Tak a už to máme za sebou. Voľby sa skončili a my sme v očakávaní, čo sa bude diať. Nielen na domácej, ale i na svetovej scéne - všade to vrie. Nie, nebojte sa, nebudem sa púšťať do širokých politologických analýz. Nedá mi ale nezareagovať na to, o čom sa dnes najviac diskutuje a čo stojí v centre pozornosti všetkých svetových médií - na migračnú krízu. Mnohí sú zdesení, iní nechápavo krútia hlavou a sú aj takí, ktorí prichádzajú s rôznymi sugestívnymi proroctvami či splietajú konšpirácie o zákulisných intrigách elít. Denne počúvame množstvo protichodných názorov a snažíme sa zachovať si od rýchlo plynúcich udalostí určitý odstup. A hoci nie vždy sa nám to darí, túžime nájsť aspoň nejaké zmysluplné vysvetlenie.

Možno so mnou nebude každý súhlasiť, ale čoraz väčšmi nadobúdam pocit, že to, čoho sme dnes svedkami, nie je vôbec náhodné a súvisí s ďalšou aktuálnou a nemenej pálčivou témou - stratou identity. Identity Európy, ktorá sa už dávnejšie nemôže hrdiť prívlastkom „kresťanská". Prichádza mi na myseľ príklad zo Starého zákona, keď boli Izraeliti vyhnaní do babylonského zajatia pre svoju neveru Hospodinovi, keď „smilnili" s cudzími bôžikmi. A ako je to s nami? Nemáme i my bôžikov, ktorým slúžime? Bezbrehá túžba po zisku spojená s duchovne vyprahnutým konzumizmom, ale aj množstvo pseudonáboženských alternatív svedčiacich o našej duchovnej nezrelosti, naša neschopnosť poukazovať na pravé hodnoty a zavrhnúť zlo - to všetko nás priviedlo k tejto napätej situácii. Vraví sa, že ten, kto si neváži to, čo má, skôr či neskôr o to príde. Bude to i náš prípad, alebo sa z toho dostatočne a hlavne včas poučíme?

Ale vráťme sa ešte k našim nedávnym parlamentným voľbám, kde ma zarazila istá skutočnosť. Podobne ako na náboženskej, tak aj na našej politickej scéne sa totiž začali dávať oponentom viaceré pejoratívne nálepky, a to bez toho, aby sa človek hlbšie zamyslel nad tým, aký má jeho spoludiskutujúci úmysel, aké riešenia ponúka a nakoľko sú jeho slová úprimné. Slová sa postupne vyprázdňujú, a čo je ešte horšie, dajako sme si zvykli na bezobsažné frázy a klišé. Už nám vôbec neprekážajú. Strácame schopnosť veci vnímať v širších súvislostiach a kriticky ich analyzovať. Svoju bytostnú autonómiu neopodstatnene odovzdávame často nezodpovedným a márnomyseľným lídrom, ktorí v nás dokážu vzbudiť nádej. Možno by sa to dalo prirovnať k tomu, čo sa odohráva v sekte. Pre to, aby v nej jej stúpenci boli šťastní, neváhajú sa v prospech vodcu vzdať nielen svojej identity, ale nezriedka ľahkovážne obetujú aj vlastnú ľudskú dôstojnosť. A ten to neváha i náležite využiť.