Prednedávnom sme si pripomenuli 70. výročie vypuknutia druhej svetovej vojny. Televízne stanice odvysielali viaceré dokumenty o priebehu a hrôzach tejto strašlivej katastrofy, ktorá stála životy 50 až 60 miliónov ľudí. Autentické zábery zo života Adolfa Hitlera odhalili jeho neľudskú až démonickú osobnosť posadnutú mocou a sebou samým. Nie som historik a tak mi možno neprislúcha hodnotiť túto dejinnú udalosť, ale z pohľadu človeka, ktorý sa venuje problematike siekt a sektárstva, mi až mráz prebehol po chrbte, keď som si uvedomil určitú spojitosť so súčasnosťou.

Na čo narážam? Nielen diktátori 20. storočia, ako boli Lenin, Stalin, Hitler, Pinochet, Mao-Ce-Tung či Pol Pot, ale i mnohí novodobí lídri náboženských siekt podliehali a podliehajú tzv. spasiteľskému syndrómu: uverili totiž, že sú výnimoční a vyvolení boží vyslanci, ktorých úlohou je zachrániť ľudstvo pred blížiacou sa záhubou a vybudovať nový, dokonalejší svet na čele s novou rasou, elitou. Založili svoje mestá, kolónie, nadnárodné koncerny v nádeji, že práve oni sú povolaní robiť na zemi takéto veľkolepé zmeny. Otázkou, kto im dal na to mandát, sa priveľmi nezaťažujú - veď väčšinou sú i tak presvedčení, že to bol sám Boh - o čom horlivo ubezpečujú aj svojich stúpencov. Často sú to silno charizmatickí ľudia a veľmi obratní manipulátori. Nahovárajú si akési „vyššie" poslanie, v ktorého mene sa neštítia používať akékoľvek praktiky. Veď na tie sa čochvíľa zabudne, no ich činy pretrvajú stáročia a história ich určite onedlho patrične ocení...

Zaiste, nik zo súčasných samozvaných „spasiteľov" nemá také možnosti, ako mal Hitler, a nerozpúta svetovú vojnu, ale v rámci ich mikrosveta by sme mohli mnohé podobnosti vystopovať. Nekontrolovaná túžba byť viac ako ostatní, vládnuť nad nimi a manipulovať ich životmi môže totiž vyústiť až do posadnutosti, aj keď nie je vylúčené, že na začiatku mohol byť celkom ušľachtilý motív. Až démonická posadnutosť vytvára okolo seba magické fluidum, ktoré do svojich pavučín lapá svoje obete. Ak sa otupia ich obranné mechanizmy (kritické myslenie), skončia v takto jemne utkaných sieťach a stávajú sa ľahkou korisťou - bez tváre a identity. A aj keď sa ich osudy možno nedajú porovnať s tým, čo zažívali ľudia počas vojny, tragédiám (a nemám pritom na mysli iba hromadné samovraždy členov siekt), žiaľ, zabrániť mnohokrát nemožno.