Židovské prostredie bolo v období medzi rokmi 30 až 70 silne ovplyvnené zelótskym hnutím. Zelóti boli nábožensko-politickou sektou, ktorá radikálne vystupovala proti rímskej nadvláde. Základným prvkom týchto skupín bol náboženský a politický mesianizmus. Odborníci, ktorí sa venujú štúdiu dejín kresťanskej teológie, si kládli otázku, či aj medzi židovsko-kresťanskými komunitami nájdeme stopy tohto nacionálno-židovského prúdu a jeho politické mesiášske očakávania. Na základe dôkladného štúdia dostupných písomných prameňov vieme, že takéto skupiny existovali. Môžeme povedať, že nimi boli predgnostické kresťanské smery. Ich najznámejším a snáď aj typickým predstaviteľom je Kerinthos, židokresťanský mysliteľ, ktorý žil na prelome prvého a druhého storočia. Pochádzal z Antiochie a pôsobil na území Malej Ázie. Kresťanský spis Traditio apostolica o ňom píše ako o pseudoapoštolovi. Jeho život a dielo spomína vo svojom spise Proti bludom (Adversus Haereses) tiež sv. Irenej. Ďalšie zmienky o jeho učení nachádzame u sv. Hypolita Rímskeho, Euzébia Cézarejského a tiež u sv. Augustína.

Kerinthos hlásal názory, ktoré sú blízke gnosticizmu. Jeho teologický systém je výrazne dualistický, ovplyvnený myslením Filóna Alexandrijského. Prijímal existenciu bezmenného boha, stvoriteľa nesmrteľných bytostí (duchov, anjelov). Ich dielom je svet (kozmos) utvorený z neforemnej hmoty, ktorému spoločne vládnu. Jeden z týchto duchov, Jahve, ustanovil Mojžišov zákon. Niektoré prikázania je podľa Kerintha dobré zachovávať, pretože tento Zákon nie je celý zlý. Stúpenci sekty zachovávali asi 613 starozákonných predpisov a uznávali Evanjelium Hebrejov (apokryf, ktorý vznikol v Egypte), z kánonických evanjelií však iba Evanjelium podľa Matúša. Taktiež zo starozákonných spisov viaceré nebrali do úvahy. Cirkev zásadne odmietala takýto selektívny prístup.

Kerinthos je pôvodcom i jedného z najstarších kristologických bludov. Učil, že Ježiš bol obyčajným človekom, ktorý sa narodil z Márie a Jozefa. Kristus-Logos na neho zostúpil až vo chvíli krstu v Jordáne, keď udelil Ježišovi pomazanie Božích právd a poznania (gnózy) a daroval mu moc robiť zázraky. Pred jeho umučením a vo chvíľach ukrižovania ho ale opustil a na čas v ňom neprebýval. Avšak znovu sa s ním zjednotí v čase parúzie. Ježišovo zmŕtvychvstanie Kerinthos nechápal ako prejav jeho božstva, ale iba ako potvrdenie pravdivosti jeho učenia.

Kerinthos bol aj autorom akejsi Apokalypsy, ktorá mala konkurovať novozákonnému spisu Zjavenie Jána. Vo svojej náuke zdôrazňoval druhý Ježišov príchod a bol zástancom milenarizmu v pozemskej forme (tisícročnej vláde Ježiša Krista na zemi). Euzébius Cézarejský vo svojich Dejinách cirkvi (Historia Ecclesiae) v 7. kapitole píše, že niektorí autori odmietajú Jánovu Apokalypsu pre jej zvláštny obsah a tvrdia, že nie je ani Božím zjavením, ani dielom nijakého apoštola, ale výtvorom Kerintha, ktorý „na základe svojej fikcie hľadal názvy, ktoré vzbudzujú nádej" (HE, VII 25, 2). Sám Euzébius však tento názor nezdieľa a o Zjavení Jána sa vyjadruje uznanlivo a prijíma posvätnosť tohto spisu.

Kerinthovi stúpenci svoje nádeje vkladali do pozemského sveta, ktorý má byť obnovený pri parúzii tisícročným Kristovým kraľovaním. Niektorí príslušníci sekty dokonca tvrdili, že tento čas Mesiáša už nastal. Vyjadrovali to praktizovaním posvätných hostín, ktoré boli dosť bujaré, až orgiastické. Švédsky biblista Bo Reicke zastáva názor, že na túto sektu reagoval aj apoštol Pavol. Podľa neho praktiky, ktoré kritizuje v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 11, 17-22), boli typické práve pre Kerintha a jeho nasledovníkov. Takisto nejaké narážky vidí Reicke aj v časti, kde apoštol potvrdzuje pravdivosť Ježišovho vzkriesenia a správne chápanie tohto tajomstva, ktoré vychádza z viery v jeho božstvo (1 Kor 15, 12-34).

Celkovo môžeme konštatovať, že základným prvkom Kerinthovho učenia je politický mesianizmus ponímaný v dimenziách materiálneho kráľovstva. Jeho sekta je v podstate kontinuitou politického judaizmu a pozemského mesianizmu podfarbeného kresťanstvom. Niektoré židovské prvky v Kerinthovej náuke sú ovplyvnené ebionitmi, no v mnohých prvkoch sú diametrálne odlišné. Predpokladá sa, že sa sekta prevažne rozšírila na území Malej Ázie. Jej nasledovníkov stretávame v kresťanských spoločenstvách ešte v druhej tretine 2. storočia.

Ďalším heterodoxným spoločenstvom v rámci židokresťanstva boli karpokraciáni. Pomenovanie dostali podľa zakladateľa Karpokrata, ktorý pôsobil v prvej polovici 2. storočia. Najstaršie zmienky o ňom a jeho žiakoch nachádzame v dielach sv. Ireneja z Lyonu a Klementa Alexandrijského. Niektorí autori v posledných desaťročiach spochybňujú, či je Karpokrates vôbec historickou osobou. Domnievajú sa, že je iba fiktívnou, lebo toto meno sa objavuje v egyptských gnostických textoch ako meno božstva. Faktom ale ostáva, že ak bol skutočne žijúcou postavou, máme o jeho živote iba skromné informácie.

Náuku karpokraciánov rozvinul Epifanes, syn a žiak Karpokrata, ktorý zomrel veľmi mladý okolo roku 150. Teologické učenie karpokraciáni opierali o výklad Svätého písma, ale je tu zrejmý i vplyv platonizmu, ako aj iných filozofických škôl tých čias, napríklad pytagorejcov. Svet podľa karpokraciánov stvorili anjeli, ktorí sú podriadení „nezrodenému Otcovi". Boh je monáda (duchovná prapodstata), z ktorej pochádza všetko, čo jestvuje, no nie je stvoriteľom sveta. Z tejto monády boli emanáciou vytvorené nižšie bytosti (anjeli) a od najnižších bytostí pochádza hmotný svet. Ľudská duša vzniká emanáciou z vyššieho princípu a je uväznená v ľudskom tele. Človek môže byť oslobodený od archontov, ktorí majú moc nad neresťami, iba tak, že im splatí svoj „dlh" za neresti a priestupky, ktorých sa dopustil. V opačnom prípade by sa musel po smrti znovu vteliť. Tak nachádzame u karpokraciánov náuku o reinkarnácii a putovaní duší. Podobne ako u Kerintha i podľa nich bol Ježiš iba obyčajným človekom, synom Jozefa. Od ostatných ľudí sa odlišoval tým, že jeho duša bola silnejšia a čistejšia vďaka vyššej moci, ktorá v nej sídlila. Pri krste v Jordáne bol obdarený mocou, pomocou ktorej dokázal odmietnuť telo i svet. Ježiš nebol Vykupiteľ a Spasiteľ. Karpokraciáni ho ctili iba ako proroka. Sv. Irenej uvádza, že ich kultové praktiky sa veľmi nelíšili od pohanského kultu a zaznamenal tiež u nich magické praktiky slúžiace na ovládnutie hmotného sveta a duchov (anjelov), ktorí ho stvorili.

Medzi religionistami nie je jednota v názore, či máme karpokraciánov zaradiť ku gnostickým náboženským prúdom, alebo nie. Viacerí sa prikláňajú k názoru, že boli skôr židovsko-kresťanskou sektou, ktorá mala síce blízko ku gnosticizmu, ale nemôžeme ju radiť ku klasickému gnosticizmu. Skôr nachádzame v jej učení určité prvky gnózy. Preto sa karpokraciáni chápu zväčša ako židovské predgnostické náboženské spoločenstvo, ktoré sa v istých prvkoch prikláňa ku kresťanstvu.