Pri čítaní listu apoštola Pavla cirkvi v Galátii ma mimoriadne oslovila jeho posledná časť. Časť, ktorá zostáva občas nepovšimnutá a ktorá je veľmi aktuálnym pripomenutím pilierov, na ktorých by mali stáť naše vzťahy k Bohu a k ľuďom. A je aktuálna v čase, keď sa hodnotový svet, aký sme poznali a v akom sme vyrástli, otriasa v základoch.

Apoštol Pavol hovorí o povinnosti naprávať. O povinnosti napomínať tých, ktorí blúdia a ktorí hrešia. Na túto povinnosť sme už takmer zabudli. „Moderný kresťan" má skôr tendenciu v mene všeobjímajúcej tolerancie prehliadať cudzie, a najmä vlastné poklesky a ospravedlňovať tak hriešne správanie. Miernosť, ku ktorej vyzýva apoštol, sme, žiaľ, pochopili ako falošné milosrdenstvo, ktoré napríklad premenúva neprávosti na „nové ľudské práva".

Apoštol ďalej spomína povinnosť niesť si vzájomne bremená. Okrem viditeľných bremien, ako sú napríklad odmietnutie, rodinné trápenia, choroby, existenčná neistota, sú to aj veľmi ťaživé bremená zápasu o osobnú svätosť. Tí, ktorí v mene „modernizácie" Cirkvi hlásajú, že Kristovo evanjelium je už prekonané a že sa musí prispôsobiť životu človeka dneška a nepožadovať od neho nič, čo by znamenalo zriekanie sa, sebazápor či boj s vlastnými vášňami, lenže tieto bremená svojich blížnych odmietajú niesť, ba dokonca ich nechcú ani vidieť, sú falošní proroci. Mohli by sme povedať, že veľká časť súčasných západných kresťanov nechce svoj život prispôsobiť Kristovmu slovu, ale jeho evanjelium chce prispôsobiť svojmu životu. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že títo takzvaní tolerantní kresťania sa hanbia za Kristov kríž a odstraňujú ho z verejných priestorov, škôl a naposledy aj retušou z reklamných letákov, len aby sa zapáčili pohanom. Svoje skutočné zvrátené pohnútky pritom kamuflujú ohľaduplnosťou voči iným vierovyznaniam. Pri tejto deštruktívnej modernizácii kresťanstva však nezohrávajú hlavnú úlohu sekty, ako by sa to mohlo ešte pred niekoľkými rokmi zdať, ale sú to predovšetkým falošní proroci z vnútra tradičných kresťanských cirkví „učení v Písme". Tí, ktorí ponúkajú teologickú náuku lahodiacu uchu poslucháča, pretože od neho neočakáva zanechanie hriešneho spôsobu života, ale ho, naopak, v hriechu utvrdzuje.

Pavol opisoval skúsenosť prvých kresťanov, ktorá je i skúsenosťou nás. Kto sial dobro, žal ho Bohom zúročené. Kto však sial hriech, takisto ho žal desivo rozmnožený a rozhadzoval ho všade navôkol. Pavol pripomína tiež to, čo my už počuť nechceme. Že Boh je síce trpezlivý, ale nedá sa vysmievať. Využime teda čas, ktorý nám zostáva. Konajme dobro a nerozsievajme pre telo, aby sme potom, ak príde náš čas, z tela nežali porušenie.