Kresťanská spiritualita a spirituálna teológia


Zodpovedať otázku, čo je vlastne spiritualita, nie je vôbec jednoduché. Uvažujúci človek tápa pri hľadaní precíznej odpovede. Pritom spiritualita je výslovná potreba človeka, ktorý sa javí ako animal spirituale. Pri iných formách života nebola pozorovaná náboženská alebo duchovná činnosť, záujem o spiritualitu a náboženské prejavy sú tak výslovne typickým prejavom človeka a vyplývajú z jeho najhlbšej potreby. Z hľadiska religionistického o spiritualite môžeme povedať, že sa „týka hľadania naplneného a autentického náboženského života zahŕňajúc prepojenie myšlienok charakteristických pre toto náboženstvo a všetkých skúseností týkajúcich sa života na základe toho náboženstva."1

Avšak v kresťanstve popri spiritualite existuje aj teologická disciplína - spirituálna teológia, okolo ktorej sa v súčasnosti vedú diskusie. Niektorí autori tvrdia, že spirituálna teológia a spiritualita sú vlastne ekvivalentným termínom. Spirituálna teológia vraj nie je adekvátny termín, keďže každá teologická disciplína a celá teológia vôbec je spirituálna.2 Iní autori naopak rešpektujú existenciu spirituálnej teológie, no pokladajú ju za prekonanú disciplínu, za niečo, čo patrí do histórie. Kritizujú ju ako umelý produkt, lebo je statická, príliš analytická, abstraktná a odtrhnutá od života v porovnaní s dynamickou a komplexnou spiritualitou, ktorá má čo ponúknuť vo veci riešenia otázok každodenného života.3

Odmietnuť spirituálnu teológiu na úkor spirituality však nie je najšťastnejším riešením, pretože práve spirituálna teológia ako teologická disciplína pomáhala identifikovať to, čo tvorí podstatu kresťanskej spirituality. Spiritualita ako taká je z religióznej perspektívy širším pojmom4 ako jej teoretická „sestra" spirituálna teológia, pretože možno hovoriť o spiritualitách v rôznych náboženstvách, napríklad o spiritualite judaizmu, islamu, hinduizmu a pod. Obsah termínu spiritualita je v porovnaní s pojmom spirituálna teológia širší aj v rámci kresťanstva, lebo sa rozvetvuje na najrozličnejšie témy a oblasti, ako napríklad spiritualita tela, spiritualita práce a pod.

Spirituálna teológia sa snaží teoreticky zachytiť, čo všetko konkrétne tvorí kresťanskú spiritualitu, lebo tá ani náhodou nie je uniformná, aj keď v jej rozličných prejavoch existujú spoločné, pre kresťanstvo identifikačné znaky. Je väčšmi vyhradená odborníkom, teológom, ktorí o duchovnom živote vedú vedecké štúdie. Spiritualita je v porovnaní s ňou skúsenostnejšia a pragmatickejšia, niektorí autori píšu, že je akousi žitou dogmou.5 Jej praktizovanie totiž vedie k premene života, ktorá v silnom akcente na lásku môže strhnúť až k hrdinskému činu v podobe väčších či menších obiet a dokonca až k mučeníctvu. Severoírsky teológ Alister E. McGrath (1953) vo svojom spise Kresťanská spiritualita píše: „Kresťanská spiritualita sa týka hľadania naplnenej a autentickej kresťanskej existencie zahŕňajúc prepojenie myšlienok kresťanstva na všetky skúsenosti týkajúce sa života na základe kresťanskej viery a v jeho sfére."6 Americký teológ, františkán Benedict J. Groeschel (1933 - 2014) zase duchovný život - spiritualitu definuje veľmi jednoducho ako „súhrn odpovedí na to, čo človek považuje za Božie volanie".7 Môže nakoniec úplne preniknúť do všetkých oblastí života.

 

Podstata kresťanskej spirituality


Moderné, predovšetkým anglosaské národy však často akceptovanú spiritualitu nechápu ako „žitú dogmu". Preto môžu napríklad spirituálne semináre amerického františkána a kňaza Richarda Rohra (1943), ktorý spája kresťanstvo s prvkami indiánskeho folklóru, pôsobiť na európskych kresťanských účastníkov šokujúco. Spiritualita sa podľa britského teológa, jezuitu Philipa Sheldraka (1946) líši od spirituálnej teológie v štyroch rysoch: „Po prvé nemá výlučný charakter, respektíve nemá výlučné spojenie s určitou kresťanskou tradíciou, a dokonca nutne ani nesúvisí s kresťanstvom ako takým. Po druhé nie je jednoducho normatívnou aplikáciou absolútnych a dogmatických zásad na reálny život. Po tretie sa ani natoľko nezaoberá definovaním dokonalosti, ako skôr podrobným skúmaním spletitého vývoja človeka a jeho živého vzťahu s absolútnom. A konečne neobmedzuje sa na záujem o vnútorný život, ale snaží sa o integráciu všetkých stránok ľudského života a skúseností."8 Spiritualita je tak podľa neho interdisciplinárny odbor, ktorého obsah musí každá generácia nanovo definovať.9 Takýto prístup, samozrejme, nepomôže nájsť identitu kresťanskej spirituality.

Existuje veľa kresťanských vyznaní (katolícke, pravoslávne, nespočetné množstvo protestantských), predsa ale možno objaviť ich určité spoločné piliere. Základom kresťanskej spirituality je vedomá, slobodná a stála účasť a angažovanosť každého jednotlivca v procese rastu jeho ľudskosti a zároveň prehlbovanie vzťahu s Bohom, ktorý prijal človeka za svoje dieťa. Také je tradičné chápanie zväčša európskych autorov. Pre kresťanskú spiritualitu akéhokoľvek vyznania je jej dominantným prvkom kristocentrizmus - viera v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa, ktorý je tiež normou pre život kresťana a vedie ho k Otcovi. Z autentickej kresťanskej spirituality nemôže byť vylúčený Spasiteľ a Bohočlovek Kristus, preto napríklad o Jehovových svedkoch nemožno hovoriť ako o kresťanoch, lebo neveria v božstvo Ježiša Krista. Kresťanská spiritualita totiž predpokladá odovzdanie svojho života Ježišovi. V konfesiách, kde sa krstia deti, sa toto odovzdanie deje v krste, neskôr, v dospelosti, je to obnova krstných sľubov.

Druhým základným prvkom kresťanskej spirituality je teocentrizmus - snaha kresťana o poznanie Boha prostredníctvom zjednotenia sa s vôľou nebeského Otca. Teocentrizmus napodobňujúc Krista predpokladá poslušnosť viery a úsilie plniť Božiu vôľu (Jn 4, 34), čo človek dokáže len mocou Ducha Svätého; to v praxi znamená poslušnosť Desatoru Božích prikázaní, rozvíjanie osobných talentov a hľadanie Božej vôle v každodennom živote. Teocentrizmus je žitie na slávu Božiu. Solovjov napísal, že jednotlivý kresťan objaví svoju spiritualitu odpoveďou na otázku: Čo by robil Ježiš na mojom mieste?

Ako bolo uvedené, žiť kresťansky, poznať a plniť Božiu vôľu je možné len s pomocou Ducha Svätého. Pneumatologický aspekt je teda tretím stavebným prvkom kresťanskej spirituality. Kresťan nie je pozvaný k životu osamelého jogína, ale k spoločenstvu bratov a sestier. Otvorenie sa vanutiu Ducha Svätého znamená, že sa spiritualita v každej generácii môže obnoviť a oživiť o nové prvky, napríklad o spiritualitu, ktorá sa angažuje v politickom živote, ekológii a pod. Vanutie Ducha Svätého môže obohatiť i modlitbu, napríklad meditačný tanec a iné jej špecifické formy. Posledným prvkom kresťanskej spirituality je ekleziálny (cirkevný) charakter. Kresťanská spiritualita je komunitárna, predpokladá cirkev ako miesto, kde kresťan poznáva pravdu o Bohu tak, ako ju zjavil on sám a získava od neho silu (energiu, milosť), aby uskutočnil svoje spojenie s ním, teda žil vedený jeho Duchom. Kristocentrizmus, teocentrizmus a život pod vedením Ducha Svätého v cirkvi tak tvorí žitú dogmu v živote jednotlivých veriacich.

 

Nekonfesionálne spirituality


Ako sme už v úvode spomenuli, spiritualita nemusí byť viazaná na žiadne náboženstvo. Istá definícia ju opisuje, že ide o „personálne optimálny štýl duchovného života. Predstavuje ju súbor princípov a zásad praktického umenia komunikovať to dôležité z vlastného i z cudzieho umenia žiť. Taký súbor musí zostať otvorený novému a vážiť si staré, osobne osvedčené, a tým trpezlivo optimalizuje skúsenosť so svetom i s vlastným ja."10 To je však úplne sekulárne ponímanie spirituality, ktorá nechce byť dogmaticky ani nábožensky zakotvená, ktorá dokonca nemusí mať ani vzťah k Bohu, ale iba hľadá riešenie každodenných problémov a otázok dnešného človeka, takého precitliveného na sladké zbožné rečičky bez inšpirácie pre konkrétny život. Podľa reverenda Petra Samojského (1966), kazateľa Pražskej obce unitárov, je takto nekonfesionálne zakotvená spiritualita chápaná ako „aktivita, ktorá nám pomáha naplňovať život duchovným rozmerom, duševnou alebo fyzickou činnosťou týkajúcou sa otázok zmyslu v živote. Aktivita, ktorá jedincom pomáha vnímať seba samého v kontexte okolitého sveta a vesmíru. Je to akt symbolického presiahnutia do iného rozmeru, spojenia s tým, čo presahuje všednú ľudskú dimenziu. V širších súvislostiach je spiritualita akákoľvek aktivita, ktorá človeku pomáha naplňovať život, prináša mu uspokojenie, pomáha dosiahnuť hĺbku života a ozrejmuje mu jeho zmysel. Je to taká činnosť, ktorá pomáha zaoberať sa naším žitím a skvalitňovať ho, utvárať a pretvárať náš život tak, aby bol lepší, činnosť, ktorá nám pomáha zlepšovať a prehlbovať naše vzťahy k druhým, k svetu, k vesmíru. Kladieme si pri nej tie najprostejšie a najdôležitejšie otázky: Kto som? Prečo som? Kde je môj ozajstný domov? Kam sa uberám? Aký zmysel dám svojmu životu? Je to aktivita, pri ktorej človek akosi stráca seba samého a znovu sa nájde."11

Podľa jednotlivých definícií spirituality jej ciele pomocou rozličných fyzických a psychologických aktivít sledujú prehĺbenie ľudského života a pochopenie jeho zmyslu. Avšak nekonfesionálne spirituality nemajú stabilné „dogmatické" zakotvenie v tom-ktorom náboženstve. K mnohým náboženstvám pristupujú eklekticky, nechávajú sa nimi inšpirovať a vyberajú si z nich len to, čo sa im hodí a čo môžu spracovať pre vlastné zámery. Na druhej strane sa ale v rozličných podobách v nekonfesionálnych spiritualitách objavujú často tie isté mená inšpirátorov a učiteľov. Jedným z nich je takmer „všadeprítomný" švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung (1875 - 1961) a jeho koncepty kolektívneho nevedomia, archetypov, vývoja osobnosti individuáciou a pod. Nekonfesionálne spirituality často vidia podstatu náboženstva práve psychologicky, zväčša prostredníctvom archetypov a kolektívneho nevedomia. Teória archetypov ako podstaty náboženského uctievania a rituálov však vedie k relativizácii dogiem, lebo aj symbolika vyjadrujúca archetypy je závislá od tej-ktorej kultúry. Cieľom spirituality nie je teda jednota s cirkvou alebo s nejakým náboženstvom či náukou, ale so všetkým.12

Niektorí autori vidia budúcnosť spirituality a náboženstva práve v prijatí spomínaných archetypov, ktoré Jung chápe ako zdedené praobrazy v kolektívnom nevedomí, ktoré sú realizáciou základných skúseností ľudstva a spolu predstavujú genetický základ osobnosti. To by podľa nich „vytvorilo atmosféru tolerancie voči ostatným systémom, ktoré si zvolili inú symbolickú formu uctievania božstva. Spojilo by to náboženstvá s ich mystickými koreňmi a s ich spoločným menovateľom, totiž úctou k absolútnu, k božstvu, ktoré presahuje všetky formy."13 Autori ovplyvnení Jungom aplikovali teóriu archetypov na mýtické bytosti a bohov: „Napríklad Avalókitéšvara, Budha súcitu, sa obvykle zobrazuje s mnohými rukami, čo symbolicky vyjadruje jeho schopnosť natiahnuť sa a pomôcť celému ľudstvu. Horus, egyptský boh oblohy, je zase zobrazovaný so sokoľou hlavou, čo symbolizuje jeho schopnosť nielen pozdvihnúť veriacich do vyšších sfér vedomia, ale aj jeho vševidiackosť. Ganeša, hinduistický boh so sloňou hlavou, predstavuje moc odstraňovania všetkých prekážok na duchovnej ceste, keďže slon je najsilnejšie zo všetkých zvierat. Dionýzios, grécky boh extázy, je spojený s listami viniča, ktoré majú znázorniť jeho schopnosť meniť ľudské vedomie, zatiaľ čo Pan (starogrécky boh lesov, lovcov a pastierov) sa zobrazuje z polovice ako človek a z druhej ako cap, čo má vyjadriť vzťah človeka k inštinktívnym prirodzeným silám. Vo všetkých prípadoch pomáha symbolika bohov a bohýň veriacim, aby sa zamerali na príslušné stránky seba samých, a tým priviedli človeka do kontaktu s náležitou božskou energiou."14

Psychiater a transpersonálny psychológ, Američan českého pôvodu Stanislav Grof (1931), ktorý tiež presadzuje nekonfesionálnu spiritualitu, sa usiluje pri svojom chápaní spirituality spojiť vedu s vierou. S náboženstvom, s jeho nevedeckými dogmami a doktrínami, podľa neho takéto „manželstvo" nie je možné, ale so spiritualitou, kde možno skúmať mimoriadne stavy vedecky, to naopak možné je. Hlavný rozdiel medzi náboženstvom a spiritualitou Grof vidí v tom, že sa náboženstvo odohráva v určitých miestach a má poverených hodnostárov, ktorí majú „sklon aktívne odradzovať od priamych duchovných zážitkov a potláčať ich, lebo tieto priame zážitky plodia túžbu po nezávislosti a nemožno ich účinne ovládať."15 Spirituálny pokrok v náboženstve tak podľa neho napreduje len v kláštoroch, u mystikov a v extatických sektách.

Britský filozof a mystik Paul Brunton (1898 - 1981) dokonca predpovedal, že namiesto náboženstva nastúpi filozofia. Filozofia má podľa neho nahradiť náboženstvá, ktoré medzi sebou navzájom súperia. Bol presvedčený, že „na rozdiel od siekt sa bude zaoberať univerzálnymi pravdami, ktoré budú vždy platné".16 Brunton nechce zničiť náboženské uctievanie, lebo to by znamenalo zničenie morálky, avšak náboženstvo musí prejsť premenou v tom zmysle, aby v ňom bolo viac spirituality a aby tak pomohlo zrozumiteľne vysvetliť vnútorný zmysel človeka. Bude tiež menej obradné. Zostanú v ňom len také obrazy (symboly), ktoré budú pomáhať ľudskej mysli povzniesť sa k božskému, preto musí byť náboženstvom živým, schopným inšpirovať. Taktiež v ňom bude viac etického rozhodovania s novým obsahom, ktorý bude mať univerzálny a nový obsah a bude využívať modernú techniku. Objavia sa noví vodcovia a nové inštitúcie, aby pomáhali procesu evolúcie ľudstva tam, kde ho predchádzajúce skončili. Nastúpia noví kňazi, ktorí zvládli najprv svoje problémy, aby šírili pokoj a múdrosť. V novom náboženstve musí byť zachované prepojenie náboženské a spoločenské. Musí byť angažované, aby podnecovalo jednotlivca k regenerácii spoločnosti, musí reagovať na potreby doby, hľadať spoločné blaho a tiež budovať vedu, ktorá bude mať integrálny charakter. Nové náboženstvo má viesť k zrodeniu novej rasy.17

Toto náboženstvo bude podľa Bruntona tvorené na predchádzajúcej duchovnej skúsenosti overenej časom. Obsiahne v sebe náboženský intelekt, intuitívne cítenie, vyváženosť srdca a rozumu. Prípravou k nemu bude zbavenie sa povier. Keď však čitateľ študuje Bruntonove diela, zistí, že v podstate pod filozofiou myslí nekonfesionálnu spiritualitu. Viacero z týchto jeho predstáv stojí za úvahu.

K hľadaniu nekonfesionálnej spirituality možno zaradiť aj ostatné diela nemeckej luteránskej teologičky Dorothee Steffensky-Sölleovej (1929 - 2003), vytrvalej celoživotnej rebelky a asi ani nie príliš vyrovnanej osobnosti. Vo svojom diele Mystik und Widerstand (1997) píše o duchovnosti budúcnosti a tvrdí, že ňou bude mystika. Sölleová je ale presvedčená, že mystika nie je pre vyvolených, preto sa usilovala o jej demokratizáciu. Motorom mystiky, ktorá je skúsenosťou jednoty a úplnosti života, je podľa nej vzdor proti skostnateným náboženským štruktúram a politickej nespravodlivosti.18 Spoločne s modernistickým laickým teológom rakúsko-škótskeho pôvodu Friedrichom von Hügelom (1852 - 1925) Sölleová tvrdí, že v každom náboženstve sú tri prvky: historicko-inštitucionálny, ktorý oslovuje zmysly a pamäť, a v kresťanstve je to prvok „petrovský"; analyticko-špekulatívny, ktorý je priradený rozumu a apoštolovi Pavlovi; a napokon mystický, intuitívno-emocionálny prvok zameraný na vôľu a činy lásky, ktorý predstavuje rozmer „jánovský".19 Všetky prvky majú byť spojené, aby náboženstvo ostalo v rovnováhe. Nie je to, ako ona hovorí, narcistická mystika, ktorá uzatvára jednotlivca do paranormálnych skúseností a je občiansky neaktívna, rozdeľujúca realitu na sacrum a profanum. Autentická „mystická citlivosť" preráža uzavretosť vlastného ja. Sölleová pod mystikou chápala spiritualitu menej dogmatickú, menej rozumovú, spojenú so sociálnym a politickým konaním. Je to spiritualita už spomínaného vzdoru, ktorý Sölleová definuje ako „snaženie sa, odoprenia, nesúhlas, odklon, disent, reformu, vzdor, rebéliu alebo revolúciu - vo všetkých formách sa skrýva nie voči svetu takému, akým je dnes".20

Sölleová vyznáva Boha, ktorého moc nie je založená na nadvláde a rozkazovaní. Východiskom pre jej spiritualitu - mystiku nie je len kresťanstvo, ale rôzne náboženské tradície, jedným slovom pluralistický prístup. Súčasťou mystiky je extáza. Mystika vedie k poznaniu prostredníctvom skúsenosti s Bohom. Sölleová sa ňou nezaoberá z pohľadu skúmania paranormálneho javu, ale ako skúsenosťou, ktorá pôsobí v prorokovaní, uzdravovaní, poézii a láske. Mystická extáza vedie podľa nej k objaveniu obmedzenosti ducha a zároveň ku prekročeniu jeho medzí.21 Na jednej strane Sölleová odmieta individualisticky chápanú spiritualitu pre samého seba, na druhej strane však táto spiritualita predsa len vychádza z osobnej skúsenosti jednotlivca búriaceho sa proti inštitúciám, skostnateným zvyklostiam či trivialite a prekračuje vlastnú konfesionalitu.

 

Príčiny vzniku nekonfesionálnych spiritualít


V minulom storočí sa niektorí protestantskí teológovia (napr. Karl Barth a Dietrich Bonhoeffer) postavili pomerne radikálne k protikladu náboženstva a kresťanskej viery. Náboženstvo bolo podľa nich len umelým výtvorom človeka, ktorým sa ako Babylončania snaží postaviť vežu siahajúcu až do neba. Kresťanská viera je oproti tomu dar od Boha, ktorý človek dostáva bez vlastných zásluh (sola gratia) a má viesť k novému spôsobu života. Kresťanstvo podľa týchto náhľadov nie je náboženstvom, ale vierou, novým životom. Pri takomto prístupe sa vynára otázka, či teologická reflexia nie je zbytočná, keď postačuje prax. Je paradoxné, že Barth a Bonhoeffer boli pritom geniálni teológovia, ktorí zanechali cenné a v mnohom aktuálne teologické diela. Podobný názor o radikálnom protiklade náboženstva a viery sa objavuje i u niektorých súčasných charizmatických katolíckych skupín pôsobiacich na Slovensku. Treba však poznamenať, že kresťanstvo nie je len novým životom, ale je aj náboženstvom, ktoré má svoj kult, náuku, etiku, symboly, pospolitosť, ktoré spoločne tvoria integrálnu súčasť každého náboženstva. Na druhej strane je tiež pravda, že kresťanstvo nie je jedným z náboženstiev, lebo stojí na Božom zjavení, na Božom slove.

V 80. a 90. rokoch minulého storočia vznikli na Slovensku tzv. Kresťanské spoločenstvá ako akási alternatíva veľkých cirkví. Tieto zoskupenia však zväčša nemajú doktrinálne jasne vymedzené učenie a ani konfesionálne zakotvenie vo veci právd viery. V ich prípade už nejde o protiklad viery a náboženstva, ale o protiklad viery a cirkvi. Aj keď nejde v striktnom zmysle slova o nekonfesionálne spirituality, predsa možno vidieť určitú analógiu k nim a tiež naznačenie trendu, akým je fragmentácia kresťanstva, ku ktorej takto ponímané posolstvo Ježiša vedie. Kresťanské spoločenstvá chceli byť slobodné, bez hierarchických štruktúr, nakoniec ale vždy takéto štruktúry museli vybudovať, aby bol zabezpečený poriadok bohoslužieb, otázka ekonomická a pod. Po oslobodení od „skostnatených" štruktúr sa moc ich vedenia a riadenia dostala do rúk často pochybných indivíduí, zväčša charizmatických kazateľov, ktorí sa správajú ako guru. S kresťanmi z Kresťanských spoločenstiev je problematický ekumenický dialóg, keďže ich doktrinálny základ je predovšetkým v rukách kazateľa. Ten určuje, v čo sa verí a v čo nie.

Vznik spirituality ako potreby človeka istým spôsobom vyplýva z faktu, že človek je animal spirituale a túži prekročiť svoje limity do sveta bez limitov. Spoločným prvkom všetkých nekonfesionálnych spiritualít je, že v nich prevláda túžba po zážitku, ktorú tradičné náboženstvá nevedia v dostatočnej miere uspokojiť. Stanislav Grof píše: „Spiritualita je založená na priamych zážitkoch mimoriadnych dimenzií reality a nevyžaduje nutne zvláštne miesto ani oficiálne ustanovenú osobu, ktorá by sprostredkovala styk s božstvom. Je zvláštnym druhom vzťahu medzi jedincom a kozmom a vo svojej podstate je osobnou a súkromnou záležitosťou. Mystici zakladajú svoje presvedčenie na prežitých dôkazoch. Nepotrebujú kostoly ani cirkvi - posvätné rozmery skutočnosti, vrátane svojej vlastnej božskosti, prežívajú v rámci svojho tela prírody. Namiesto oficiálne ustanovených kňazov potrebujú oporu skupiny spoluhľadačov alebo pokročilejších učiteľov, aby ich viedli na vnútornej ceste."22 Podľa Grofa všetci zakladatelia náboženstiev mali mystickú skúsenosť.

Jedným z inšpirátorov nekonfesionálnych spiritualít, aj keď ich tak nenazýva, bol tiež večný rebel Timothy Leary (1920 - 1996). V mladosti opustil katolícku vieru a celý život pociťoval odpor voči monoteistickým a vôbec inštitucionalizovaným náboženstvám. V eseji Založ si vlastné náboženstvo23 vidí ako základ a cieľ takéhoto náboženstva (vlastne spirituality) individuálnu slobodu. Aspoň istý čas zastával gnostickú predstavu, že človek obsahuje božskú iskru či podstatu.24 Vytvoril akési dve prikázania molekulárneho veku: 1. Nezmeníš vedomie blížneho svojho. Človek sa k druhým nesmie správať ako boh. „Buď sám sebe bohom, ak to dokážeš, ale nevnucuj svoju svätosť ostatným", vraví Leary; 2. Nezabrániš blížnemu, aby pozmenil svoje vlastné vedomie. Tento princíp zahŕňa slobodu prejavu a výchovy detí.25

Svojím rečníckym talentom vytvoril Leary pre generáciu hippies mantru, ktorá sa stala jeho celoživotným sloganom: Vypadnite - zapnite sa - nalaďte sa: „Vypadnite - odlúčte sa od vonkajšej spoločenskej drámy; zapnite sa - nájdite svätosť, ktorá vás navráti do chrámu božieho, vášho vlastného tela; a nalaďte sa - zroďte sa znovu. Nemôžete zostať nehybne stáť."26 „Na to, aby ste sa zapli, musíte opustiť svoju myseľ," píše Leary a ďalej to konkretizuje: „1. Musíte sa vrátiť k vlastným zmyslom - zamerať sa na zmyslové energie; 2. Vzkriesiť vlastné telo - zamerať sa na somatické energie; 3. Plávať späť bunkovou pamäťou až za hranice času a priestoru - zamerať sa na bunkovú energiu; 4. Rozlúštiť genetický kód."27 Leary nehľadá teda nejaký transcendentný svet, ale ponorenie sa do svojho vnútra. Slogan rozvíja i v ďalších svojich dielach, kde dostáva formu: Zapnite sa (turn-on) - vylaďte sa (tune-in) - vyčleňte sa (drop out).

V čase, keď Leary písal esej o vytvorení vlastného náboženstva (spirituality), bol medzi mládežou veľký boom užívania LSD, ktoré sa malo stať prostriedkom na poznanie a individuálny rozvoj. Leary odporúčal v krajine neobmedzených možností (rozumej USA), aby si jedinec vlastné náboženstvo zaregistroval. Má ho budovať s tými, ktorí sa s ním cítia v súzvuku a stanoviť si ciele, úlohy, rituály, pravidlá, slovník, hodnoty, lokalizáciu času a priestoru a mystický kontext, teda vytvoriť komunitu. Má mať tiež svoje vlastné sväté knihy.28 Nepochybne mal Leary rečnícke nadanie a väčšina jeho diel je písaná s náboženským pátosom. Prelínajú sa v nich odkazy na literatúru, posvätné spisy, obzvlášť východných náboženstiev, poprepletané s vedeckým žargónom. On sám vraj nepestoval spiritualitu, rozhodne ale k nej inšpiroval. Človek mal podľa neho prekročiť svoje limity. Cestu k tomu videl pôvodne v psychedelickej skúsenosti rozšírenia vedomia skrze LSD a neskôr i virtuálnej reality.

Vplyv na vznik nekonfesionálneho chápania spirituality mala iste aj postmoderna, ktorá radikálne zrelativizovala veľké príbehy o poznaní absolútnej pravdy, absolútneho dobra, poznania či dokonalej spoločnosti. Dogmou pre postmodernu je radikálna pluralita. Z takéhoto pohľadu niet miesta pre spiritualitu so zakotveniami v stabilných princípoch. Každý jednotlivec musí nájsť tú svoju vlastnú, originálnu, nie nejakú spoločnú, dogmatickú. Ako naznačil Leary, hlavnou hodnotou sa stáva sloboda, ktorú možno v religióznej oblasti chápať ako možnosť kombinovať rôzne spirituálne tradície podľa osobného vkusu. Ak ale takýto jedinec popiera existenciu objektívnej pravdy a morálnych princípov, potom sa stáva jediným kritériom sám sebe a stavia sa do pozície boha. To nie je ďaleko od pokušenia satana v Genezis: „Budete ako Boh." (Gn 3, 5)

Dôvodom vzniku nekonfesionálnych spiritualít je aj nedostatočnosť príťažlivosti až kríza tradičných náboženstiev. Nekonfesionálne spirituality sú v istom zmysle viac či menej v opozícii voči, ako ich nazýva americký psychoterapeut Thomas Moore (1940), formálnym náboženstvám, pretože tieto nezobrali do úvahy súčasný vývoj vedy, technológií a kultúr, ktoré silne zasahujú súčasníka.29 Moore píše: „Cirkev sa (vraj) zo svojej podstaty sústreďuje na seba samu, na svoje pravidlá a dogmy a vedie ľudí skôr k tomu, aby tieto pravidlá prijali, než aby sa pokúšali žiť inak."30

Pre to, čo v tejto štúdii označujem za nekonfesionálne spirituality, používa Moore termín sekulárne náboženstvá, ktoré sa usilujú žiť zmysel života, čo je najzákladnejšou otázkou ducha. Formálne náboženstvá nedokážu podľa neho na túto potrebu adekvátne odpovedať. Naopak, sekulárne spirituality chcú naplniť smäd duše po zmysle, a to v celostnej dimenzii človeka, teda prihliadajúc aj na jeho telo a emócie. Je to ambiciózny zámer. Hlavným cieľom je ale duša, ktorú si niektorí predstavujú ako „nedosiahnuteľnú hĺbku, pociťovanú životnú silu, (...) neviditeľný, tajomne vyžarujúci element, ktorý presakuje (našu bytosť) a činí (nás) človekom. Prúdi podobne ako plazma v žilách a umožňuje (...) zakúsiť zmysel, pocit spojenia, hĺbku." Moore píše, že „keď máte dušu, je vidieť, že žiarite - ste živý a prítomný. Keď vás ľudia stretnú, vidia skutočného človeka. Bez duše sú mŕtvi ľudia aj svet. Kde niet duše, nie je skutočná podstata a hodnota, žiadna skutočná sila ani neha. Bez duše ľudia žijú povrchné a necitlivé životy, nie sú v skutočnom kontakte jeden s druhým, sú stratení vo vyprázdnenom svete. Kde niet duše, je temná prázdnota, ktorú vyplňuje nevedomý hnev a protispoločenské správanie. Ľudí bez duše ľahko poznáte. (...) Sú posadnutí sami sebou, pretože neprítomnosť duší im bráni žiť skutočný život."31 Sekulárne náboženstvo (spiritualita) sa teda usiluje nájsť dušu človeka a Moore ponúka všetky možné cesty na to, aby sa mu to podarilo.

Americký matematik Ralph H. Abraham (1936), ktorý sa tiež zaoberá spirituálnymi otázkami, naznačil päť možností, ako vyjsť z duchovnej krízy a naznačil tak viaceré scenáre, ako sa nekonfesionálne spirituality prejavujú dnes. Prvá možnosť, tzv. reformácia spirituality, je návratom k šamanským rituálom, ako ich doposiaľ prežívajú prírodné národy, a ich zavedením do každodenného života; druhá možnosť je oživenie existujúcich náboženstiev, ktoré by prilákali ľudí k duchovným tradíciám; tretia možnosť počíta s tým, že by ľudia žili v modernej spoločnosti mimo organizovaného náboženstva a nahradili by ho podobnými inštitúciami, ktorých základom by sa stalo posvätné umenie hudby, architektúry a maľby; štvrtá možnosť je znovuoživenie vedy, aby nahradila tradičné kresťanské mýty vlastnými mýtmi; piate riešenie je prekonanie patriarchálnych omylov, ktoré narobili škody v tradičných náboženstvách.32 Nekonfesionálne spirituality sa pohybujú v kombinácii prvej, tretej a piatej možnosti Abrahamovho návrhu. Je zaujímavé, že sám Abraham nehľadá únik v niektorej z menovaných možností, ale v syntéze pohanstva so židokresťanskou tradíciou oslobodenou od patriarchálnych omylov a v akceptácii vedeckého svetonázoru.

Nekonfesionálne spirituality chcú zmeniť vedomie, veria na transformáciu, v ktorej hrá dôležitú úlohu terapia, rôzne meditačné techniky inšpirované šamanizmom a východnými náboženstvami. Odmietajú často materialistickú víziu skutočnosti, pričom uvádzajú, že existujú k tomu vedecké dôkazy. Materializmus sa tak pokladá za ďalšiu kľúčovú príčinu súčasnej duchovnej krízy,33 na ktorú reagujú. Kríza súčasnosti je krízou vedomia, ktoré musí byť transformované. Zástancovia týchto spiritualít často tvrdia: „Môžeme zachrániť svet, keď dokážeme zmeniť svoje vedomie."34 Revolúcia vedomia, práca na ľudskej mysli, odpútanie sa od egoizmu, to má podľa nich viesť k zmene. V mnohých prípadoch ide o spirituality, ktoré odmietajú konzumnú spoločnosť, agresivitu, chamtivosť a ich autentickú podstatu má tvoriť láska, solidarita a súcit so všetkým. Na to, aby sa prejavili, nepotrebuje podľa nich súčasný človek náboženstvo. Niektoré z nich sa domnievajú, že človek sa môže spojiť s vlastným božstvom prostredníctvom mimoriadneho stavu vedomia, ktoré jediné môže uspokojiť človeka.35

 

Záver


Nekonfesionálna podoba spiritualít je akýmsi produktom liberalizmu, kde sa preceňuje postavenie jedinca, jeho názorov, túžob, predstáv a potrieb. Ide o odmietnutie vieroučného základu v prospech rešpektovania individuálnej originality jedinca a jeho spirituálnych chúťok. Nie je to však najšťastnejší prístup z pohľadu kresťanstva, lebo v takto ponímanej spiritualite môže veriaci kresťan skôr či neskôr stratiť svoju identitu. Bez referenčného bodu nebude vedieť posúdiť, kedy sú niektoré prvky inšpirované inými kultúrami ešte pre kresťanstvo akceptovateľné, a kedy sú natoľko cudzorodé, že sa stali modlárskymi a okultnými. Spiritualita je určitý stav mysle, ktorým človek riadi svoje správanie a posudzuje veci, preto by mala mať aj nejaký zaväzujúci obsah.

Ako už bolo uvedené, v sekulárnej definícii spirituality nie je vyjadrený vzťah k náboženstvu, ale iba k vlastnej ľudskej skúsenosti. Takže možno povedať, že tejto spiritualite hrozí, že povedie k egocentrizmu a „teológia" s ňou spojená k „egológii". Kresťan nebude viac hľadať Boha a jeho vôľu, ale iba sebarealizáciu. Spásu a vykúpenie nahradí sebavykúpenie, individuácia. Ježiš sa stane len akýmsi psychoterapeutom, ktorý nám má pomôcť v komunikácii s druhými prekonaním komplexov a pod. Pána Ježiša v týchto spiritualitách kladú na jednu rovinu s inými zakladateľmi náboženstiev, alebo moderným jazykom vyjadrené, chápe sa len ako psychoterapeut či rebel.

Nekonfesionálne spirituality sú problematické aj z hľadiska výslovne spoločenského, pretože vedú do individualizmu uzavretého do seba, v ktorom sa stráca možnosť dialógu a overenia autenticity duchovného zážitku a skúsenosti. Tým sa problematizuje otázka poznania duchovnej pravdy a objektivity jej poznania týkajúca sa zistenia, či nejaká skúsenosť nie je sebaklamom, výplodom fantázie, psychózy alebo dokonca útokom temných síl. V nekonfesionálnych spiritualitách sa často bagatelizuje zlo. Za zlo sa nepokladá hriech, vina voči Bohu či blížnemu, ale nevedomosť, chamtivosť, agresivita alebo aj choroba. Takto chápané zlo sa väčšmi približuje k orientálnym a psychologickým predstavám o ňom.

Posledným kritickým bodom je prínos niektorých týchto spiritualít pre spoločnosť. Autentická spiritualita vedie k angažovanosti. V nekonfesionálnych spiritualitách však skôr badať únik zo spoločnosti alebo snahu o jej reformu pomocou neakceptovateľných metód, ako je napríklad použitie psychedelických drog (McKenna, Leary, Abraham a i.). Takáto cesta, odporúčaná navyše len elitám, je, samozrejme, pre zdravú spoločnosť neprijateľná. Naproti tomu kresťanstvo počas svojej dvetisícročnej existencie rozvinulo rozličné spirituality, ktoré môžu nájsť uspokojivé riešenie problémov súčasnosti. Stačí len z nich sfúknuť prach a aktualizovať ich Božiemu ľudu.

 

Poznámky:

 
1 McGrath, A. E.: Křesťanská spiritualita. Volovox Globator, Praha 2001, s. 14

2 Matanić, A. G.: La spiritualità come scienza. Edizioni Paoline, Milano 1990, s. 37-38

3 Sheldrake, P.: Spiritualita a historie. Úvod do studia dějin a interpretace křesťanského duchovního života. Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2003, s. 59

4 Termín spiritualita možno chápať ako kvalitu toho, čo je duchovné; ako synonymum praktizovanej, živej a zakúšanej zbožnosti; a napokon aj ako vedu. Autor teda striktne nerozlišuje medzi spirituálnou teológiou a spiritualitou. - Matanić, A. G.: c. d., s. 40-42

5 Špidlík, T., Gargano, I.: La spiritualità dei Padri greci e orientali. Borla, Roma 1983, s. 38

6 McGrath, A. E.: c. d., s. 14 - Iné definície: „Spiritualita je životná syntéza celého Kristovho tajomstva utváraná pod vplyvom Ducha Svätého tak, že usporadúva jeho jednotlivé prvky okolo konkrétneho stavebného princípu, ktorý potom charakterizuje jeho celkový prejav." - De Fiores, S., Goffi, T.: Slovník spirituality. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1999, s. 906. Schneiders píše: „Kresťanská spiritualita je sebapresahujúca viera, v ktorej sa spojenie s Bohom v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého vyjadruje v službe blížnemu a v účasti na realizácii Božej vlády v tomto svete." - Říčan, P.: Psychologie náboženství a spirituality. Portál, Praha 2007, s. 47

7 Groeschel, B. J.: Etapy duchovného rastu. Serafín, Bratislava 2002, s. 19

8 Sheldrake, P.: c. d., s. 60

9 Tamže, s. 41

10 Sheldrake, P.: Co je spiritualita? In: Teologický zborník 4/1999, s. 10

11 Samojský, P.: Spiritualita (nejen) pro skeptiky. Unitaria, Praha 2014, s. 20

12 „Významným aspektom (...) transformácie (sveta) bolo zrodenie univerzálnej a nekonfesionálnej spirituality, pre ktorú je charakteristické uvedomovanie si jednoty, ktorá je základom všetkého stvorenia, vrátane hlbokého spojenia s inými ľuďmi, inými druhmi, s prírodou a celým vesmírom." - László, E., Grof, S., Russell, P.: Revoluce vědomí. Transatlantický dialog. Carpe Momentum, Praha 2013, s. 11

13 Tamže, s. 47

14 Montana, D.: Cesty ducha v moderním světě. Portál, Praha 1999, s. 205

15 Grof, S.: Kozmická hra. Zkoumání hranic lidského vědomí. Perla, Praha 1998, s. 195; porov. tiež Grof, S.: Psychologie budoucnosti. Perla, Praha 2002, s. 208

16 Brunton, P.: Zápisky Paula Bruntona, svazek 12: Vnitřní potřeba náboženství. Uctívaní v životě. Iris, Frýdek-Místek 1998, s. 214

17 Tamže, s. 233-243

18 Sölle, D.: Mystika a vzdor. „Ty tichý křiku". One Woman Press, Praha 2015, s. 16

19 Tamže, s. 17

20 Tamže, s. 20

21 Tamže, s. 53-54

22 Grof, S.: Kozmická hra, c. d., s. 195

23 Leary, T.: Politika extáze. Votobia, Olomouc 1997, s. 256-274

24 V komentári ku Tibetskej knihe mŕtvych Leary píše: „Dôverovať vlastnej božskej podstate, dôverovať vlastnému mozgu..." - Leary, T., Metzner, R., Alpert, R.: Psychedelická zkušenost. Příručka na podkladě Tibetské knihy mrtvých. In: Leary, T., Metzner, R., Alpert, R.: Psychedelika. Trilogie o halucinogenech. Levné knihy, Praha 2000, s. 13; Porov. tiež Leary, T.: Velekňezi. Maťa, Praha 2003, s. 47-48

25 Leary, T.: Politika extáze, c. d., s. 117

26 Tamže, s. 259 - Leary taktiež vyzýva odmietnuť televíziu, nechodiť do školy, do práce a vyhnúť sa všetkému politickému. Volá: „Zbavte sa judaisticko-kresťansko-marxistického puritánsky literárneho existenciálneho názoru, že vypadnúť predstavuje únik a že alibizmus konformistov je skutočnosťou." - Tamže, s. 262

27 Leary, T.: Politika extáze, c. d., s. 260 - „Nikdy nezabudnite, že vaše telo je kráľovstvo nebeské a váš domov je svätyňa, v ktorej sa kráľovstvo božie nachádza." - Tamže, s. 270

28 Tamže, s. 265

29 Moore, T.: Osobní náboženství. Průvodce na cestě k rozvoji osobní spirituality v sekulárním světě. Emios, Brno 2014, s. 11

30 Moore, T.: A psal prstem do písku. Ježíš a poselství evangelia. Portál, Praha 2010, s. 26

31 Moore, T.: Osobní náboženství, c. d., s. 12-13

32 Abraham, R., McKenna, T., Sheldrake, R.: Trialogy na hranicích Západu. Chaos, tvořivost a nové posvěcení světa. DharmaGaia, Praha 2008, s. 154-155

33 László, E., Grof, S., Russell, P.: Revoluce vědomí, c. d., s. 12

34 Tamže, s. 27

35 Tamže, s. 69