Irisdiagnostika či iridológia je metóda alternatívnej medicíny s pradávnymi koreňmi, o ktorej sa pred rokmi predpokladalo, že rovnako ako veštenie z letu vtákov alebo čítanie z ruky skončí v prepadlisku dejín podobných okrajových a bizarných ezoterických metód. Lenže opak sa stal pravdou. Irisdiagnostici sa opäť tešia popularite zo strany priaznivcov alternatívnej medicíny.

Návrat irisdiagnostiky z polozabudnutia bol aj pre znalca ezoterickej scény nečakaným prekvapením, ale zdá sa, že sa vyznávači tejto trochu zvláštnej metódy zviezli na vlne vzostupnej obľuby alternatívnych zdravotných metód všeobecne. A to, že to nie je hocijaký návrat, potvrdil aj súd, ktorý začiatkom júna odsúdil matku šesťročného chlapca a jej priateľa, že práve na radu liečiteľov irisdiagnostikov prestali chlapcovi aplikovať inzulín. Liečitelia totiž vďaka pohľadu do očnej dúhovky „zistili", že chlapec žiadnu cukrovku nemá, ale má len „cukor v hlave" a treba mu inzulín pravidelne vysadzovať. Matka a jej priateľ dostali pätnásť rokov. Liečitelia potrestaní neboli a pohľadom do očí svojich klientov im naďalej radia, ako majú zaobchádzať so zdravím.

Samozrejme, nedá sa predpokladať, že by tento prípad nejako ubral na popularite irisdiagnostiky medzi alternatívne zameranými pacientmi. Na jej strane totiž stojí nielen spomínaný všeobecný vzostup popularity alternatívnej medicíny a istá večná nepoučiteľnosť z podobných prípadov, ale aj (a to je hlavné), prastaré korene tejto disciplíny. Tie jej dávajú istý punc „metódy preverenej časom".

Irisdiagnostika sa odvoláva na tradíciu z čias dávnej Číny, keď sa vtedajší lekári snažili zo stavu oka vyčítať zdravotný stav pacientov. Verili, že na oku sa odráža vnútorný stav ľudského tela. Metódu si zamilovali i starí Egypťania. V Európe sa však irisdiagnostika rozšírila v predminulom storočí vďaka maďarskému lekárovi Ignatzovi von Peczelymu a v 50. rokoch minulého storočia vznikla dokonca Medzinárodná iridologická spoločnosť. Iridológovia sa usilovali preniknúť do medicínskeho mainstreamu, ale pod tvrdou kritikou a ťarchou argumentov zo strany vedcov sa postupne táto metóda presunula do bezpečného revíru alternatívnej medicíny a new age.

Z týchto koreňov vychádza napokon i väčšina českých irisdiagnostikov ako napríklad Kateřina Konrádová, ktorá sa vyhlasuje za jednu z priekopníčok tejto disciplíny v Česku, alebo Marie Almásyová, ktorá sa klientom na svojich webstránkach vychvaľuje tým, že tabletky ako penicilín alebo acylpyrín nevzala do úst ani v prípade, keď jej ich v krajnej situácii chcela mamka podstrčiť a vďaka štúdiu irisdiagnostiky je presvedčená, že môže pomáhať ľuďom s ich zdravotnými problémami. Zdá sa, že irisdiagnostika nepriťahuje žiadnych lekárov, ktorí ale inak alternatívnym metódam podliehajú. Verejne dnes nikto s titulom MUDr. irisdiagnostické vyšetrenie neponúka. Najbližšie k medicíne mala azda len irisdiagnostička a bývalá detská zdravotná sestra Aneta Gašparíková. Káru irisdiagnostiky tak v Česku ťahajú medicínskym vzdelaním nepoznačení nadšenci.

Na webstránkach týchto českých irisdiagnostikov, teda prevažne irisdiagnostičiek, možno okrem zaujímavých cenníkov (1 500 Kč za irisdiagnostické vyšetrenie u Márie Almásyovej) nájsť aj úchvatné tvrdenia. Napríklad irisdiagnostička Ivana Lissniková dospela k tvrdeniu, že „môžeme rozoznávať tri základné farby dúhoviek (niektorí iridológovia uznávajú iba dve): modrú - hnedú - sivú (zmiešanú), ostatné farebné varianty bývajú od nich odvodené. Dá sa povedať, že podľa farby možno predurčiť predispozície organizmu. Modrookí majú náklonnosť k ochoreniu dýchacích orgánov, poruchám premeny kyseliny močovej, k reumatickým a alergickým ochoreniam, ochoreniam obličiek a srdca. Hnedookí majú väčší sklon k chorobám tráviacich orgánov, mávajú žalúdočné a dvanástnikové vredy, zápchy, nadúvanie, zápaly žlčníka, apendixu, oslabenie nervového systému (neurasténia, hystéria) a sivookí (zmiešané oči) sú náchylní na ochorenia kože, reumatizmus, katar slizníc a majú problémy podobné modrookým ľuďom."

Na čom vlastne stojí teória irisdiagnostiky? Podľa von Peczelyho a jeho nasledovníkov sú všetky časti a orgány ľudského tela prepojené s dúhovkou a premietajú sa do políčok, medzikružia a segmentov dúhovky. Rôzne farebné a štrukturálne odchýlky a škvrnky na patričných miestach potom symbolizujú prípadné choroby a poruchy jednotlivých orgánov. Ignác von Peczely svoj irisdiagnostický systém začal vytvárať na základe pozorovania dúhovky jeho sovy, kde sa objavila čierna škvrnka následne po tom, čo jej zlomil nohu. Postupne on a jeho nasledovníci vytvorili mapy dúhovky s miestami, kde sa prejavujú jednotlivé orgány.

Kritické skúmanie tejto metódy ju odsunulo do revíru absurdných metód, ktoré nemajú žiadnu oporu v reálnych zákonitostiach ľudského tela. Sú síce choroby, ktoré možno vďaka zmenám v ľudskom oku diagnostikovať, ako napríklad diabetes alebo hypertenzia, no ich prejavy na dúhovke nie sú dané spojením s postihnutými orgánmi, ale ide o patologické zmeny postihujúce tkanivá ľudského oka, ako je napríklad rohovka či sietnica. Spojenie medzi telesnými orgánmi a dúhovkou, na ktorom irisdiagnostika stojí a padá, úplne popierajú všetky moderné poznatky o ľudskom tele. Vnútorné orgány nemajú s dúhovkou žiadne nervové ani iné spojenie.

Takisto nezmyselnosť tejto premisy dokazuje aj skutočnosť, že mapy chorôb a porúch odrážajúcich sa v dúhovke sa u rôznych irisdiagnostikov líšia. Nezmyselnosť tejto metódy dokázali aj klinické štúdie. A nielen to. Už v roku 1939 bola vypísaná v Nemecku odmena 10-tisíc mariek za vydarenú diagnózu série klinických prípadov. Nezískal ju nikto.

 Napriek všetkým námietkam a nulovej existencii objektívnych dôkazov o účinku sa stále nájdu ľudia, ktorí sa rozhodnú irisdiagnostike zasvätiť svoj život a založiť si na tom tiež svoju kariéru. Tých, ktorí to urobia a potom sa spamätajú, býva málo. Jedným z nich je Joshua David Mather Sr., irisdiagnostik, ktorý dokázal opustiť túto metódu a potom pútavo opísal svoj príbeh. Dodnes ide o jednu z najpôsobivejších kritík tejto disciplíny:

„Len čo som zistil, že iridológia nerešpektuje anatómiu, histológiu ani fyziológiu dúhovky a že farbu dúhovky neurčujú mozgové nervy alebo ‚usadeniny‘, považoval som za smiešne veriť, že farba dúhovky môže informovať o zdravotnom stave orgánov. Tiež niektorí iní iridológovia dospeli k takémuto názoru a opustili predstavu o zmenách farby a štruktúry dúhovky, ale domnievajú sa, že individuálny obraz dúhovky napriek tomu naznačuje určité dispozície k duševným aj telesným chorobám. Opierajú sa pritom opäť iba o predpoklady a niektoré pochybné metódy, ktorými chcú tento názor podporiť. Nie sú schopní akceptovať vedecké poznatky a logiku používať korektne."

Okrem iného sa Mather usiloval vysvetliť, prečo irisdiagnostici napriek dôkazom veria tejto metóde: „Títo ľudia čestne veria, že ľuďom pomáhajú. Hoci akceptujem, že ich motívy sú čestné, napriek tomu sa dnes čudujem, že iridológ môže vykonávať svoju profesiu bez toho, aby účinnosť jeho metódy bola podložená dôkazmi. Zaiste, svoju úlohu hrá aj množstvo dôvodov, z ktorých tu spomeniem len jeden, iracionálnu vieru."

Ďalším z motívov môže byť i obyčajná existenciálna nutnosť. Mnohí irisdiagnostici obetovali veľa času a energie a nie sú schopní živiť sa inak. Zároveň im ich ego nedovolí pripustiť si, že sa mýlili, a tak naďalej ponúkajú svoje služby pacientom a akékoľvek prípadné pochybnosti zaháňajú vierou, že tým ľuďom pomáhajú. No a občas to na živte odnesie niektorý z pacientov, prípadne ich potomkov. (krátené)