Argument:

„Za okolností dodnes zahalených tajomstvom zakázal byzantský cisár Justinián na II. carihradskom cirkevnom sneme v roku 553 učenie o reinkarnácii a vylúčil ho zo všetkých kresťanských spisov. Napriek tomu však v Biblii zostali isté narážky na sťahovanie duše..." (Jak je to vlastně v Bibli?, vydalo nakladateľstvo Lotos pre Medzinárodnú spoločnosť pre uvedomovanie si Krišnu - ISKCON; s. 6.)

 
Odpoveď:

Je nezvratným faktom, že reinkarnácia nikdy nebola súčasťou kresťanského posolstva, ale iba súčasťou učenia skupín, ktoré síce na kresťanskej pôde vznikli, ale sa od kresťanstva podstatne vzdialili. Musíme však konštatovať, že už v prvých storočiach sa vyskytovali náuky príbuzné reinkarnácii. Ide najmä o nasledovníkov gréckych filozofov, najmä Platóna, ktorí učili o tzv. transmigrácii (sťahovanie duší), respektíve metempsychóze. V staroveku sa stretávame aj s pojmom preexistencia, ktorý označuje možnosť predchádzajúceho života pred fyzickým. Vieru v prevteľovanie vyznávali aj rôzne gnostické hnutia, ktoré učili, že existuje tajný zmysel Svätého písma, zahalený pred ľuďmi, ktorý je možné spoznať len zasvätenej elite. Základ gnostického učenia bol v mnohom synkretický a obsahoval i prvky okultizmu a hermetických tradícií. Reinkarnáciu vyznávala aj sekta manichejcov. Pôvodca tohto myšlienkového smeru - Mání (216 - 276) sa snažil utvoriť univerzálne učenie, akúsi zmes prvkov kresťanstva, budhizmu a zoroastrizmu. Spory s manichejcami trvali pomerne dlho a manicheizmus odsúdil i pápež Lev I. Veľký (440 - 461).

Názory blízke reinkarnácii nájdeme aj v diele starokresťanského autora Origena (185 - 254). Treba však uviesť, že sám Origenes vo svojich spisoch uvádza aj argumenty proti tejto teórii. Bol to plodný a významný učenec ranokresťanského obdobia, no jeho dielo obsahuje viaceré tvrdenia, ktoré boli označené za neakceptovateľné pre kresťanskú vieru. Silnejšie hnutie utvorili Origenovi prívrženci na prelome 4. a 5. storočia, čo malo za následok viaceré spory, ktoré vyústili do Justiniánovho ediktu v roku 543 odsudzujúceho desať téz z Origenovho učenia. Táto problematika bola aj čiastkovým predmetom na rokovaní 5. všeobecného cirkevného koncilu (II. carihradského) v roku 553. Preto sa často tvrdí, že to bol práve tento koncil, ktorý z kresťanskej vierouky vylúčil teóriu o reinkarnácii.

V istom zmysle možno povedať, že učenie o reinkarnácii v niečom súvisí aj s pelagianizmom, ktorý tvrdil, že spásu si človek môže zabezpečiť vlastným úsilím a nepotrebuje na to Božiu milosť. Aj keď tu ide o dve nesúvisiace tézy, treba si uvedomiť, že pri očisťovaní vplyvom následných prevteľovaní (ako to učí reinkarnácia) je vlastne skrytá prítomná viera v samospasiteľnosť na základe vlastného úsilia. Sám pelagianizmus odsúdila už Kartáginská synoda v roku 418.

Prívrženci teórie reinkarnácie niekedy citujú aj sv. Augustína, najmä jeho dielo Vyznania (I. kniha, 6. kap.): „Povedz mi (...) Bože (...) či moje detstvo predchádzal ešte nejaký iný môj život, a či len ten, ktorý som strávil v živote svojej matky? (...) Bol som niekde, jestvoval som už?" Treba si tu ale uvedomiť, že sv. Augustín bol v mladosti prívržencom manichejcov a uvedené otázky sú skôr vzdialenou ozvenou na ich učenie než vlastným presvedčením. Veď aj v diele O Božej obci (10. kniha, 30. kap.) píše, že o čo vznešenejšia je viera, že duše sa vracajú raz a navždy do svojich vlastných tiel (pri vzkriesení), než že sa vracajú znova a znova do rozličných tiel.

Viera v reinkarnáciu nebola nikdy integrálnou súčasťou kresťanského posolstva. Jej výskyt v niektorých herézach svedčí len o tom, že bola javom okrajovým a podmieneným a že kresťanstvo ju vždy pokladalo za nezlučiteľnú deformáciu stojacu v protiklade k jedinečnosti ľudského života a jeho vyústeniu do večnej existencie bezprostredne po fyzickej smrti. Ak sa cirkevní predstavitelia k tejto otázke vyjadrovali v istom konkrétnom čase, neznamená to, že by sa dovtedy pokladala za správnu, ale len to, že šlo o naliehavú situáciu, podobne ako sa v aktuálnom čase vyjadrovali aj k iným herézam (arianizmus, monofyzitizmus, nestorianizmus atď.).