Medzi ranokresťanskými heterodoxnými spoločenstvami nájdeme smery, ktoré mali väčší vplyv a získali si pomerne veľa stúpencov. Pre ortodoxnú, všeobecnú Cirkev tieto sekty predstavovali vážne ohrozenie a narúšali jednotu viery, čím spôsobovali rozdelenie kresťanov. Niektoré z týchto spoločenstiev sa dokázali udržať pomerne dlhý čas a ich vplyv a náboženské názory môžeme nachádzať v religióznych smeroch aj v neskorších storočiach, dokonca i v dnešnej dobe.

Jednou z takýchto vplyvných siekt v druhom a treťom storočí boli marcioniti. Zakladateľom tohto náboženského smeru bol Marcion. Pochádzal z pontského mesta Sinop (dnešné Turecko), kde sa narodil medzi rokmi 85 až 100. Niektorí autori uvádzajú, že bol synom miestneho biskupa, ktorý ho pre heretické učenie vylúčil z Cirkvi. Táto informácia však nie je potvrdená a niektorí moderní autori sa s ňou nestotožňujú. V každom prípade to bol vzdelaný, inteligentný a charizmatický človek, ktorý vedel nadchnúť masy ľudí pre svoje učenie. Patril k najtalentovanejším učiteľom medzi heterodoxnými kresťanskými spoločenstvami. Bol výborným rečníkom. O jeho popularite svedčí i fakt, že sa zachoval jeden antický kamenný reliéf, ktorý znázorňuje Marciona so zvitkom textu medzi svojimi žiakmi, ako ich vyučuje. Okolo roku 140 prišiel do Ríma, kde otvoril rečnícku školu. V rámci nej šíril svoje teologické názory. Pretože jeho učenie bolo v rozpore s učením všeobecnej Cirkvi a s apoštolskou tradíciou, v roku 144 ho exkomunikovali. Marcion založil vlastné spoločenstvo, ktorého hierarchické usporiadanie bolo podobné všeobecnej Cirkvi. Hoci jeho náuka bola v mnohých bodoch zhodná s gnostickými názormi, nie je s gnosticizmom totožná vo všetkom. Predsa však odborníci zaraďujú marcionitov medzi gnostické sekty. Marcion zomrel v Ríme roku 160.

Teologické učenie sekty marcionitov poznáme len sprostredkovane z diel kresťanských autorov, ktorí v nich vyvracali jeho náuku. Žiadny z Marcionových spisov sa totiž nezachoval. Základom Marcionovej teológie boli dualistické názory gnosticizmu, z ktorých vychádzal. Marcion videl neprekonateľný rozdiel medzi Starým a Novým zákonom. Podľa neho boh Starého zákona nie je zlučiteľný s Bohom lásky a milosti, ktorého ohlasoval Ježiš Kristus. Preto Marcion odmietol celý Starý zákon a jeho tradíciu. Avšak i z novozákonných biblických textov prijímal iba Lukášovo evanjelium a listy apoštola Pavla, a aj to nie všetky, pretože odmietol listy Timotejovi a Títovi. A čo sa týka evanjelia, aj to zredukoval, keďže jeho verzia obsahuje iba tridsať percent súčasného textu Evanjelia podľa Lukáša. Marcion tiež odmietal alegorický prístup k Biblii a tvrdil, že všetko, čo je napísané v Starom zákone, treba chápať doslovne, najmä predpisy Zákona. Takto prišiel k záveru, že to, čo je v ňom obsiahnuté, je nehodné pravého Boha. Boh Starého zákona je podľa neho demiurgos, ktorého odrazom je rovnako nedokonalé dielo, ako je on sám. Tým nedokonalým dielom myslí Marcion stvorený hmotný svet, ktorý odmietal ako zlý. Demiurgos v podstate nie je zlý, no nemožno o ňom ani povedať, že by bol dobrý.

Okrem viditeľného sveta, ktorý demiurgos stvoril, existuje ešte svet neviditeľný, ktorý však už riadi pravý, najvyšší Boh. On je Bohom lásky. Pozná zmyslový svet, prejavuje zľutovanie nad človečenstvom, ktoré je uväznené v tomto svete a chce ho vyslobodiť, spasiť. Tento Boh sa zjavuje, ale nie prostredníctvom Starého zákona. Jeho zjavenie sa uskutočnilo prostredníctvom Ježiša Krista, no ten nemá nič spoločné s Dávidovým mesiášom, ktorého prisľúbil demiurgos v Starom zákone. Svojím postojom je Marcion silne protižidovský.

Čo sa týka Ježiša Krista, jeho telo nebolo podľa Marciona z mäsa a kostí. Nemohlo byť materiálne, pretože hmota je zlá. Toto učenie je typické nielen pre marcionitov, ale aj pre ostatné gnostické sekty. Stretávame ho tiež v neskorších storočiach vo viacerých heretických dielach. Ježišovo telo bolo podľa neho len zdanlivým telom. Nadväzujúc na toto tvrdenie Marcion učil, že neexistuje ľudské zrodenie Krista, ale Kristus zostúpil z neba priamo v podobe dospelého človeka v pätnástom roku panovania cisára Tibéria a hneď začal ohlasovať svoje učenie. Veril však, že Kristovo ukrižovanie bolo reálne. Hoci jeho telo bolo nemateriálne, bolo schopné trpieť. Pôvodcom jeho múk bol demiurgos, ktorý tým vlastne kladie hranice vlastnej moci, hoci si to neuvedomoval. Ľudia totiž Kristovou smrťou boli vyslobodení spod moci demiurga a odovzdaní pod moc Najvyššieho Boha. Táto spása ale ešte nie je dokonalá, takou bude až na konci čias. Dovtedy sa udržuje pri moci demiurgos. Prejavy jeho moci sú zjavné všetkým. Je ním ľudské utrpenie a pre učeníkov Krista je to i prenasledovanie, ktoré voči nim demiurgos podnecuje.

Marcion tvrdí, že náuka apoštolov bola pomýlená a poznačená falošnou predstavou o osobe Ježiša Krista. Pre svoju silnú naviazanosť na starozákonnú tradíciu a judaizmus nesprávne stotožňovali Boha Starého zákona s tým, ktorý poslal Ježiša Krista. Jediný apoštol Pavol správne pochopil Kristov pôvod a význam jeho učenia. Marcion preto „musí očistiť Nový zákon od nesprávnych pohľadov". Svojich nasledovníkov viazal prísnou morálnou disciplínou, zdržanlivosťou a viedol k prehnanej askéze. Vyžadoval prísne pôsty a umŕtvovanie. Odmietal tiež manželstvo. Učil, že je hriešnou skutočnosťou a prejavom roztopašnosti človeka. Popieral tiež, že by Adam, prvý človek, mohol byť spasený.

Všeobecná Cirkev sa nemohla s týmito názormi stotožniť, lebo sú podstatne vzdialené učeniu kánonických evanjelií a apoštolskej tradícii. Takisto odmietavý prístup k Starému zákonu nie je zhodný ani s postojmi samého Ježiša Krista, ktorý si Zákon veľmi vážil a mnohokrát ho citoval (porov. Mt 5, 17-20). Zato ale Marcionov prístup k biblickým knihám prispel k tomu, že Cirkev ako reakciu na jeho snahy veľmi skoro vypracovala kánon biblických kníh, čiže vyjadrila, ktoré knihy pokladá za Bohom zjavené.

Proti Marcionovi vystupovali a písali však aj sami gnostici. Euzébius Cézarejský v Cirkevných dejinách spomína gnostického biskupa Filipa, ktorý napísal polemický spis o Marcionovej náuke. Je prirodzené, že mnohí kresťanskí autori tých čias reagovali na túto sektu a jej učenie. Pokladali to za svoju povinnosť, aby bránili vieru zdedenú od apoštolov. Spomedzi nich spomeňme aspoň sv. Polykarpa zo Smyrny († 155/156), ktorý bol žiakom sv. apoštola Jána. V súvislosti s Marcionovou náukou napísal, že existuje iba jedna pravda, ktorú prevzal od apoštolov a ktorú učí a odovzdáva všeobecná Cirkev.

Sekta marcionitov pôsobila v priebehu 2. a 3. storočia a bola rozšírená na území celej Rímskej ríše. Avšak začiatkom 4. storočia začala upadať, až napokon marcioniti splynuli s ďalšou vplyvnou sektou - manichejcami.