Jednou z tém čísla, ktoré práve začínate čítať, je modernizmus. Zo skúsenosti vieme, že nie všetko, čo je nové, moderné, je aj pozitívne. Až zarážajúco nám to vo sfére umenia demonštruje divadelné predstavenie brnianskeho divadla Husa na provázku, ktoré prednedávnom uviedlo hru Naše násilie a vaše násilie kontroverzného chorvátskeho režiséra Olivera Frljiča. Udalosť, o ktorej sa v týchto dňoch vedú u našich západných susedov vášnivé spory. Dôvodom bola najmä scéna, v ktorej Ježiš priamo pred očami divákov znásilňuje moslimku. Pochopiteľne, táto nehanebnosť neostala dlho bez reakcie. Nesúhlas s týmto modernistickým paškvilom prišla do divadla vyjadriť skupina asi tridsiatich ľudí z hnutia Slušní ľudia. Okrem iného im nebolo ľahostajné, ako ľahko a beztrestne sa dnes môže napádať a urážať kresťanské vierovyznanie, a to napriek tomu, že vo vzťahu k inému náboženstvu by sme si to zrejme nikdy nedovolili.

I v dnešných časoch Ježiš neprestáva byť znamením, ktoré rozdeľuje, znamením, ktorému mnohí odporujú (Lk 2, 34-35). Česká spoločnosť sa rozpoltila na dva nezmieriteľné tábory: na tých, ktorých táto hra pobúrila, a tých, ktorí ju bezškrupulózne obhajujú ako moderné umenie, čo má svojou kontroverznosťou šokovať diváka a vyprovokovať ho k zamysleniu sa nad nelichotivou situáciou migrantov v Európe. Nechcem sa púšťať do polemiky, do akej miery si je autor tejto divadelnej hry vedomý reality, ktorú v nej stvárňuje. Lenže ak v nej má Ježiš stelesňovať súčasných kresťanov (inak to ani nemôže byť, lebo v jeho časoch moslimovia neexistovali), nesplietol si potom páchateľa s obeťou?

Čo ma však pri tejto udalosti udivuje, je fakt, že medzi zmierovateľmi protichodných postojov sa našli aj takzvaní „ževrajteológovia", ktorí vyjadrili počudovanie nad totálnou neschopnosťou puritánskych veriacich porozumieť odkazu hry. Na modernistické tendencie v cirkvi a novodobý výklad Svätého písma si už akosi začíname zvykať, ale toto je už naozaj priveľa. Je zjavné, že kresťania sa tiež delia na „konzervatívcov" a „liberálov", no môže sa ešte ten, komu neprekáža, že takýmto nevyberaným spôsobom tupia jeho Spasiteľa, nazývať kresťanom? A čo bude nasledovať ďalej, kam až sú títo modernisti ochotní zájsť? Z môjho pohľadu je koreňom problému poľutovaniahodná neschopnosť, žiaľ, i nás kresťanov, pomenovať a odsúdiť zlo. Nie bigotne, fundamentalisticky, ale zato priamo a zrozumiteľne. Či sa azda bojíme onálepkovania? Potom sa však nemôžeme diviť, že podobných provokatívnych kontroverzií, ktoré budú čoraz nástojčivejšie odkrývať naše zmýšľanie, bude z roka na rok pribúdať.