádza obraz Boha ako „postulátu zdravého rozumu" - morálka je len autonómna sféra človeka založená na úcte k „univerzálnemu zákonu". Na rozpoznanie ľudských povinností stačí záujem, cit alebo rozum, netreba žiadne nadprirodzené zjavenia. V 19. storočí je potom dokonca zavedená vo vzdelávaní tretej republiky vo Francúzsku morálna a etická výchova čisto laickej povahy.

Sekularizovaná morálka, zbavená všetkých náboženských dogiem, sa neskôr stala súčasťou vznikajúcich demokratických spoločností a ich princípov. Morálna kultúra tak bola povýšená na jeden zo základných princípov demokratického univerzalistického individualizmu. Etika tak bola postupne nadradená náboženstvu. „Pravá hodnota, aj náboženská, sa už nezhmotňuje v pôstoch, pokániach a modlitbách, ale v poslušnosti voči zákonu mravného rozumu."17 Filozof Gilles Lipovetsky opisuje vznik „povinnosti bez náboženstva", a to už od 17. storočia, kedy sa vzývali a pestovali osobné cnosti aj prekonávanie seba samého, to všetko založené len na rozumovom úsudku.18 Naša moderná doba si žiada aj rešpektovanie etiky - ale už bez sebapoškodzovania, prekonávania a zapierania seba samého, bez zaťažujúcich záväzkov - nastáva kultúra subjektívneho šťastia a zvýrazňovanie všetkého, čo súvisí s vlastným prežívaním a subjektivitou.

Je zjavné, že diskutujúci, ktorý sa dovolával možnosti niečo nové sa ešte naučiť, vychádza z takého subjektívneho poňatia. Sám sebe je meradlom všetkých vecí - jeho rozvoj a zdokonaľovanie je zrejme oným zmyslom. Tým ale nijako nepopiera sekulárne tézy zohrávajúce dôležitú úlohu v súčasnej spoločnosti: záujem o wellbeing, zdravie, osobný rozvoj, maximalizácia možného, vízia trvalého rastu a pozitívneho vývoja. Zdá sa teda, že sa ustavične pohybujeme na osi, ktorá začala svoj život už v 17. storočí: od „povinnosti a rozumu bez náboženstva" na jednej strane, k „náboženstvu a uctievaniu subjektívneho šťastia" na druhej strane. Ani jedna z týchto rovín však neponúka trvalú odpoveď na otázky, ktoré sa vynárajú u človeka hľadajúceho svoj životný zmysel.

V súčasnosti sa na knižnom trhu objavujú a sú stále populárne duchovné príručky typu „prajte si a bude vám dané", „zamerajte svoje myšlienky správnym smerom a dostanete všetko, o čo požiadate". Ohľadom viery v reinkarnáciu sa objavujú tézy ako „svoj budúci život môžete ovplyvniť", „želajte si, či sa chcete znovu stretnúť s vaším súčasným partnerom v budúcom živote" a pod. Ide nepochybne o magické uvažovanie, ktoré sa v histórii náboženského myslenia objavuje od prvopočiatkov - terajší rozdiel ale spočíva v tom, že sú tieto vízie a predstavy mnohokrát formulované na prvý pohľad racionálnym spôsobom, často obohatené aj o niektoré informácie zo sveta vedy. Môžu tak pôsobiť naoko úplne konzistentne a logicky, nepochybne však nakoniec zamestnávajú najmä tie najzákladnejšie ľudské inštinkty, ako sú zbavenie sa stresu, získanie bezpečia, dostatku a pod. Zdá sa teda, že hoci nás rozum, vzývaný filozofom Kantom, doteraz neopustil, etické princípy a princípy sebaprekonávania sa trochu rozplývajú a nahrádzajú sa nástupom magických praktík v službách hľadania totálnej vnútornej sebarealizácie a šťastia. To sa, pochopiteľne, najviac týka postkomunistických štátov zasiahnutých predchádzajúcim totalitným režimom. Ale tohto lákavého fenoménu nakoniec nie sú ušetrené ani iné európske štáty, ako napríklad Írsko či Švajčiarsko.

 

Poznámky:

 
1 Hamplová, D.: Náboženství v české společnosti na prahu 3. tisíciletí. Karolinum, Praha 2013, s. 58-77

2 Tamže

3 Luckmann, T.: The Invisible Religion: The Problem of Religion in Modern Society. Collier - Macmillan, London 1967

4 Vojtíšek, Z.: Novopohanství a jeho přítomnost v české společnosti. Úvod - http://www.htf.cuni.cz/HTF-154-version1NovopohanstviProTeologickouRevui.pdf

5 Kranenborg, R.: New Age and Neopaganism: Two Different Traditions? In: Center for Studies on New Religions. A paper presented at The 2001 Conference in London - http://albertin.tripod.com/feymundo/na_neop.PDF

6 Fulghum, R.: Od začátku do konce: Naše životní rituály. Argo, Praha 1995

7 Lipovetsky, G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických časů. Prostor, Praha 2009, s. 64

8 Hamplová, D. a kol.: Zdraví a rodina. Slon, Praha 2014

9 Funk, K.: Mystik a učitel František Drtikol. Fontána, Olomouc 2001, s. 188-190

10 Origenes: Contra Celsum, III/75. In: Schönborn, Ch.: Cestou proměnění. CDK, Brno 1998, s. 71-72

11 Grof, S.: Když se nemožné stane. Práh, Praha 2012, s. 321-326

12 Funk, K.: c. d., s. 104

13 Cottier, G.: Úvahy o reinkarnaci. Teologické listy 3/2001 - http://www.pastorace.cz/Tematicke-texty/Uvahy-o-reinkarnaci-Georges-Cottier.html

14 Tamže

15 Tamže

16 Tamže

17 Lipovetsky, G.: c. d., s. 34-39

18 Tamže