Štvrté storočie kresťanskej éry bolo najmä vo východnej časti Cirkvi poznačené teologickými kontroverziami s arianizmom. Pôvod tohto smeru je zaujímavý a zápas Cirkvi proti tomuto bludu bol veľmi dramatický. Prvýkrát v jej dejinách sa stretávame s fenoménom zasahovania štátnej moci priamo do riešenia teologických problémov. A taktiež po prvý raz sa stretávame s riešením teologických problémov na všeobecnom sneme - koncile. Ariánsky spor sa objavil na scéne dejín okolo roku 318 a za dramatických spoločensko-politických pomerov spôsoboval problémy ešte v 6. storočí. Vďaka skutočnosti, že arianizmu boli priaznivo naklonení na východe niektorí cisári a na západe sa ho pridŕžali Góti a Vandali (Vandali vyznávali ariánsku formu kresťanstva až do roku 589), toto napätie malo za následok politické perzekučné opatrenia z jednej i druhej strany podľa toho, k akému vierovyznaniu sa prikláňal panovník daného územia. Striedavo boli posielaní do vyhnanstva tak katolícki, ako aj ariánski duchovní a v niektorých fázach tieto spory mali za následok i obete na ľudských životoch. Keďže predmetom nášho príspevku nie je historický, ale skôr vieroučný pohľad na problematiku arianizmu, zameriame svoju pozornosť na osobnosť pôvodcu tohto učenia a na jeho teologickú náuku.

Arianizmus dostal pomenovanie podľa svojho zakladateľa. Bol ním kresťanský spisovateľ Árius (asi 256 - 336), ktorý pôsobil v oblasti Alexandrie. Pôvodom bol Líbyjčan z Kyrenaiky (Cyrény). Vzdelanie získal v Alexandrii a neskôr v Antiochii. Tu sa stretáva s novoplatónskou filozofiou, ktorá ovplyvnila jeho myslenie. Kňazské svätenie prijal roku 313. Okolo roku 318 začal šíriť svoje teologické doktríny, o ktorých sám píše, že ich získal od vzdelaných, nadšených a vo všetkom skúsených mudrcov. Z Áriovho diela sa zachovali tri listy. Prvé dva sú adresované biskupom Euzébiovi z Nikomédie († 341) a Alexandrovi Alexandrijskému (250 - 326). V prvom prosí o pomoc a zároveň vysvetľuje svoju náuku, v druhom podáva svoje vyznanie viery. Tretí list je adresovaný cisárovi Konštantínovi a Árius sa v ňom snaží dokázať svoju ortodoxnosť. Fragmenty jeho diela Thalia poznáme len zo spisov sv. Atanáza. Árius pod vplyvom gnostických a novoplatónskych predstáv rozvíjal koncepciu, ktorá v dvoch ohľadoch podkopáva samotné základy viery v Krista: Popieral večné božstvo synovstva Ježiša Krista (Logosa) a jeho spolupodstatnosť s Otcom, hoci mu priznával titul Boží Syn v odvodenom zmysle; a popieral aj existenciu Kristovej ľudskej duše. Logos ako najvyššie a najvznešenejšie Božie stvorenie podľa neho prijal iba ľudské telo.

Áriove teologické názory boli motivované snahou zachovať monoteistické chápanie božstva a zároveň Ježiša Krista (Logosa) ako prostredníka medzi Bohom a svetom. Nezrodené božské jedno je absolútne jedno ako praprincíp všetkého. Z neho najprv vychádza Logos, rozum. Ten je princípom mnohého. Po Logose nasleduje ako tretia duša (psyché). Tá je bezprostredným základom konkrétnych vecí. Logos síce úplne spočíva vo svetelnom lúči nezrodeného prvotného princípu a v istom zmysle je božský, ale ako zrodený nemôže byť podstatne totožný s božským prvotným jednom. V dôsledku tohto chápania božstva podľa Ária Syn začína existovať až so stvorením a s ohľadom na stvorenie je aj koncipovaný. Syn (Logos) radikálne patrí na stranu stvorenia a nie je sebauskutočňovaním samého Boha. Je stvorením, ktoré Boh stvoril z ničoho - nevychádza teda z Božej podstaty. Takto stvorený Boží Syn podlieha premenlivosti tohto sveta, čiže aj utrpeniu. Je Bohom povolaný k bytiu s cieľom stvoriť svet. Ľudia pri stretnutí s Logosom nemajú nič do činenia so samým Bohom, ale iba so stvoreným Ježišom Kristom. Podľa Ária Boh je jediný, nestvorený, nezrodený, nemenný a nesmrteľný. Jeho podstata nemôže prechádzať na iného. Boh nebol od počiatku Otcom, ale sa ním stal v okamihu, keď stvoril Syna, aby tento dokončil stvorenie sveta. Iba Syn dostal bytie bezprostredne od Otca, a preto ho nemôžeme pokladať za „jedno zo stvorení", hoci bol stvorený z ničoho. Podľa Ária Syn bol i zrodený, hoci uvažoval, že tento prívlastok mu nepatrí vzhľadom na božskú prirodzenosť. Áriove formulácie v tejto otázke sú komplikované a nie úplne jasné.

Árius tiež popieral existenciu ľudskej duše v Kristovi. Jej miesto v momente počatia v živote Panny Márie zaujal Logos, ktorý oživotnil Ježišovo ľudské telo. Skrze toto zjednotenie s ľudským telom sa Syn-Logos stal v najvlastnejšom zmysle slova človekom, aby si mohol zaslúžiť privilégiá, ktoré mu na samom začiatku udelil Boh. Týmto sám Boh adoptoval Logosa za Syna vzhľadom na jeho budúce zásluhy. Duch Svätý je zase podľa Ária stvorením pochádzajúcim od Syna. Takto sú v jeho učení prítomné tri hypostázy, navzájom odlišné a nie spolupodstatné. Duch Svätý je prvým stvorením Syna a je hypostaticky (podstatne) nižší ako Syn.

Kľúčové tézy filozoficky premysleného Áriovho učenia, ktoré je dosť komplikované, by sme mohli zhrnúť do troch bodov. Zásadné Áriove výroky týkajúce sa Logosa sú: 1. „Bol čas, kedy nebol"; 2. „Predtým, ako sa zrodil, nebol"; 3. „Zrodil sa z ničoho". Týmito kategóriami teologického myslenia sa Árius riadil aj vo svojej exegéze Svätého písma. Árius uvažoval o Božej podstate v jednoznačných pojmoch. Rôznosť pre neho znamenala iba kvantitatívne delenie a číselné zmnoženie. Nikdy však nemôže byť spolupodstatné, ako to učí Cirkev v trojičnej teológii chápania troch božských osôb v jednej božskej podstate. Tak Árius, ako aj priaznivci jeho učenia sa vo svojich tvrdeniach opierali predovšetkým o filozofiu a snažili sa Božskú bytosť uchopiť najmä v jej kategóriách.

Árius bol vysoko inteligentným vzdelancom svojich čias a výborným rečníkom. Tieto prirodzené schopnosti mu umožnili získať si veľký vplyv u svojich poslucháčov a dokonca aj medzi biskupmi. Jeho učením sa zaoberali synody v Alexandrii (asi 320) a Antiochii (asi 324), ako i Prvý všeobecný koncil Cirkvi (Nicejský), ktorý sa konal roku 325. Všetky tieto snemy ale jeho učenie odmietli ako bludné. Árius bol následne poslaný do vyhnanstva do Ilýrie. Roku 328 sa ale mohol vrátiť vďaka intervencii nikomédskeho biskupa Euzébia. Árius mal viac sympatizantov aj medzi biskupmi. Na synodách v Týre a Jeruzaleme v roku 335 biskupi oslobodili Ária od obvinení a rozhodli sa uviesť ho do jednoty s Cirkvou, no Árius zomrel v Konštantínopole krátko predtým.

Do zápasu s arianizmom sa zaangažovalo viacero významných cirkevných spisovateľov. Za všetkých spomeňme aspoň troch: Vo východnej Cirkvi to bol sv. Atanáz (asi 296 - 373), neskorší biskup v Alexandrii, a v západnej to boli sv. Hilár (asi 315 - 367), biskup v Poitiers v Gálii (dnešné Francúzsko) a Gaius Marius Victorinus (asi 290 - 386). Pozitívnym dôsledkom ariánskej kontroverzie pre Cirkev bolo najmä zdokonalenie teologickej terminológie.