V novembri sme si pripomenuli okrúhle výročie Nežnej revolúcie, a preto mi nedá, aby som sa nezastavil pri tomto míľniku. Ako keby to bolo včera - spomínam si, ako sme na námestiach štrngali kľúčmi plní očakávania, že svet po zvrhnutí totalitného režimu bude slobodnejší a radostnejší. To, či je ozaj radostnejší, je relatívne. Sú takí, čo tvrdia, že áno. Môžu cestovať, podnikať, realizovať sa a užívať si život plnými dúškami. Síce s istými obmedzeniami a problémami, no záleží len na nich, ako sa s nimi popasujú. Avšak čoraz väčšmi pribúda skeptikov, ktorí si naopak myslia, že svet je ponurejší, spoločnosť žije omnoho konzumnejšie, ľudia sa väčšmi orientujú na seba a svoj prospech a hrozivo sa roztvárajú pomyselné nožnice medzi bohatými a tými, ktorých životná úroveň je na hranici biedy. Pre týchto ľudí život rozhodne radostnejší nie je, medziľudské vzťahy ochabli, spoločnosť sa správa macošsky, a hoci tovaru v obludných obchodných reťazcoch je nadbytok, je čoraz nekvalitnejší, iba na jedno použitie. Ako napokon všetko. Hoci ľudia majú viac možností, aký je výsledok? Obrazom spoločnosti sú médiá. Tie ovplyvňujú náš život väčšmi, ako sa snáď nazdávame. No napriek ich širokému spektru je obsah, ktorý ponúkajú, každým rokom problematickejší; jednoducho totálny úpadok. Takže skeptici rezignovane mávnu rukou a v ďalšom výpočte mínusiek a spoločenských prechmatov radšej ani nepokračujú.

A ako to je s tou slobodou? V čí prospech sa využíva? Šíri sa medzi ľuďmi viac dobro, krása, porozumenie, alebo je to naopak? Pozrime sa len na duchovnú scénu. I tu je výber omnoho pestrejší, zato ale značne rizikovejší. Slobodu zneužívajú rôzni podnikaví špekulanti a manipulátori na to, aby získali moc nad druhými a finančne z toho profitovali. Poviete si, že predsa každý sa musí naučiť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. To je pravda, ale... Orientovať sa v tomto duchovnom marazme nie je jednoduché, človek nemá toľké relevantné informácie, aby sa potenciálne nemohol stať obeťou nejakého obratného šarlatána či samozvaného guru, a spoločnosť, zaslepená preludom demokracie, si nezriedka zatvára oči pred problémami sektárskeho zneužívania. A ani legislatíva v tomto smere občana dostatočne nechráni. Je síce chvályhodné, že úzkostlivo lipneme na dodržiavaní ľudských práv, vrátane práva na voľbu vierovyznania, no už akosi pozabúdame na práva zmanipulovaných ľudí, ktorých čoraz sofistikovanejšie sekty napájajú ilúziou šťastia a pritom ich beztrestne a cynicky vykorisťujú. Chcel by som veriť, že žijeme v spoločnosti, ktorá je nielen demokratická, ale i spravodlivá. Veriť, no nepodľahnúť sebaklamu. A to je každým dňom ťažšie.