Pojem


Výraz sekta nie je neutrálny, ako keď sa povie cirkev či náboženská spoločnosť. Tento výraz v bežnom jazyku funguje ako vecné označenie, ale aj ako vyjadrenie nesúhlasu. Jeho expresívny ráz je zrejmý z toho, že nikto o svojej vlastnej náboženskej spoločnosti nepovie, že je to sekta, ani nikto sám seba neoznačí za sektára. Ak chceme používať tento výraz v serióznych textoch, musíme sa postarať o to, aby nemal funkciu nadávky. Inými slovami, musíme - ak je to možné - presne vymedziť obsah tohto termínu.

Prvé priblíženie nám môže poskytnúť etymológia. Tu však nie sú odborníci jednotní, či je základom latinské sloveso sequo (nasledujem), alebo seco (režem, krájam, sekám a pod.). V prvom prípade by išlo o okruh nasledovníkov nejakej vodcovskej osobnosti, napríklad o filozofickú školu alebo o politickú stranu, v druhom prípade by náboženská sekta bola oddelenou časťou väčšieho náboženského zoskupenia. V každom rozvinutom náboženskom systéme dochádza k vnútornej diferenciácii. Jednotlivé vetvy sa medzi sebou uznávajú alebo neuznávajú. Aj v prvom prípade (napr. v budhizme) sa niekedy hovorí o sektách, ale v tomto prípade má to slovo iný význam než ten, o ktorom tu chceme ďalej hovoriť.

 

Falošné znaky sekty


Pred uvedením charakteristiky siekt pomocou znakov premyslených na základe súčasnej odbornej diskusie uvedieme ako príklady niekoľko falošných znakov sekty. Niektorí ľudia, bohužiaľ, bez veľkého premýšľania používajú toto nelichotivé slovo na spoločenstvo, ktoré im z nejakých dôvodov nevyhovuje. Náboženská spoločnosť rozhodne nie je sektou preto, že je početne malá. Sekta môže mať len niekoľko málo členov a môže ich mať stovky alebo tisícky. Niektorí tiež nazývajú sektami všetky nové náboženské spoločenstvá vo svojom okolí, pretože na nich ich náuka alebo ich praktiky, napríklad obrady, pôsobia dojmom čohosi neobvyklého až kuriózneho. To je veľmi subjektívne a ťažko použiteľné kritérium. Sekta môže byť nová, ale môže byť na danom území hoci aj dlho prítomná a pritom môže pôsobiť veľmi všedne. A hoci to znie absurdne, nájdeme v niektorých textoch ako znak sekty aj krajinu, z ktorej do nášho prostredia prichádza.

Pri tejto príležitosti je potrebné objasniť vzťah siekt k fenoménu takzvaných nových náboženských hnutí. Je mylný názor, ktorý tieto dve skutočnosti stotožňuje. Mnoho z nových hnutí, ako sa ďalej ukáže, nemá ráz siekt, a naopak, niektoré sekty majú iný pôvod: sú napríklad deviáciami tradičných náboženstiev. K novým náboženským hnutiam zaraďujeme rozličné formy kresťanskej (cirkevnej i marginálnej), ale aj mimokresťanskej spirituality, ktoré sa objavili a objavujú v posledných dvoch až troch desaťročiach. Je to reakcia na agnosticizmus a skepsu minulých generácií. Tento jav nachádzame najčastejšie v najmladšej generácii. Niektoré jeho prejavy sa vyznačujú širokou ekumenickou otvorenosťou, iné sú uzavreté, autoritárske a fundamentalistické. Je tu potrebné jemne rozlišovať.

 

Skutočné znaky sekty


Pri zodpovednej myšlienkovej práci na tému siekt sa nám ako prvý typický znak ukazuje náboženské autoritárstvo. Niektorí autori sa domnievajú, že je to jediný a rozhodujúci znak. Keby to tak bolo, ľahko by sme vytvorili definíciu sekty. Domnievam sa ale, že situácia je zložitejšia. Ide o to, že prakticky v každom náboženstve funguje autorita. No v sekte jej sila presahuje každé rozumné hranice. Prejavuje sa to ďalšími doplnkovými charakteristikami, ktoré sú rozvinutím tejto základnej. Možno tiež povedať, že už nejde iba o autoritu, ale o moc nad ľuďmi. Sektárska autorita často zasahuje priamymi pokynmi alebo nepriamym vplyvom až do súkromia ľudí. Nie je to iba tak, že by určovala mravné normy, ale rozhoduje za členov sekty v jednotlivých manželských, rodinných, obchodných, zamestnaneckých a iných otázkach. V osobe sektárskeho vodcu alebo vedúceho skupiny, prípadne u vodcov nižších stupňov sa spájajú dva typy autority: noetická (autorita znalca) a deontická (autorita šéfa alebo veliteľa). Tieto dve autority bývajú v civilnom živote od seba oddelené.

Druhým znakom sekty je fundamentalizmus, ktorý môžeme charakterizovať ako neúmerné posilnenie autority textu, či už nejakej kánonickej knihy alebo nejakého doktrinálneho dokumentu. Zdôrazňuje sa božský pôvod posvätnej knihy a zabúda sa na jeho ľudské aspekty. Text sa chápe v jeho jednoduchom prvoplánovom význame a potreba exegetického sprostredkovania medzi dobou a prostredím, keď bol text napísaný, a našou súčasnosťou ostáva nepovšimnutá. Zabúda sa, že text rozvíja všetky svoje možnosti až vďaka hermeneutickej interpretácii. Fundamentalizmus zodpovedá jednoducho na zložité otázky. Je to čiernobiele videnie sveta, ktorému pre život stačí niekoľko jednoduchých poučiek a pokynov. Fundamentalizmus v niektorých prípadoch prerastá až do bigotnosti a fanatizmu.

Ďalšou aplikáciou náboženského autoritárstva v sekte je jej uzavretosť. Normálna náboženská spoločnosť sa spolieha na pravdivosť svojej náuky a verí, že jej cesta vedie k spáse (či inak formulovanému cieľu duchovnej cesty). Naproti tomu sekta zdôrazňuje, že má jedinú a celú pravdu a nikto iný pravdu nemá. Jej cesta je jediná pravá a sekta je výlučná a samospasiteľná. Všetky ostatné smery vedú do skazy. Jedným slovom, sekta si sama postačuje. Uzavretosť sekty predstavuje neschopnosť a neochotu viesť dialóg. Druhí nám nemajú čo povedať. Okrem čisto pragmatických záležitostí býva často jediným kontaktom sektárov so svetom propagačná aktivita. No niektoré sekty sú uzavreté aj voči novým záujemcom. Nemajú náborovú aktivitu a prípadných kandidátov si vyberajú.

Posledným uvedeným znakom sekty je selekcia informácií. Verejnosť a niekedy ani členovia nedostávajú informácie o všetkých aspektoch náuky, nemajú prístup na určité miesta, nepoznajú vyššie stupne organizácie. U niektorých siekt dokonca nie je známe ani ich sídlo. Schádzajú sa v súkromí v hlbokej konšpirácii. Typické je, že sekty nevystupujú na verejnosti pod svojím menom a nechajú sa zastupovať rôznymi tieňovými organizáciami, ktoré majú dôveryhodné názvy.

Keď spojíme uvedené prvky - autoritárstvo, fundamentalizmus, uzavretosť a selekciu informácií, vyjde nám analógia náboženského sektárstva s niečím, čo poznáme z mimonáboženskej sféry. Tieto znaky sú typické pre totalitné politické hnutia alebo totalitný systém. Môžeme teda povedať, že sekta je totalitná náboženská spoločnosť. Ale pretože fenomén totalitarizmu bol analyzovaný zatiaľ iba v politickej oblasti a na náboženské spoločnosti je použitý iba analogicky, nemôže poslúžiť pre vedecky hodnotnú definíciu sekty. No sme si vedomí, že ide o náboženský extrémizmus a podľa tejto analógie vyhodnocujeme aj nebezpečenstvo pre ľudskú dušu a nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré zo sektárstva vyplýva.

 

Nová religiozita


Žijeme v časoch zmeny kultúrnej paradigmy. Prebúdza sa nový záujem o duchovný život v skupinách obyvateľov, ktoré sa predtým od náboženstva vzdialili. V tomto zmysle sa hovorí o novej religiozite. Nie je nová iba v tom zmysle, že sa objavuje tam, kde skôr prevládala skepsa a pragmatizmus, je nová aj obsahovo. Mladí ľudia, ktorí pre seba znovu objavujú hodnoty spirituality, sa zvyčajne nevracajú k štýlu duchovného života svojich rodičov či prarodičov. Je pravda, že niektorí z nich znovu objavujú kresťanstvo, prípadne judaizmus - dve náboženstvá, ktoré majú v západnej civilizácii viacstoročnú tradíciu - no niektorí z nich ich prežívajú novým spôsobom. Inšpirácia sa často hľadá mimo tradičných náboženských smerov.

Treba jasne rozlíšiť sekty a nové náboženské hnutia. Sektou je, ako sme na to už poukázali, náboženská spoločnosť s totalitnými tendenciami. Lenže ľudia, ktorí prežívajú novú spiritualitu, nemávajú tendenciu organizovať sa do náboženských spoločností. Veľká časť ich prežíva svoj vzťah k transcendentnu individualisticky. Ak sa aj zoskupujú, vytvárajú voľné skupinky záujemcov. Tieto zoskupenia bývajú liberálne orientované, otvorené a priateľsky naladené k iným hnutiam a spoločenstvám. V tomto prípade nejde o sekty. Mýlia sa tí, ktorí považujú všetko v novej religiozite za sektárske.

Na druhej strane tiež treba povedať, že sektárska mentalita niekedy preniká aj do tradičných náboženských smerov. Keď sa napríklad niektorá kresťanská cirkev cíti byť ohrozená, má tendenciu sa uzatvárať, zdôrazňovať diferenciu cirkev - svet a posilňujú sa v nej autority. Náboženské smery, o ktorých je tu reč, sú nové, ale čerpajú podnety zo starých náboženských tradícií. To nám pomáha orientovať sa v novej religiozite. V ďalšom pokračovaní príspevku sa pokúsime o prehľad týchto smerov s tým, že si uvedomíme, že v každej skupine môžu byť náboženské spoločnosti veľmi voľné a otvorené, prístupné ekumenickému alebo medzináboženskému dialógu, rovnako ako spoločnosti autoritárske, uzavreté a fundamentalistické.

 

Túžba po zážitku


Tým ľuďom, ktorí sa vracajú k „viere otcov", robí problém to, že kresťanstvo sa opiera o vieru. Títo hľadajúci túžia po skúsenosti a zážitku. Neuspokojujú sa s doktrínou, organizáciou a rituálom, teda s vonkajším prejavom viery. Preto sú im blízke také smery, ako je letničné, respektíve pentekostálne hnutie. Niečo podobné sa prejavovalo v kritických obdobiach cirkevných dejín i v minulosti. Vo svojej dnešnej podobe vznikol tento kresťanský smer na začiatku nášho storočia v malej skupine kresťanov z niekoľkých protestantských denominácií v USA. Ukazuje svoju vitalitu tým, že dnes, na konci 20. storočia, sa k tomuto smeru hlási asi sto miliónov stúpencov v samostatných letničných cirkvách a zboroch, ako aj v spoločenstvách vo vnútri iných cirkví; katolíckej (kde sa hovorí o charizmatickej obnove) a niektorých protestantských. V pravosláví je tento smer zastúpený minimálne.

Z nášho hľadiska je zaujímavá radikálna letničiarska vetva nazývaná Hnutie viery. Tieto zbory zvyčajne necítia potrebu udržiavať ekumenické vzťahy s inými kresťanmi. Na čele stoja vodcovia, ktorí sa odvolávajú na priame Božie poverenie a na tom zakladajú svoju autoritu. Charakteristický pre nich je biblický fundamentalizmus a ideológia prosperity, teda koncepcia, podľa ktorej sa kresťan nemôže mať zle. Nemôže byť chudobný či chorý. Stačí, ak uverí tomu, že je zdravý a bohatý a už to má.

Typickým javom našich postmoderných čias sú časté zjavenia rôznych nebeských bytostí, napríklad Panny Márie, anjelov a rozličných svätcov. Deje sa to najmä v Katolíckej cirkvi, v pravoslávnych a starých východných cirkvách (tzv. predchalcedónskych). Na základe Katolíckou cirkvou neuznaného súkromného mariánskeho zjavenia napríklad vznikli dve vetvy mariavitských kresťanov v Poľsku. Skupiny stúpencov takýchto zjavení nebývajú pevne organizované, no majú sklon k doktrinálnemu fundamentalizmu a bývajú málo ochotné viesť dialóg s okolím.

Širokú toleranciu a ochotu k dialógu môžeme vidieť v tých kresťanských hnutiach duchovnej obnovy, ktoré sa orientujú na mystickú tradíciu cirkvi a snažia sa o meditáciu a kontempláciu. Poučujú sa z mníšskej tradície kresťanského Západu aj Východu, ale i z mimokresťanských orientálnych duchovných smerov. Populárna je napríklad kresťanská joga alebo kresťanský zen.

 

Za hranicou kresťanstva


Významné nové duchovné smery preberajú od kresťanstva niektoré vybrané prvky a dopĺňajú ich svojimi vlastnými koncepciami. Ako príklady takého atypického, necirkevného kresťanstva môžeme uviesť mormónov, ktorí sa sami považujú za Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní. S klasickým kresťanstvom ich spája úcta k Ježišovi Kristovi a presvedčenie, že prispeli k spáse ľudí. Taktiež ich chápanie krstu a Pánovej večere nie sú príliš odlišné. Podstatný rozdiel vidíme v ich henoteistickom poňatí, teda v presvedčení, že Boh, ktorého ctíme, je jedným z mnohých bohov a že aj ľudia sa v budúcnosti môžu stať bohmi a bohyňami v rovnakom zmysle. Je to náboženstvo úzko viazané na Ameriku. Imponuje prísnou životnou disciplínou. Pre súčasných hľadajúcich môže na ňom byť zaujímavé to, že Božie zjavenie stále pokračuje. Najvyšší predstaviteľ mormónskej cirkvi sa pokladá za živého proroka, ktorého ústami hovorí Boh. Moc mormónskych náboženských predstavených je značná a zasahuje do súkromia ľudí.

Ďalším príkladom môžu byť Jehovovi svedkovia, ktorí seba samých chápu ako obnovené kresťanstvo, no nie ako cirkev, alebo dokonca ako jednu z kresťanských cirkví. Zvyčajne vylučujú spoluprácu s kresťanmi akéhokoľvek vyznania. V chápaní vzťahu medzi nebeským Otcom, Synom a Duchom Svätým sa výrazne líšia od niekoľkostoročnej spoločnej tradície. Obdivuhodná je ich misijná aktivita. Ide o centralizovanú celosvetovú organizáciu riadenú z jedného miesta. Napríklad ich časopisy a knihy sú rovnaké na celom svete, len sa prekladajú do rozličných jazykov.

Cirkev zjednotenia, založená a vedená reverendom San Mjung Munom, spája letničné kresťanstvo s prvkami tradičného kórejského náboženstva. Cestou spásy podľa nich je zakladanie dokonalých rodín. To malo byť aj Ježišovým poslaním, ale zabránila tomu jeho poprava. Syn človeka, nový a tentoraz už úspešný mesiáš, prišiel v podobe reverenda Muna. Spolu so svojou manželkou sú vraj dokonalými rodičmi.

Letmo sa môžeme zmieniť aj o náboženskom spoločenstve Rodina so skrývanou pyramidálnou štruktúrou, silne zvýraznenou autoritou zakladateľa a vodcu a s poňatím morálky partnerských vzťahov, ktoré sa diametrálne líšia od tradičného kresťanstva. Nová cirkev Kristova nadväzuje na vízie a zážitky švédskeho mystika Swedenborga, Kresťanská veda zas stavia na duchovných skúsenostiach svojej zakladateľky Mary Bakerovej Eddyovej. Obe náboženské spoločnosti zdôrazňujú duchovnú stránku skutočnosti. Podobný spiritualizmus vyčítame aj z textov Univerzálneho života, ale pre ich myšlienkovú a jazykovú úroveň je veľmi ťažké dopracovať sa k bližšiemu poznaniu ich náuky a dozvedieť sa niečo o ich praxi. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia aj tzv. grálové hnutia, ktoré sa odvolávajú na stredoveké legendy o nádobe, v ktorej sa mala údajne uchovávať ako vzácna relikvia Kristova preliata krv. Novodobé grálové hnutia to vysvetľujú symbolicky a ich organizačná štruktúra sa pohybuje od voľných združení až po uzavretú skupinu so silným vodcom a s očakávaním blízkych katastrof, ktoré celkom zmenia tvár zeme.

 

Návrat k prírodným náboženstvám a ezoterike


Nové náboženské hnutia sa často hlásia k mimokresťanským duchovným zdrojom domáceho alebo cudzieho pôvodu. V posledných rokoch hľadajú niektorí ľudia útočisko v predkresťanských náboženstvách vlastných národov, obyčajne v keltskom a germánskom, menej často v slovanskom náboženstve. Ide, samozrejme, o rekonštrukciu týchto tradícií, pretože o nich objektívne vieme veľmi málo. Inšpirácia sa hľadá aj v neliterárnych náboženstvách takzvaných prírodných národov, teda pôvodných etník Ameriky, Afriky, Arktídy a Sibíri. Obľúbeným javom v poslednom čase sa stal šamanizmus. Najväčšiu popularitu získala séria desiatich kníh amerického kultúrneho antropológa Carlosa Castanedu, ktorých hlavným protagonistom je indiánsky „čarodejník" don Juan.

Inšpirácia sa hľadá aj v antických kultoch a mystériách a vo filozofických a náboženských školách rozvinutého helenizmu, napríklad v novoplatonizme, novopytagoreizme, gnosticizme a hermetizme. Návraty k týmto zdrojom datujeme už od renesancie. Vtedy vzniká samostatná, od kresťanstva nezávislá duchovná línia spájajúca také náuky a praktiky, ako je astrológia, alchýmia, mágia a kabala. Realizuje sa v rozenkruciánstve od jeho literárnych počiatkov na začiatku 17. storočia, až po novodobé spoločnosti dovolávajúce sa tejto tradície (Lectorium rosicrucianum, AMORC, OTO, Golden Dawn, Telemický rád). Niektoré z nich sú uzavreté pred verejnosťou a utajujú svoje obrady a náuky. O sto rokov neskôr nadviazalo na túto líniu slobodomurárstvo, ktorého časť však neskôr opustila hermetickú tradíciu a sústredila sa na profánne osvetové, charitatívne a podobné ciele. Antropozofia vrátane náboženskej spoločnosti pomenovanej Obec kresťanov spája túto tradíciu s vybratými a nezávisle interpretovanými kresťanskými prvkami. Novodobý okultizmus či ezoterizmus sa zdá byť veľmi tolerantný, ale niektoré spoločenstvá okolo silných autorít majú sektárske tendencie.

 

Fúzie Západu a Východu


Z týchto našich informácií a úvah nemôžeme vypustiť smery postmodernej spirituality, ktoré vychádzajú z orientálnych tradícií. Moderná civilizácia pripravila politicky a technicky to, že sa dnes prekračujú a dokonca stierajú hranice medzi donedávna izolovanými civilizačnými okruhmi. Západ bol prostredníctvom misií, obchodu a niekedy i politicky a vojensky prítomný v krajinách Ďalekého východu už od začiatku novoveku. Čínske tradície, hinduizmus a budhizmus prichádzajú do západného sveta s malým oneskorením, ale v posledných desaťročiach pozorujeme enormný vzostup záujmu o indickú filozofiu, o metódy meditácie a o sakrálne umenie (rítus, hudba, literatúra, výtvarné umenie) spojené s týmito školami. Pevnejšiu organizáciu má hnutie označované ako ajurvédske alebo aj Transcendentálna meditácia a tiež veľmi známe bhaktické (uctievacie) hnutie Hare Krišna. Diskusie vyvolávajú skupiny okolo výrazných vodcovských osobností orientálnej tradície ako sú Šrí Radžníš (Osho), Šrí Činmoj a Šrí Matadží Nirmala Déví.

Novodobá religiozita neznamená len priľnutie k niektorému konkrétnemu smeru. Časté je kombinovanie rozličných prvkov. S tým začala na konci minulého storočia teozofia. Niečo podobné si vzali za svoj program aj unitári - univerzalisti. Najnovším prejavom takej synkretickej spirituality je hnutie nového životného štýlu s istými religióznymi prvkami uvádzané zvyčajne pod anglickým názvom New Age. Navyše niektoré pokusy o nový životný štýl používajú vybrané metódy z rôznych náboženstiev (rituály, meditácie) na nenáboženské ciele a síce na rozvoj ľudského potenciálu. Ide o metódy alternatívne k modernej psychoterapii a psychohygiene (Silvova metóda, Zlatá myseľ, Modrá alfa, dianetika spolu so scientológiou). Transpersonálna psychológia sa snaží premostiť medzi uznávanou akademicky zakotvenou psychológiou a postmodernými duchovnými inšpiráciami.



Doc. ThDr. Ivan O. Štampach (1946) – je docentom na katedre religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Pardubice; pôsobí tiež na Evanjelickej teologickej fakulte UK v Prahe a je predsedom Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov a členom výboru Českej spoločnosti pre štúdium náboženstiev.