Gnosticizmus dosiahol veľmi prepracovanú formu v podobe
Valentínovej školy. Tento smer patril medzi najvplyvnejšie gnostické systémy
a z kresťanskej náuky čerpal omnoho viac než setiti. V textoch,
ktoré vznikli v prostredí sekty, by sme ale výraz valentiniáni márne
hľadali. Tak ich označovali iní autori. Sami seba pokladali za kresťanov
a tak sa i navonok prezentovali. Až v 4. storočí sa jednoznačne
oddelili od kresťanských spoločenstiev. Valentiniáni predstavovali vážne
nebezpečenstvo pre ranú Cirkev. Ich spoločenstvá tvorili filozoficko-náboženský
prúd neskorej antiky, ktorého odlišnosť vnímali nielen kresťania, ale aj štátne
rímske kruhy. Praktizovali vlastný kult vo svojich bohoslužobných priestoroch.
Valentiniáni dostali názov po svojom zakladateľovi
Valentínovi (Valentinos Egyptský, 100 - 160), ktorý pochádzal z Horného
Egypta. Filozof dostal kvalitnú grécku výchovu i vzdelanie
v Alexandrii, ktorá bola v tých časoch jedným z najväčších
centier vzdelanosti a kultúry. Bol žiakom Bazilidesa. V Alexandrii
prijal kresťanstvo, avšak v jeho gnostickej forme. Spočiatku pôsobil ako
nezávislý kresťanský učiteľ v Alexandrii, ale medzi rokmi 140 až 150
odišiel do Ríma. Tam tiež založil svoju školu a približne dvadsať rokov vyvíjal
aktívnu činnosť. V Ríme dokonca dosiahol medzi kresťanmi značné úspechy.
Valentína spomínajú viacerí ranokresťanskí autori.
Nachádzame však u nich rozdielne tvrdenia týkajúce sa niektorých jeho
biografických údajov. Tertulián napríklad píše, že Valentín bol jedným
z kandidátov na rímskeho biskupa, no miestna komunita si zvolila Pia I. (†
okolo 155). Valentín preto neskôr prerušil kontakty s rímskou cirkevnou
obcou a bol vyhlásený za heretika, v dôsledku čoho ho exkomunikovali.
Epifanius zas uvádza, že počas pontifikátu pápeža Aniceta (155 - 166) Valentín
odišiel z Ríma a pôsobil na Cypre. To sa však zdá len historicky málo
pravdepodobné, podobne ako sa zrejme neriešila ani Valentínova exkomunikácia,
o ktorej sa zmieňuje Tertulián, pretože Valentínova forma kresťanstva bola
už od samého počiatku odlišná od apoštolskej náuky Cirkvi.
Valentína a jeho nasledovníkov spomína vo svojich
Dejinách cirkvi i Eusébius Cézarejský. Ten sa však nevenuje podrobnejšie
jeho náuke. Sektu spomína iba stručne spolu s ostatnými vtedajšími
heterodoxnými židokresťanskými smermi. Všetci ranokresťanskí autori zhodne
uznávajú, že Valentín bol kvalitne filozoficky vzdelaný, vynikal ako rečník
a mal mnohé duchovné talenty. Jeho náukový systém bol dobre prepracovaný.
Väčšina reakcií kresťanských apologétov sa vlastne týkala valentiniánskej
podoby gnosticizmu. Na základe svedectiev patristickej literatúry vieme, že
Valentín bol literárne veľmi plodný. Žiaľ, zachovali sa iba fragmenty jeho
diel. Niektorí bádatelia vyjadrujú pochybnosť o tom, či aj tie diela,
ktoré sa mu pripisujú, naozaj pochádzajú od neho, alebo ich písali jeho žiaci.
Ale už len fragmenty jeho diela svedčia o rozsahu jeho tvorby. Písal najmä
homílie, reči, listy a básnické diela, ktoré nazýval žalmami.
Úsilie predstaviť Valentínovu teologickú náuku je vždy
problematické, lebo nemáme k dispozícii kompletný súbor jeho spisov. Na
druhej strane sa zachovali mnohé diela tohto gnostického prúdu, no tie
pochádzajú od jeho žiakov a nasledovníkov. Od Valentína sa nám zachovali
iba fragmenty neveľkého rozsahu a z toho dôvodu sú obsahovo vytrhnuté
z kontextu. Preto je ich interpretácia veľmi náročná. Informácie
o jeho náuke môžeme čerpať skôr z diel iných autorov z 2.
a 3. storočia. Viac svetla priniesli do problematiky objavy rukopisov
z Nag Hammádí. S valentínskou gnózou súvisia najmä tri spisy
z Prvého kódexu (tzv. Jungovho): Evanjelium pravdy, Traktát
o vzkriesení a Trojdielny traktát (resp. Traktát o troch prirodzenostiach).
Niektorí odborníci zastávajú názor, že Evanjelium pravdy pochádza priamo od
Valentína. Dodnes však nevládne v tejto otázke jednota. Väčšina
z nich datuje jeho vznik medzi roky 140 až 180. Názov spisu nepochádza od
samotných gnostikov. Už v latinskom preklade diela sv. Ireneja
z Lyonu Adversus haereses sa stretávame s názvom Evangelium
veritatis, ale v textoch objavených v Nag Hammádí dielo pod týmto
názvom nenachádzame. Spis sa začína slovným spojením „evanjelium pravdy", preto
sa zaužíval tento názov. Sv. Irenej uvádza, že valentiniáni sa chvália väčším
počtom evanjelií, než v skutočnosti existuje. Spomína tiež, že napísali
text Evanjelia pravdy, ktorý však nemá nič spoločné s evanjeliami
apoštolov.
Medzi ďalšie gnostické texty, ktoré bádatelia zaraďujú
k dôležitým pre valentiniánske spoločenstvá, patrí Filipovo evanjelium.
Text spisu predstavuje interpretáciu Nového zákona v duchu gnostického
dualizmu. Ďalšími spismi sú Traktát o vzkriesení a Trojdielny
traktát. Kým prvý hovorí o tajomstve vzkriesenia, v druhom sa venuje
pozornosť opisu Boha a duchovného sveta, stvoreniu sveta a človeka
a otázke spásy. Všetky tieto témy sú poňaté v duchu gnosticizmu.
Dobové literárne pramene spomínajú, že Valentín mal duchovnú skúsenosť
s víziami. Nevieme, či ich aj zapisoval, pretože text tohto druhu sa nám
nezachoval. Pravdepodobne sa však s ich obsahom delil v rámci svojej
náboženskej komunity.
Čo sa týka teologickej náuky, Valentínov systém obsahuje
vrcholne rozvinutú náuku o eónoch. Valentiniáni učili, že svet stvorili
anjeli a nie Boh. Stretávame tu oddelenie kolektívnych tvorcov hmotného
sveta od najvyššieho Boha. V hmotnom svete účinkuje hriech. Do človeka bol
vložený „božský zárodok, nebeská iskra". Človek potrebuje objaviť svoje
skutočné ja. Toto poznanie zjavuje Ježiš, ktorý mal nebeské telo. Nevzal si
ľudské telo z Panny, ale vraj jeho telo iba prešlo skrze ňu ako preteká
voda potrubím. Dôležitú úlohu zohráva utrpenie. Avšak vo valentiniánskom poňatí
nie je chápané ani ako zadosťučinenie, ani ako prejav lásky Boha k človekovi.
Kristus na kríži je plodom gnózy Otca. Sekta mala dosť rezervovaný postoj
k mučeníctvu, hoci ho úplne neodmietala.
Zachované fragmenty valentiniánskych textov obsahujú taktiež
časti liturgických textov, v ktorých môžeme nájsť alúziu na krst.
Stretneme sa v nich napríklad s výrazom „pomazanie". Taktiež sa tu
hovorí o „pečati", ktorou sú označení „dokonalí". Toto vyjadrenie nás tiež
môže viesť k téme krstného pomazania. Do svojej teologickej koncepcie
valentiniáni prijímali mnohé prvky z kresťanstva a z evanjeliovej
náuky ortodoxnej Cirkvi. Tým vytvorili synkretický duchovný smer. Mnohé texty
uchovávali v tajnosti. Sv. Irenej svedčí, že v jeho časoch existovali
texty, ktoré širšej verejnosti neboli dostupné. Z toho vyplýva, že sa
neprednášali verejne, ani neboli vyhotovované ich kópie s cieľom ich
šírenia. Používali ich len v interných kruhoch spoločenstva. Irenej
spomína, že bolo ťažké dostať sa k niektorým z týchto textov.
Pravdepodobne mal k nim prístup vďaka svojim valentiniánskym odporcom
v diskusii, alebo že sa k niektorým z nich dostal vďaka
konvertitom, ktorí opustili valentiniánsku sektu a vstúpili do Cirkvi.
míľniky dvoch tisícročí: Valentiniáni
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)