Čoraz častejšie sa dnes môžeme stretnúť s apokalyptickými scenármi podporovanými rôznymi sofistikovanými argumentmi. Nie, nebojte sa, nechcem sa púšťať do polemík, či sa onedlho staneme svedkami kolapsu sveta, hoci človek občas podľahne pokušeniu myslieť si, že udalosti, ktoré sa pred ním dramaticky odohrávajú, k tomu nezvratne smerujú. Strata hodnotovej orientácie spôsobila, že naša spoločnosť trpí akútnym nedostatkom skutočných autorít, ktoré by mohli čeliť neduhom súčasnosti: postupnému rozkladu morálky či bezbrehej relativizácii náboženských právd. Človek sa stal pre seba jedinou autoritou, i keď pre mnohých je to skôr bremeno ako výhoda. Pred jeho zrakom sa vynára množstvo protichodných teórií a do jeho pozornosti sa plazivo vtierajú početné náboženské ponuky; zorientovať sa v tom je zo dňa na deň náročnejšie. Niektorí rezignujú, iní sa zase uspokoja s jednoduchými a skratkovitými riešeniami, alebo sa strmhlavo vrhnú do konšpiračných vôd. Súčasný labyrint relígií a najrozmanitejších spiritualít však silno kontrastuje s Ježišovými slovami: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?" Aký paradox. Žijeme, podľa mienky podaktorých, v apokalyptických časoch, v ktorých sa to len hemží rôznymi vierovyznaniami, a napriek tomu má Ježiš obavy o našu vieru. Prečo? Čo má touto skepsou na mysli?

Aby sme mohli nájsť uspokojivú odpoveď na túto znepokojujúcu otázku, bude nevyhnutné správne porozumieť rozporu medzi tým, čo Ježiš nazýva vierou a čo si pod ňou predstavuje súčasník. Podľa Arna Anzenbachera, rakúskeho filozofa a teológa, je viera existenciálna väzba na Základ a Zmysel, ktorá presahuje všetky naše rozumové a zmyslové možnosti. Človek vierou túži nájsť zmysel toho, čo ho obklopuje, pričom sa upína k základu svojho bytia - k Bohu. Tu ale nastáva problém, lebo mnohé náboženstvá, denominácie či cirkvi majú o ňom rozdielne predstavy. A tak sa vynára otázka: Viem, komu som uveril? No súčasne s tým sa treba spýtať: Čo vlastne viera pre mňa znamená? Ide o únik z reality a všednosti, ktorý mi pomáha zabudnúť na každodenné trápenie a obavy? Alebo to je, ako sa to nezriedka ľúbivo prezentuje, životný štýl? Pre niekoho sú to možno strohé náboženské predpisy a rituály tvoriace neodmysliteľný kolorit života. Zaiste sú medzi nami i takí, ktorých viera opája emóciami ako mladé víno a dáva im možnosť vyniknúť „nad davom", pričom prišli aj o posledné zvyšky súdnosti a kritickej sebareflexie. Ak sa teda vnútorne stotožníme s pravou, najhlbšou podstatou toho, čo Ježiš pokladal za vieru, možno nám vo svetle reality nebudú jeho slová pripadať až tak prehnane paradoxné.