Kresťanstvo existuje a rozvíja sa v konkrétnych spoločensko-kultúrnych podmienkach. Túto skutočnosť musíme brať do úvahy aj pri štúdiu dejín kresťanského teologického myslenia. Prvotné cirkevné spoločenstvá sa formovali v židovskom prostredí. Je preto celkom prirodzené, že náboženské tradície a myšlienkové prúdy, ktoré ovplyvňovali judaizmus prvého a druhého storočia, zanechali stopy i v teologickom myslení kresťanských spoločenstiev. Zaujímavým smerom, ktorý mal v antickom období veľký vplyv už od 1. storočia, najmä vo východnej časti Rímskej ríše, bol gnosticizmus. Skúmať gnosticizmus, ktorý v podstate nezanikol, ale v rozličných podobách a variáciách sa ustavične rozvíjal, pričom jeho myšlienkové vplyvy prežívajú až dodnes, je veľmi náročné. Ani odborníci sa nezhodujú v tom, koľko gnostických smerov sa v tom období sformovalo. Niektorí hovoria, že okolo tridsať, iní uvádzajú ešte vyššie číslo. Nás však bude zaujímať vplyv gnosticizmu na judaizmus Ježišových čias a na rané kresťanstvo. Priblížime si niektoré gnostické sekty, ktoré vznikli v rámci prvých kresťanských spoločenstiev. Je potrebné pripomenúť, že Cirkev tieto smery od počiatku odmietala, pretože sa vzdialili od zjavených Božích právd. Boli skôr pokusom o synkretizmus kresťanského učenia s tradíciami, ktoré nemali s kresťanstvom nič spoločné.

Gnóza sa pôvodne v európskom povedomí chápala ako pokus o platónsky výklad kresťanského posolstva. Odborné výskumy ale vyniesli na svetlo inú pravdu. Dôležitý posun v štúdiu gnózy a gnostických smerov priniesli archeologické objavy v lokalite Nag Hammádí v Egypte, kde sa v roku 1945 objavili prvé vzácne rukopisy obsahujúce gnostické texty. Tieto texty sú ustavične predmetom skúmania odborníkov a ich vedecké vyhodnocovanie prináša nové poznatky o religijno-filozofickom svete gnostikov a ich škôl, ktoré pôsobili v ranokresťanskom období.

Gnosticizmus pôvodne vznikol úplne nezávisle od kresťanstva. Postupne sa synkreticky obohacoval o kresťanské myšlienky, až sa objavili samostatné kresťanské gnostické spoločenstvá (sekty). Podobným spôsobom prenikol i do židovského prostredia a ovplyvnil náboženské myslenie niektorých skupín v rámci judaizmu. Judaizmu aj kresťanstvu bol však svojou štruktúrou cudzí. Do kresťanských spoločenstiev sa infiltroval prostredníctvom židovských heterodoxných skupín. Dôležité svedectvo o tom podáva Hegesippus, ktorý konvertoval zo židovstva na kresťanskú vieru. Ako ebioniti mali svoje korene v spoločenstvách esénov a kerintiáni v židovskom zelótskom mesianizme, smery, ktorým sa budeme venovať, vyrástli najmä zo samaritánskych heterodoxných spoločenstiev. Analýza zachovaných gnostických textov, hlavne z koptského prostredia v Egypte, potvrdzuje tézu, že vznikli na základoch židovskej náboženskej tradície.

S prienikom gnostických smerov do kresťanstva je možné sa stretnúť už v apoštolských časoch. Prvé meno, s ktorým nás zachované pramene oboznamujú v súvislosti s vplyvom gnózy na židovsko-kresťanské prostredie, je Doziteos, ktorý žil v prvom storočí. Informácie o ňom pochádzajú od židovských, kresťanských a arabských autorov. Sú však často protirečivé a obsahujú legendárne prvky. Epifanius uvádza, že Doziteos pochádzal zo samaritánskeho prostredia. Iné pramene z neho robia saduceja, syna Sadoka, príslušníka esénskej sekty. Pravdepodobne však ide o Žida, ktorý pôsobil v časoch apoštolov v Samárii. O jeho učení vieme málo. Odmietal zmŕtvychvstanie tela. Neveril, že proroci boli inšpirovaní Božím Duchom. Zo starozákonných spisov prijímal iba Pentateuch, ale niektoré texty v ňom upravil. Mal učeníkov a nasledovníkov. Ich počet vzrástol po jeho smrti. Rôzne pramene uvádzajú, že jeho učenie sa v Egypte zachovalo až do 6. storočia, podľa arabských prameňov dokonca pretrvalo až do 10. storočia.

Ďalšou zaujímavou osobnosťou bol Šimon Mág. Zmienky o ňom nachádzame v Skutkoch apoštolov (Sk 8, 9-24). Justín Mučeník uvádza, že Šimon sa narodil v Samárii. Pseudo-Klement ho spomína ako Doziteovho žiaka, čo svedčí o ideovej príbuznosti s esénmi, ako aj so samaritánskym prostredím. Bol pravdepodobne kňazom bohyne Kory, ale keď sa do Samárie dostalo evanjelium prostredníctvom apoštolov, pozorne počúval toto učenie a dal sa pokrstiť. Nepochopil však podstatu evanjeliového učenia, lebo si myslel, že dary a moc Ducha Svätého si môže kúpiť za peniaze. V jeho učení nachádzame dualistické prvky, ktoré svedčia o vplyvoch cudzích židovstvu. Pravdepodobne bol ovplyvnený iránskymi kultmi, na čo môže poukazovať jeho prezývka „Mág". Epifanius a Hegesippus ho označujú ako kresťanského heretika. Šimon učil, že na počiatku existoval Úmysel (Nous) - Otec, z ktorého vychádza druhá podstata, Idea (Ennoia) - Matka všetkých vecí. Z nej emanáciou pochádzajú nižšie duchovné bytia (anjeli), ktorí sú tvorcami viditeľného sveta. Tí zo žiarlivosti uväznili svoju rodičku do hmoty. Postupne sa vteľovala do ženských bytostí, pričom pociťovala čoraz väčšie pokorenie. Okrem iného bola aj Helenou Trójskou. Jej posledným vtelením bola Šimonova družka (taktiež Helena), do ktorej vstúpil najvyšší Úmysel, aby vyslobodil svoju upadnutú, pokorenú Ideu. V spojitosti s týmto učením Šimon hlásal svojský trinitárny pohľad. Seba samého predstavoval ako vtelenie Otca, Syna a Ducha Svätého.

Šimonovo učenie rozvinuli jeho žiaci pôsobiaci hlavne v oblasti Alexandrie. Ich základným dielom bolo Veľké zjavenie. Autor dal tomuto spisu filozofické základy. Čerpal mnohé názory z filozofie Empedokla, no v určitých oblastiach sa s týmto filozofickým smerom rozchádzal. Šimon mal veľa nasledovníkov, ktorí založili vlastné školy. Patrili k nim napríklad Menander zo Samárie, Saturnin z Antiochie a Bazilides z Egypta. Šimonovým dielom bol inšpirovaný taktiež Valentín a jeho gnostická škola. Počiatky kresťanského gnosticizmu nás takto vedú k hraniciam stretu kresťanstva s heterodoxnými židovsko-samaritánskymi náboženskými prúdmi.

Jedným zo žiakov Šimona Mága bol spomínaný Menander, ktorý patrí do okruhu najstarších kresťanských gnostikov. O jeho pôsobení sa zmieňujú viacerí kresťanskí autori, napríklad Justín Mučeník, Irenej z Lyonu, ako aj Tertulián. Spomína ho tiež staroveký cirkevný historik Euzébius z Cézarey. Menander pochádzal zo Samárie. Rozvíjal učenie svojho učiteľa Šimona Mága, od ktorého prijal aj magickú moc. Väčšinu života pôsobil v Antiochii. Vo svojich teologických pohľadoch tvrdil, že medzi Bohom a stvoreniami existujú ešte prechodné bytia, ktoré vznikli emanáciou z Idey. Svet bol stvorený nižšími bytosťami, tzv. anjelmi-svetotvorcami, ktorí sú nepriateľsky naladení voči ľuďom. Sám seba Menander neoznačoval ako vtelenie „najvyššej moci", ako to robil Šimon Mág, pretože tá je podľa neho pre človeka nepoznateľná. Tvrdil však, že božskí eóni mu zverili poslanie spasiť ľudí. Zdôrazňoval spásnu moc krstu, ktorý zaručoval nesmrteľnosť a mladosť, podobne ako mágia a teurgia, ktoré dávajú človeku moc nad anjelmi. To sú základné prvky Menandrovej školy.