Modernizmus však nevznikol ako blesk z čistého neba. Jeho dejiny siahajú až k osvietenstvu a súvisia taktiež s nemeckou klasickou filozofiou a Prvým vatikánskym koncilom, ktorý vyhlásil pápežskú neomylnosť ako dogmu. Hlásatelia a vyznávači tohto smeru zaujímali v mnohých bodoch stanoviská, ktoré odporovali tradičnému učeniu Cirkvi. Zotrvávali síce vo vnútri jej štruktúr, no vytvárali si viac-menej akýsi svoj svet nezávislý od dogmatických a pastoračných pokynov pápeža a biskupov. Možno povedať bez zveličenia, že sa stali sui generis, akousi sektou v rámci Cirkvi, pričom mnohí jej prívrženci sa od nej odlúčili až potom, ako cirkevná autorita znemožnila ich aktivitu v rámci cirkevnej pastorácie. Rôzne pokusy o založenie „novej cirkvi" na modernistických základoch sa ale skončili fiaskom.

 

Félicité de Lamennais


Katolícka cirkev ostro vystupovala proti osvietenstvu a z neho vyplývajúcemu liberalizmu mnohými pápežskými dokumentmi. Nešlo len o ideovú záležitosť, o to, že osvietenci odmietali katolícku náuku a hlásili sa buď k deizmu (t. j., že Boh síce existuje, ale nestará sa o tento svet, preto neexistuje ani Božie zjavenie), alebo k ateizmu. Francúzska revolúcia, priamy plod osvietenstva a slobodomurárstva, priniesla totiž katolíkom krvavé prenasledovanie, ktoré známy taliansky novinár Vittorio Messori nazval „prvou genocídou moderných dejín".1

Avšak osvietenské ideály slobody, rovnosti a bratstva a myšlienka slobody a rovnakej hodnoty všetkých náboženstiev a filozofických systémov nestratili svoju príťažlivosť. Napoleonské vojská ich pri svojom ťažení Európou šírili u všetkých národov. V tejto podobe sa v 19. storočí rozvinuli politické teórie liberalizmu významne zasahujúce i do náboženskej sféry. Nešlo len o to, že nikto nesmie byť administratívnym nátlakom štátu nútený prijať nejaké náboženstvo, ale aj o to, aby všetky náboženské a filozofické systémy, vrátane ateizmu, boli uznané za rovnako hodnotné. Na začiatku 19. storočia sa vyskytli tiež katolícki publicisti, filozofi a myslitelia, ktorí sa domnievali, že postuláty politickej a náboženskej slobody možno bez problémov zlúčiť s katolíckou náukou. Stačí len, aby Katolícka cirkev rezignovala na svoju výlučnosť na ceste ku spáse a uznala, že nielen iné náboženstvá, ale dokonca aj sekulárne, t. j. nenáboženské a protikresťanské filozofické a svetonázorové systémy môžu byť plnohodnotnou cestou ku spáse na rovnakej úrovni s katolicizmom, prípadne s pravoslávím a protestantizmom.

Typickým a zároveň prvopočiatočným reprezentantom tohto smeru bol francúzsky abbé Félicité Robert de Lamennais (1782 - 1854). Narodil sa v katolíckej rodine majiteľa lodí. Počas revolúcie stratil vieru a priklonil sa k osvietenskej ideológii. Keď sa ale neskôr zoznámil s protikatolíckym terorom jakobínskych revolucionárov, bol tým taký otrasený, že konvertoval na vieru svojich rodičov, vyštudoval teológiu a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza. Na počiatku vystupoval ako neústupný obhajca katolíckej tradície a pápežstva. Roku 1809 vydal anonymne spis Úvahy o stave cirkvi vo Francúzsku,2 kde napadol cirkevnú politiku cisára Napoleona, ktorý síce po rokoch prenasledovania legalizoval existenciu Katolíckej cirkvi, no zároveň ju chcel odpútať od pápeža Pia VII. Toho dokonca nechal v roku 1809 uväzniť a deportovať do Francúzska, lebo odmietol anulovať jeho prvé manželstvo s Joséphinou de Beauharnais a uznať za legálny sobáš s dcérou rakúskeho cisára Františka Máriou Lujzou. Lamennais odmietal akékoľvek zasahovanie štátu do vnútrocirkevných záležitostí a vyzdvihoval pápeža ako záruku cirkevnej slobody. Jeho Úvahy preto napoleonská cenzúra zhabala.

Po páde Napoleona, Viedenskom kongrese (1814 - 1815) a po vzniku reštauračného režimu Ľudovíta XVIII. vo Francúzsku však Lamennais čoraz väčšmi inklinuje k ideálom slobody v duchu osvietenstva, Francúzskej revolúcie a liberalizmu. Nadšene prijal júlovú revolúciu v Paríži (1830) a veril, že sám pápež sa stane zástancom týchto ideálov. Bol však sklamaný, pretože Gregor XVI. roku 1832 vydal encykliku Mirari vos, v ktorej okrem iného píše: „Z tohto nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie, nechcem povedať strata všetkých zmyslov, že totiž každému sa má dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. Tomuto zhubnému bludu razí cestu oná úplná a neobmedzená sloboda v myslení, ktorá sa na skazu Cirkvi a obce dosť šíri..."3 Napriek týmto slovám Lamennais uverejnil v roku 1834 brožúru Slovo veriacim, kde požaduje, aby Katolícka cirkev opustila svoje stanovisko, že iba katolícka náuka je pravdivá a vedie ku spáse. Keď Rím tieto názory odsúdil a vyzval Lamennaisa, aby ich odvolal, on sa definitívne rozišiel s Katolíckou cirkvou a založil vlastnú náboženskú spoločnosť Boh a sloboda.4 No pretože nezískal dostatočný počet stúpencov, dal svoje schopnosti k dispozícii protikatolíckym liberálom a pôsobil až do konca života ako redaktor proticirkevných časopisov.5 Zomrel v roku 1854.

Lamennais bol skôr osamotený bojovník, obmedzený francúzskym myšlienkovým prostredím a ideovými väzbami na osvietenstvo 18. storočia. V podobnom smere ale postupovali ďalší pôvodne katolícki duchovní v Taliansku a Nemecku, ktorí sa opierali nielen o osvietenské ideály a Francúzsku revolúciu, ale aj o nemeckú klasickú filozofiu reprezentovanú Kantom a Hegelom.

 

Alta Vendita


V Taliansku od dvadsiatych rokov 19. storočia silnelo hnutie za zjednotenie krajiny rozdrobenej do mnohých menších kniežactiev. Sever Talianska sa nachádzal pod vládou habsburského Rakúska. Zjednotenie Talianska by malo, samozrejme, za následok aj likvidáciu Pápežského štátu, o čo sa usilovali slobodomurári. Na Apeninskom polostrove fungovala tajná organizácia karbonárov (dosl. „uhliarov")6 založená spisovateľom Silviom Pellicom (1789 - 1854), úzko spolupracujúca so slobodomurárskymi lóžami. Neskôr slobodomurár a advokát Giuseppe Mazzini (1805 - 1872) sformoval v roku 1831 ozbrojenú organizáciu nazvanú Mladé Taliansko (Giovanni Italia), ktorá si dokonca otvorene kládla za svoj prioritný cieľ zánik Pápežského štátu.

Mazzini však súčasne založil pod pseudonymom Piccolo Tigre (Malý tiger) aj novú slobodomurársku lóžu - Alta Venditu (Vysoká lóža), ktorá sa stala tiež tajnou náboženskou sektou s vlastnými obradmi a ceremóniami. Jej prvotným cieľom ale nebolo Katolícku cirkev zničiť, to malo nasledovať až v druhej fáze. Najprv ju s pomocou utajených členov z radov biskupov a kňazov chcela pretvoriť na inštitúciu, ktorá by presadzovala liberálne princípy demokracie, slobôd a ľudských práv a hlásila by sa k ideálom Francúzskej revolúcie, až potom plánovala jej pohltenie nadnárodnou svetovou náboženskou organizáciou.7

Predmetom úcty v utajených rituáloch Alta Vendity však nebol Ježiš, ale Voltaire. Čítali sa pri nich s posvätnou úctou úryvky z jeho spisov, ako i Deklarácia práv človeka a občana z čias Francúzskej revolúcie. To všetko sa končilo modlitbou k „Najvyššej bytosti", ako zaviedol tento obrad Maximilián Robespierre krátko pred svojím zvrhnutím a popravou v júli roku 1794. Účastníci obradov boli vyzývaní uskutočniť „revolúciu proti tiare a klerike" a zničiť „babylonskú neviestku", ako označovali Katolícku cirkev.8 Ježiš Kristus mal byť „odmytologizovaný", čo znamenalo poprieť jeho zázraky a postaviť ho na rovnakú úroveň so zakladateľmi iných veľkých náboženstiev, teda s Mojžišom, Manim, Budhom, Mohamedom a ďalšími. Niektoré nižšie lóže Alta Vendity sa dokonca nebránili ani uctievaniu satana, pretože bolo ľahostajné, či tzv. Najvyššiu bytosť, ktorú vyznávali, identifikujú s biblickým Jahvem alebo s Luciferom, čo značí s diablom.9

Alta Vendita sa predovšetkým usilovala získať čo najviac príslušníkov a stúpencov medzi klérom. Títo duchovní sa mali navonok voči cirkevnej autorite správať lojálne, no mali nenápadne a skryto šíriť názory Alta Vendity medzi ľuďmi, osobitne medzi vzdelancami. Jej vyznávači v kňazskom rúchu boli inštruovaní, aby prenikali predovšetkým do seminárov a rehoľných noviciátov a tam spracúvali mladých adeptov bohoslovia a rehoľného života.10

V Alta Vendite sa stretávame s ideou synarchie, to znamená s ideou jednotného svetového štátu s jedinou, a to protikresťansky zameranou vládou a jediným, synkreticky skonštruovaným náboženským vyznaním, ktoré síce bude aj naďalej obsahovať vieru v jedného Boha, avšak odmietne výlučnosť akéhokoľvek zakladateľa niektorého zo svetových náboženstiev. Ježiš, Mani, Budha, Mohamed, Konfucius a iní sú mudrci a náboženskí myslitelia na rovnakej úrovni, nikto z nich nie je bohom a žiadnemu sa nesmie preukazovať božská pocta, tá prináleží iba jedinému bohu, vraj spoločnému všetkým vyznaniam a všetkým zakladateľom veľkých náboženstiev. K tomuto jednotnému univerzálnemu náboženstvu sa má svet priviesť práve jednotným celosvetovým štátom, ktorý má právo použiť na tento cieľ aj násilie.11

Alta Vendita v duchu svojej väzby na idey osvietenstva a Francúzskej revolúcie zamerala svoj boj najmä proti hierarchickej štruktúre Katolíckej cirkvi. Myšlienka rovnosti a bratstva sa mala aplikovať vnútri nej odstránením rozdielov medzi pápežom, biskupmi a kňazmi na jednej strane a laikmi na druhej strane. Duchovní, ktorí boli členmi Alta Vendity, mali postupne a nenápadne zatláčať do pozadia v pastorácii a vo výučbe náuku o sviatosti svätenia kňazstva a presadzovať - tak, ako to bolo v prvej fáze Francúzskej revolúcie ešte pred vládou jakobínov - voľbu biskupov a kňazov ľudom. Takto zvolení biskupi by potom mali zvoliť pápeža, avšak nie ako hlavu Cirkvi, ktorá rozhoduje, ale ako obyčajného reprezentanta, ktorý nesmie urobiť žiadne rozhodnutie bez schválenia príslušného „demokraticky" zvoleného orgánu pozostávajúceho z biskupov, kňazov a laikov.12

To sa malo vydávať za nevyhnutnú „reformu" Cirkvi. Ako ale dokazujú tajné inštrukcie Alta Vendity, jej skutočným cieľom nebola reforma, ale likvidácia Katolíckej cirkvi v prospech vytvorenia univerzálneho celosvetového náboženstva. Roku 1846 francúzsky novinár a spisovateľ Jacques Crétineau-Joly (1803 - 1875) so súhlasom pápeža Gregora XVI. zverejnil vo svojej knihe Rímska cirkev a revolúcia autentické znenie týchto inštrukcií Alta Vendity svojim členom. Kniha vyšla znovu v roku 1861 a pápež Pius IX. potvrdil pravosť tohto dokumentu, ktorý autor získal od jedného bývalého príslušníka Alta Vendity, ktorý z obavy o svoju bezpečnosť nechcel byť menovaný.13 Inštrukcie okrem iného deklarujú: „Naším konečným cieľom je ten, ktorý nám ukázali Voltaire a Francúzska revolúcia - úplné zničenie katolicizmu a s ním i všetkých kresťanských ideí; Práca, ktorú podnikáme, nie je záležitosťou dní, mesiacov či rokov, ale mnohých rokov, ak nie dokonca storočí; nepredpokladáme, že by sme získali pre tento náš zámer pápeža. Stačí, keď sa nám podarí mať v radoch Katolíckej cirkvi dostatočné množstvo kardinálov a prelátov vyznávajúcich naše tajomstvá. Môžeme však reálne predpokladať a o to sa aj snažiť, aby na Petrov stolec zasadol pápež, ktorý sa nebude dostatočne orientovať v problematike a ocitne sa pod vplyvom našich kardinálov a prelátov. Taký je pápež podľa našich predstáv, takého očakávame ako židia svojho Mesiáša; Snažte sa, aby klérus pochodoval pod našou vlajkou, bez toho, aby si toho bol vedomý, a aby pritom veril, že pochoduje pod vlajkou Petrových kľúčov a katolicizmu..."14

Pravdivosť tézy, že v poňatí Alta Vendity nešlo o reformu Cirkvi, ale o jej likvidáciu, potvrdzuje najmä Mazziniho revolúcia v Ríme v rokoch 1848 - 1849. Tam, kde sa totiž Alta Vendite naskytla príležitosť, rýchlo opustila svoju prvú fázu, t. j. rozkladanie katolicizmu zvnútra, aby ju zamenila za druhú, za likvidáciu otvoreným prenasledovaním. Dejiny takzvanej Rímskej republiky pod taktovkou Mazziniho a Alta Vendity dokazujú markantne, že prioritným zámerom tejto organizácie bolo zničenie a nie iba reforma Cirkvi.

Pápež Pius IX. si v Pápežskom štáte získal rešpekt predovšetkým chudobného ľudu svojimi reformami, ktoré sa uskutočňovali v jeho prospech. Alta Vendita a ňou riadené talianske nacionalistické organizácie to chceli využiť a ponúkli pápežovi, aby sa stal vodcom v boji za zjednotenie krajiny, predovšetkým proti habsburskému Rakúsku. Pius IX. bol známy svojou dobrotou srdca a ústretovosťou. Mazzini a Alta Vendita sa preto domnievali, že ho ľahko budú mať „pod kontrolou", jeho prostredníctvom preniknú i na najvyššie miesta v Ríme a odstránia z Cirkvi všetko bytostne katolícke. Lenže Pius IX. v slávnostnom dokumente vyhlásil, že jeho poslaním je byť námestníkom Kristovým a nie politikom alebo vojvodcom. „Hosana" sa preto zo dňa na deň zmenilo v „Ukrižuj". Organizovali sa demonštrácie, na ktorých sfanatizovaný dav niesol transparenty s nápismi: „Pius nás zradil! Smrť pápežovi, kardinálom a kňazom! Smrť Kristovi, nech žije Barabáš!"15 Vypukla revolúcia vyvolaná Mazzinim, ktorý vyhlásil Rímsku republiku so zámerom zaviesť v Ríme „jakobinizmus". Revolucionári zavraždili premiéra Pápežského štátu grófa Pellegrina Rossiho a sám pápež sa zachránil emigráciou do mesta Gaety v prestrojení za obyčajného kňaza v kočiari bavorského vyslanca.16

V Ríme nastali spontánne lúpeže majetku kostolov a kláštorov. Z nemocníc boli prepustené rehoľné sestry a nahradili ich prostitútky.17 Došlo k zverskému plieneniu chrámov. Luza z nich vyhadzovala spovednice a pálila ich na uliciach. Denne sa slúžili na verejných priestranstvách alebo v spustošených kostoloch satanské omše, pri ktorých sa zneucťovali konsekrované hostie ukradnuté zo svätostánkov. Mazziniho republikánska vláda vyzývala davy na vraždy kňazov a rehoľných osôb. Celkový počet zabitých duchovných a rádových sestier ide do tisícov, len v kláštore San Callisto boli neskôr nájdené ostatky deväťdesiatich kňazov povraždených väčšinou dýkami.18 Teror Mazziniho slobodomurárskych republikánov ukončili až v roku 1849 francúzske vojská, ktoré vstúpili do Ríma. Šľachetný a milosrdný Pius IX. však na teror Mazziniho Alta Vendity odpovedal rozsiahlou amnestiou.19 Paradoxne teda jej stúpenci, ktorí sa honosili svojím liberalizmom, humanitou a toleranciou, sa ukázali byť kruto antiliberálni, antihumánni a netolerantní, kým pápež Pius IX., ktorý odsudzoval liberalizmus, humanitu a toleranciu v tom poňatí, ako ich chápalo 19. storočie, sa prejavil naopak ako liberálny, humánny a tolerantný.

Alta Vendita po likvidácii Mazziniho Rímskej republiky pokračovala vo svojej činnosti až do zjednotenia Talianska roku 1870, potom pozvoľna utlmovala svoju aktivitu. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia napísal svoje tajné plány na likvidáciu katolicizmu istý osvietenec Canon Roca (1830 - 1893), člen Alta Vendity a zároveň kanonik vo francúzskom Perpignane.20 Intenzívne sa venoval mágii a okultizmu, čo propagoval najmä medzi mládežou.21 I keď ho Rím exkomunikoval, neustal vo svojej činnosti, kázal revolúciu a príchod takzvanej Božej synarchie vedenej novým pápežom, ktorý sa vraj prikloní k „vedeckému" kresťanstvu. Aby Roca získal na svoju stranu prostý veriaci ľud, používal katolícku rétoriku, zároveň ale tvrdil, že vraj „Kristus nie je tým vatikánskym Kristom".22 Svoje názory publikoval tiež v rôznych novinových článkoch, napríklad: „Nový sociálny poriadok bude založený mimo Ríma, napriek odporu Ríma a proti Rímu. (...) Táto nová cirkev už nebude nositeľkou ničoho z pôvodných foriem minulých cirkevných štruktúr, napriek tomu sa jej však dostane od Ríma požehnanie a kanonická jurisdikcia.(...) Božský kult, teda liturgia, obrady a náboženské predpisy - tak ako ich určuje rímska cirkev - budú zmenené ekumenickým koncilom. (...) Liturgický akt znovusprítomňovanej obety sa bude meniť na oslavu naplneného uzmierenia. (...) Idea pápežstva padne pod ranou posvätného noža, ktorý ukovajú otcovia tohto posledného koncilu, a korunovanou obetnou hostiou bude pritom sám pápežský cézar..."23 Roca hlásal „nové náboženstvo", „novú dogmu" a „nový rituál".24

Avšak Roca nebol jediným členom Alta Vendity, kto propagoval verejne tieto myšlienky. Istý francúzsky abbé Meling, známy pod pseudonymom Dr. Alta, na oslavu spisu L'Evangile de l'Esprit-Saint (Evanjelium podľa Ducha Svätého) predkladá komplexný program na zničenie Katolíckej cirkvi v piatich bodoch: 1. odvolávať sa na ezoterizmus, 2. revoltovať proti cirkevným štruktúram, 3. nahradiť rímske pápežstvo „pluralitno-konfesionálnym pontifikátom", 4. oslavovať Krista ako „zjavenie nového ľudstva" a 5. nanovo prehodnotiť všetky pravdy hlásané Kristom.25 Tieto body boli súčasťou obradov Alta Vendity pri ich rituáloch, keď účastníci volali „Smrť tyranii!, Smrť pápežovi!, Nech žije satan!, Nech žije sloboda!" a pod.26 Avšak hviezda Alta Vendity pozvoľna zapadala po vzniku jednotného Talianskeho kráľovstva v roku 1870, keď jej jednotlivé lóže v mestách postupne splynuli s inými slobodomurárskymi lóžami.27

Otázka však znie: Bola Alta Vendita iba jednou z mnohých slobodomurárskych lóží, ktorých rozkvet nastal práve v 19. storočí, alebo išlo skôr o samostatnú sektu vymykajúcu sa všeobecnému trendu slobodomurárstva? Odpoveď na túto otázku nie je ľahká. Na jednej strane Alta Vendita skutočne bola slobodomurárskou lóžou a k slobodomurárstvu sa ostentatívne hlásila. Mala svoje tajné rituály tak ako iné slobodomurárske obediencie a lóže. Chcela zlikvidovať katolicizmus - a ani v tom sa nelíšila od iných lóží. Avšak jej program obsahoval pri všetkej zhode s ostatným slobodomurárstvom špecifikum, ktoré u iných lóží absentuje. Je to predovšetkým zámer infiltrovať sa priamo do vnútra Katolíckej cirkvi. Ten bol síce u slobodomurárov známy a praktizovaný už v predrevolučnom Francúzsku, lenže nie v takom detailnom pláne, ktorý by okrem iného zahŕňal popri vieroučnom rozklade aj zmenu liturgie a totálny zvrat v chápaní pápežstva. Súviselo to s aktuálnou situáciou boja liberálov proti Pápežskému štátu, ktorý sa v ich plánoch mal stať súčasťou zjednoteného Talianska.

Zbožštenie Francúzskej revolúcie a jej myšlienok slobody, rovnosti a bratstva sa nestalo záležitosťou len slobodomurárskych lóží. Svoj obdiv voči nim vyjadrovali básnici, spisovatelia, hudobní skladatelia a výtvarní umelci, ktorí ich vo svojich dielach prezentovali ako dielo Prozreteľnosti a pravdu zjavenú samým Tvorcom na osvietenie ľudského rozumu a pre lepší život človeka. Francúzska revolúcia podľa nich bola prvým tvrdým stretom humanity s tyraniou a cirkevnou poverou v dejinách na širšej báze. Túto humanitu, dar od samého Tvorcu, a božské dielo je údajne nutné ďalej šíriť a priviesť k úplnému víťazstvu. Pojem „humanita" sa niekedy stával priamo sakrálnym výrazom.

Známy francúzsky filozof Auguste Comte (1798 - 1857), zakladateľ filozofického smeru pozitivizmu a vedeckej disciplíny sociológie, založil dokonca v Paríži takzvanú cirkev humanity a sám seba vymenoval za jej prvého veľkňaza. Po Paríži povylepoval plagáty, v ktorých pozýval občanov na „prvú omšu na počesť humanity". Skutočne sa aj obliekol do liturgických rúch a celebroval presne podľa katolíckeho misálu, avšak slová Boh, Kristus, Duch Svätý, Najsvätejšia Trojica a iné nahrádzal výrazom „humanita". Nikto ale na túto jeho „humanitársku omšu" neprišiel a Comte bol na nejaký čas hospitalizovaný v blázinci.28

 

Sektárske spolky liberálnych katolíkov a Sylabus Pia IX.


Katolícki duchovní i laici organizovaní v Alta Vendite iniciovali vznik kňazských a iných združení priamo vo vnútri Katolíckej cirkvi. Kým Alta Vendita, podobne ako iné slobodomurárske lóže pracovala mimo Cirkvi, títo duchovní a laici vytvárali tajné združenia priamo v nej. Hovoríme o liberálnych katolíkoch, ktorí preberali myšlienky Rocove a Alta Vendity. Mnohí z nich na rozdiel od nej však nemali v úmysle Cirkev zlikvidovať, domnievali sa bona fide, že keď bude pretvorená podľa ideí Francúzskej revolúcie a prijme demokratické princípy, katolicizmu to len prospeje.

Významnou mierou to napomohla nemecká klasická filozofia, ktorá vzišla z osvietenstva. Jej spoločným menovateľom bol relativistický vzťah k pravde, a to najmä v duchovnej rovine. Už Immanuel Kant (1724 - 1804) v 18. storočí spochybnil logický dôkaz Božej existencie podľa Aristotela a sv. Tomáša Akvinského poukazom na údajnú nemožnosť dokázať, že náš rozum správne poznáva reálne skutočnosti. Georg Wilhelm Hegel (1770 - 1831) a jeho nasledovníci Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Schelling, Friedrich Schleiermacher a iní sa oddali filozofickému panteizmu, Hegel navyše svojím temným a ťažko zrozumiteľným spôsobom vyjadrovania nechcene vytváral vhodné prostredie na príklon k okultizmu. Zároveň platilo, že kresťanský Boh je iba jedným z aspektov panteisticky chápanej existencie najvyššej bytosti, iným aspektom je boh v poňatí budhizmu, hinduizmu, perzského zoroastrizmu a pod. V tomto duchu nemecký filozof Arthur Schopenhauer (1788 - 1860) zhromaždil okolo seba okruh vyznávačov svojich myšlienok, ktorí sa schádzali v jeho byte vo Frankfurte nad Mohanom ako filozoficko-náboženská sekta propagujúca a hlásajúca budhizmus.29

Hegelský panteizmus sa stal vhodným ideovým prostredím pre vznik disidentských a niekedy i okultne orientovaných sektárskych skupín ako v protestantskom, tak i v katolíckom prostredí. Tu je ale medzi protestantizmom a katolicizmom jeden podstatný rozdiel. Klasické protestantské cirkvi v anglosaskom a nemeckom jazykovom okruhu oficiálne viac či menej prijímali ideály osvietenstva, liberalizmu a filozofickej tendencie hegelianizmu. Novovzniknuté denominácie a sekty, ktoré vznikli v 19. storočí z protestantizmu, ako boli napríklad irvingiáni (ich zakladateľ Edward Irving učil, že Ježiš príde už o pár rokov na posledný súd, jeho stúpenci kládli vo svojich zhromaždeniach dôraz na modlitby za vyliatie Ducha Svätého), darbisti (podľa Johna Darbyho, ktorý odmietal akúkoľvek cirkevnú štruktúru a hlásal kresťanskú anarchiu), alebo známi adventisti (zakladateľ William Miller), vychádzali z doslovného znenia Biblie, idey spásy výlučne v Ježišovi Kristovi a nekompromisnej viery v jeho božské poslanie. Tým sa vymedzovali proti oficiálnemu protestantizmu, ktorý túto tradičnú vieru a zjavenú pravdu podľa nich rozdroboval.30

Avšak v katolicizme boli tieto parametre nastavené celkom opačne. Oficiálna cirkev zastávala na rozdiel od veľkých protestantských denominácií nekompromisne odmietavý postoj k osvietenstvu, liberalizmu a ich ideálom náboženskej a občianskej slobody, ako i k akýmkoľvek zmenám cirkevnej náuky v tomto smere. Preto sa odstredivé a sektárske tendencie v katolicizme spájali s kritickým postojom voči dogme, pápežstvu a existujúcim cirkevným štruktúram. Všeobecne možno teda povedať, že zatiaľ čo vnútrocirkevné disidentstvo a sektárstvo v protestantizme 19. storočia bolo protiosvietenské, protiliberálne a biblicky fundamentalistické, tak v katolicizme to isté vnútrocirkevné disidentstvo a sektárstvo bolo naopak osvietenské, liberálne, synkretistické a antifundamentalistické.

Prvým takým združením v rámci Katolíckej cirkvi boli hermesiáni nazvaní podľa nemeckého teológa Georga Hermesa (1775 - 1831), profesora dogmatiky v Bonne. Ten hlásal, že katolícka teológia by mala prevziať tézy z nemeckej klasickej filozofie, predovšetkým od Kanta a Hegela.31 Pápež Gregor XVI. v roku 1835, to znamená až po Hermesovej smrti, jeho náuku odsúdil ako bludnú. To ale nezabránilo, aby sa Hermesovi stúpenci z radov kléru a katolíckej inteligencie schádzali na spoločné obrady, pri ktorých čítali okrem Biblie a katolíckych kníh aj spisy Kanta a Hegela, kritizovali príslušné cirkevné autority, oponovali katechizmovej vierouke a oddávali sa synkretisticky a panteisticky orientovanému mysticizmu, keď vo svojich meditáciách a modlitbách identifikovali Boha s prírodou.32 Takéto konanie zodpovedalo vtedajšiemu romantizmu a jeho spiritualite, ktorá sa vznášala v mystických výšinách bez toho, aby rozlišovala medzi jednotlivými konfesiami a náboženskými smermi, a taktiež pre ňu neexistoval ani rozdiel medzi kresťanským trojjediným Bohom a hinduistickým poňatím zbožštenej prírody.

Ešte ďalej než Hermes zašiel vo svojich názoroch profesor katolíckej filozofie v Mníchove, laik Franz Xaver von Baader (1765 - 1841). Ten vo svojich prednáškach a knihách poprel dokonca aj Božiu Trojicu a pápežský primát, čo filozoficky odôvodnil citátmi z Hegela a Schellinga.33 Baader na smrteľnej posteli svoje názory odvolal a s Katolíckou cirkvou sa zmieril.34 No jeho stúpenci z radov nemeckého katolíckeho kléru a laickej inteligencie sa schádzali na súkromných náboženských rituáloch, kde uctievali Boha v prírode podľa Schellingovej panteistickej filozofie a taktiež ľudský rozum ako najvyššie vyjadrenie ľudstva a zároveň zjaveného božstva.35

Trochu umiernenejšie si počínal rakúsky kňaz a filozof Anton Günther (1783 - 1863). Pôvodne patril na počiatku 19. storočia k okruhu konzervatívne katolícky a propápežsky orientovaných kňazov a laikov vo Viedni sústredených okolo známeho kazateľa redemptoristickej kongregácie Klementa Máriu Hofbauera, ktorého Katolícka cirkev vyhlásila za svätého.36 Neskôr sa však Günther obrátil proti Rímom presadzovanej scholastike podľa náuky sv. Tomáša Akvinského a začal vo svojich spisoch klásť veľký dôraz na ľudský rozum údajne stojaci nad dogmou a je schopný preniknúť i tie tajomstvá viery, ktoré sú podľa cirkevnej náuky nepochopiteľné (napr. o Božej Trojici).37 Günther sa po tom, ako jeho náuku Rím odsúdil, podrobil cirkevnej autorite.38 Napriek tomu sa jeho žiaci naďalej zhromažďovali v súkromných bytoch a nesakrálnych priestoroch na debatných stretnutiach, ktoré niekedy naberali charakter modlitbového uctievania ľudského rozumu.39

V nemeckom katolicizme prebiehali v 19. storočí tvrdé strety propápežských (ultramontánnych) katolíkov so stúpencami vyššie uvedených heterodoxných teológov. Ideovým vodcom tých prvých bol známy mníchovský literát a filozof Johann Joseph von Görres (1776 - 1848).40 Tieto konflikty sa prejavili najmä v revolučnom roku 1848, keď prebehli v celom Nemecku katolícke zjazdy, na ktorých vnútrocirkevní disidenti pochádzajúci väčšinou z neoficiálnych sektársky ladených spolkov vyznávajúcich teológiu vyššie uvedených mysliteľov požadovali voľnejší výklad dogiem podľa údajne „najnovších vedeckých poznatkov" a „novovekej filozofie", premenu pápežstva na čestné predsedníctvo bez práva rímskeho pontifika zasahovať do vnútrocirkevných záležitostí jednotlivých krajín, voľby biskupov a farárov ľudom a zrušenie kňazského celibátu.41 Na celonemeckej synode biskupov a kňazov vo Würzburgu v roku 1848 boli tieto stanoviská dokonca otvorene proklamované.42 Avšak pápež Pius IX. vo viacerých dokumentoch vystúpil proti týmto náukám a tendenciám. Zhrnul ich hromadne v roku 1864 v Sylabe (súpise) moderných bludov, ktorý tvorí prílohu encykliky Quanta Cura.43 Jednoznačne tu odmieta, bez uvedenia konkrétnych mien, Hermesove, Baaderove a Güntherove bludy.

Tak napríklad hneď v prvom bode Sylabu Pius IX. zavrhol panteizmus a absolútny racionalizmus. Panteizmus bol jadrom Hegelovej filozofie, ktorá nadchla Hermesa aj Baadera. V treťom bode potom pápež výslovne odsúdil vetu: „Jediným sudcom medzi pravdou a nepravdou a medzi dobrom a zlom je ľudský rozum bez akejkoľvek opory v Bohu. Je zákonom sám v sebe a svojou prirodzenou silou stačí na zabezpečenie blaha človeka a národov..."44 To je nepriama polemika s Güntherom. V pätnástom bode ako bludný odsúdil názor, že „každý človek môže voľne prijímať a hlásať náboženstvo, ktoré, vedený rozumom, bude považovať za pravé...".45 Tým jasne odmietol požiadavku náboženskej slobody v tom zmysle, že všetky náboženstvá sú rovnako hodnotné, ako to hlásali osvietenci a slobodomurári a proklamovala Francúzska revolúcia a ako sa to snažila presadiť i Alta Vendita.

Avšak najväčšiu kontroverziu spôsobil posledný bod Sylabu, v ktorom pápež odsúdil vetu: „Rímsky veľkňaz sa môže a má zmierovať s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou a prispôsobovať sa im..."46 Tu Pius IX. vytýčil nezmieriteľnú hranicu medzi rímskym pontifikátom spolu s tradičnou katolíckou náukou a medzi liberálnym katolicizmom reprezentovaným v Taliansku prívržencami Alta Vendity a v Nemecku tými katolíkmi, ktorí vzali vážne náuku nemeckej klasickej filozofie a utvorili disidentsko-sektársku opozíciu proti existujúcej cirkevnej autorite.

Tento vnútrocirkevný konflikt vyvrcholil v roku 1870, keď bola na Prvom vatikánskom koncile vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti vo veciach viery a mravov. Niektorí prívrženci katolíckeho disentu sa potom už otvorene odlúčili od jednoty s rímskym pápežom a vyhlásili Starokatolícku cirkev.47 Jej duchovnou hlavou sa stal kanonik z Mníchova a profesor teológie Ignaz von Döllinger (1799 - 1890) so svojím žiakom Johannom Friedrichom (1836 - 1917).48 Odporcovia dogmy o pápežskej neomylnosti, ktorí pochádzali najmä z radov nemeckého vnútrocirkevného disentu a požadovali väčšiu samostatnosť nemeckej cirkvi od Ríma, sa zhromaždili v septembri roku 1871 na kongrese v Mníchove, kde ohlásili svoje zrušenie jednoty s pápežskou stolicou. Prihlásili sa k už existujúcej, no početne neveľkej Starokatolíckej cirkvi v Holandsku, ktorá tu existovala už od začiatku 18. storočia a hlásila sa k jansenizmu.49

Starokatolíci získali podporu väčšiny európskych vlád, ktoré boli rozhorčené vyhlásením dogmy o pápežskej neomylnosti, rakúsko-uhorská vláda dokonca vypovedala konkordát so Svätou stolicou s odôvodnením, že vraj „partner sa zmenil".50 Najväčšiu podporu získala Starokatolícka cirkev v Nemecku, kde kancelár Otto von Bismarck vyhlásil po proklamácii dogmy o neomylnosti takzvaný kultúrny boj (Kulturkampf) Katolíckej cirkvi.51 Veľkú priazeň preukázali Starokatolíckej cirkvi tiež Švajčiarsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko.52 Napriek tejto podpore vlád sa ale táto cirkev nestala masová. Najväčší počet dosiahla v 70. rokoch 19. storočia v Nemecku - a síce približne 54-tisíc vyznávačov.53 Jej pokusy o úniu s Anglikánskou cirkvou sa podarili len čiastočne, ale s Gréckou pravoslávnou cirkvou stroskotali.54 Starokatolíci postupne prijímali niektoré body náuk Luthera a Kalvína.55

Prvý vatikánsky koncil, ktorý sa konal v Ríme v rokoch 1869 - 1870 a proklamoval neomylnosť pápeža vo veciach viery a mravov, sa nemohol skončiť, pretože práve toho roku slobodomurárski liberáli v Taliansku uskutočnili svoj sen o jednote krajiny dobytím Pápežského štátu. Prominentný slobodomurár Giuseppe Garibaldi (1807 - 1882) v službách savojskej kráľovskej dynastie obsadil Rím a pápež sa stal takzvaným vatikánskym väzňom. Garibaldiho armáda už predtým páchala neuveriteľné krutosti a nezastavila sa ani pred vraždami detí. Keď roku 1860 obsadila Sicíliu, zorganizovala verejnú popravu miestneho farára a aktívnych katolíkov s povinnou účasťou obyvateľstva. Osemročná Angelina Romanová, ktorá mala svojho kňaza úprimne rada, začala pri tom hlasno plakať. Rozzúrení vojaci ju vtedy priradili k odsúdeným a zastrelili spolu s nimi.56

Pápežský štát bol zrušený. Kňazi a rehoľné osoby boli sfanatizovaným davom vraždení a páchatelia, ak sa vôbec dostali pred súd, oslobodzovaní.57 V Ríme sa konal kongres ateistov, na ktorom bola vyhlásená „vojna klerikálnemu tmárstvu". Vychádzali tlačoviny oslavujúce satana, v turínskom divadle Alfieri sa spievala „hymna na počesť diabla", ktorú zložil slobodomurár Josua Carducci a ktorá sa začínala slovami: „Vitaj, satan! Nech sa k tebe vznášajú naše kadidlá, ty si zvíťazil nad Jahvem kňazov!"58. Kostoly a kláštory podliehali systematickému vykrádaniu a ničeniu posvätných predmetov. Desiatky duchovných osôb sa stali v rokoch 1870 až 1874 obeťami vražedných útokov, ďalšie tisíce boli vážne zranené.59 Novú vládu zjednoteného Talianska tvorili členovia slobodomurárskych lóží. Jeden z ich členov vyhlásil: „Je pravda, že potláčame katolicizmus, pretože on predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre našu dobu...".60 Za slovnú alebo písomnú obranu pápeža a katolíckeho náboženstva hrozil niekoľkoročný trest väzenia a vysoká pokuta.61 O tom, že politika savojskej dynastie a Garibaldiho bola zameraná výhradne proti katolicizmu, svedčí práve okolnosť, že ateizmus a satanizmus sa nielen tolerovali, ale dokonca podporovali, Katolícka cirkev naopak bola všemožne potlačovaná a prenasledovaná. Až v druhej polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia talianska vláda pod tlakom širokých vrstiev predovšetkým vidieckeho obyvateľstva, ktoré zostalo verné viere predkov, zmiernila svoje protikatolícke opatrenia.62

Uvedené zločiny sú obrovskou škvrnou nielen na slobodomurárstve, ale všeobecne na talianskom liberálnom hnutí 19. storočia, ktoré neustále skloňovalo ušľachtilé ideály slobody a ľudskosti a odvolávalo sa na ne. Tieto myšlienky sa tak stali ideológiou. O nej je napokon známe, že keď sa stane koncepciou štátneho systému, je schopná a ochotná ospravedlniť v záujme politiky aj tie najhoršie krutosti, ako to dokazujú i príklady totalitných režimov komunizmu a nacizmu v minulom storočí.

 

Záver


Katolíckej cirkvi sa dodnes vyčíta, že sa nepostavila o niečo ústretovejšie k ideálom Francúzskej revolúcie a liberalizmu 19. storočia a že tieto myšlienky a politické programy obsahujúce slobodu svedomia, myslenia a náboženského presvedčenia vtedy kategoricky odmietala, ako to najmarkantnejšie dokazuje Sylabus Pia IX. z roku 1864. Je pravda, že práve tento postoj Ríma vyvolal vo vnútri Katolíckej cirkvi opozičné nábožensky motivované hnutie, ktoré sa usilovalo o zmierenie katolíckej náuky s týmito dobovými trendmi a s tendenciami utvárania liberálnej spoločnosti, v ktorej by akékoľvek náboženstvo bolo zatlačené do rýdzo súkromnej sféry života občanov. Katolicizmus sa tak mal stať iba jedným z mnohých náboženských systémov a vier.

Nemožno však nevidieť druhú stránku veci. Liberálne idey sa často presadzovali násilím a krutosťou, ako dokazuje nielen Francúzska revolúcia, ale tiež taliansky boj za nezávislosť krajiny a neskrývaná snaha totálne zlikvidovať Katolícku cirkev. Práve toto bolo - i keď nie jediným, tak nepochybne závažným - dôvodom, prečo pápež a vrcholní predstavitelia katolicizmu odsudzovali liberalizmus ako herézu a potláčali v Cirkvi všetky tendencie na zmier s týmto hnutím dominantným v 19. storočí. Liberálni katolíci sa naopak k tomuto teroru slobodomurárov nevyjadrovali a ignorovali ho.

Ako ukážeme v ďalšom pokračovaní nášho seriálu, ani bezprostrední nástupcovia Pia IX. - Lev XIII. a Pius X. - nepoľavili v tomto postoji a zastávali to isté nekompromisné stanovisko. Avšak opozičné teologicko-filozofické tendencie sa v Cirkvi rozvíjali i naďalej, preto nástupcovia Pia IX. museli prikročiť k ďalším opatreniam proti vnútrocirkevným disidentom, ktorých náuky zhrnul Pius X. v roku 1907 v známej encyklike Pascendi Dominici gregis pod termínom modernizmus, ktorý klasifikoval ako „znášku všetkých heréz". Avšak liberálni katolíci, označení Piom X. ako modernisti, vytvárali i naďalej mimo oficiálnej Cirkvi súkromné študijné alebo debatné krúžky často prechádzajúce k rituálom, ktoré sa diametrálne líšili od katolíckych obradov, a to najmä po tom, čo na ne oficiálne cirkevné štruktúry uvalili cirkevné tresty suspenzie či exkomunikácie. Šlo o inú spiritualitu, čiastočne katolícku, čiastočne synkretistickú, akceptujúcu prvky nekresťanských náboženstiev, a sčasti aj v duchu deistického racionalizmu osvietenstva 18. storočia. Týmto všetkým sa budeme zaoberať nabudúce.

 

Poznámky:

 
1 Nowak, J. R.: Církev a Velká francouzská revoluce. Matice cyrilometodějská, Olomouc 2003, s. 62

2 Lagardé, A., Michard, L.: Francouzská literatura 19. století. Garamond, Praha 2008

3 http://www.ikatolici.cz/mirari-vos-arbitramur - Dodávame však, že pápež Gregor tým nechcel povedať, že katolícka viera sa má nekatolíkom vnucovať násilím, dôraz sa tu kladie na slovo „každému". Ani dnešný demokratický a civilizovaný štát neposkytuje slobodu vyjadrovať svoje názory na verejnosti napríklad propagátorom rasovej alebo triednej nenávisti, vrážd a krutosti, naopak ich za to vystavuje trestnému stíhaniu.

4 T. W. N.: Abbé Lamennais - prorok liberálnych slobôd (1). In: Te Deum 1/2009, s. 26-32

5 Sonzemis, V.: Průvodci a předchůdci. Zvon, Praha 1997, s. 21-36

6 Názov pochádza od toho, že usporadúvali svoj tajný bojový výcvik v odľahlých lesných uhliarskych prevádzkach.

7 Vennari, J.: Die Staendige Anweisung der Alta Vendita. Rex Regum, Jaidhof 2000, s. 19n

8 Tamže, s. 14

9 Tamže

10 Graber, R.: Athanasius. Matice cyrilometodějská, Olomouc 2001, s. 39n

11 Tamže

12 Tamže

13 Vennari, J.: c. d., s. 12

14 Tamže, s. 14-18

15 Krajski, S.: Pius IX., pogromca liberalizmu. Fides et Ratio, Warszawa 2000, s. 31

16 Tamže

17 Tamže, s. 35 - Tento fakt uvádza sám pápež Pius IX. vo svojom verejnom vyhlásení 8. decembra 1849: „Ľudia bez cti a bez viery nemali zľutovania ani s úbohými chorými zápasiacimi so smrťou, odmietali im sviatosti zomierajúcich a nútili ich tráviť posledné chvíle života v náručí prostitútok, ktoré práve z toho dôvodu nasadili do nemocníc namiesto rehoľných sestier."

18 Tamže, s. 36

19 Tamže, s. 38

20 Graber, R.: c. d., s. 42n

21 Tamže

22 Tamže

23 Tamže

24 Tamže

25 Tamže, s. 46

26 Krajski, S.: c. d., s. 37

27 Cahill, E.: Freemasonry and the Anti-Christian Movement. Gill, Dublin 1959, s. 101

28 Gouhier, H.: La vie d'Auguste Comte. Gallimard, Paris 1931

29 Huhn, L.: Schopenhauer Arthur - http://www.deutsche-biographie.de

30 Bühlmeyer, C.: Die Kirchengeschichte III. Schoenningh-Verlag, Paderborn 1959, s. 379

31 Tamže, s. 370

32 Tamže

33 Tamže, s. 371

34 Tamže

35 Tamže

36 Winter, E.: Die geistige Entwicklung A. Günthers und seiner Schule. In: Theologia Güntheriana et concillium Vaticanum, Romae 1943

37 Tamže

38 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 371

39 Tamže

40 Tamže, s. 327n

41 Tamže, s. 335

42 Tamže

43 http://www.musculus.cz/tdj/049-Priloha-41-Syllabus-Pia-IX.pdf

44 Tamže

45 Tamže

46 Tamže

47 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 396

48 Kreusch, E.: Die altkatholische Kirche, Bonn 1919

49 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 396 - Jansenizmus bol teologickým hnutím v Katolíckej cirkvi, ktoré vzniklo na základe náuky belgického teológa a biskupa Cornela Jansena z počiatku 17. storočia. Ten popieral slobodnú vôľu po hriechu v človeku podobne ako Luther a Kalvín, i keď miernejšou formou, preto jeho tézy boli Rímom niekoľkokrát odsúdené, najradikálnejšie bulou Unigenitus pápeža Klementa XI. v roku 1713. To viedlo holandského katolíckeho kňaza Petra Coddeho, vyznávača jansenizmu, aby vyhlásil roztržku s Rímom. Založil s podporou holandskej vlády od pápeža nezávislú Starokatolícku cirkev vyznávajúcu Jansenovo učenie. Získal však len nepatrný počet prívržencov, jansenistickí starokatolíci sa prejavovali až do Prvého vatikánskeho koncilu skôr ako sekta, než ako etablovaná cirkevná organizácia.

50 Tamže, s. 414-415 - Partner sa, samozrejme, nezmenil, výklad rakúsko-uhorskej vlády bol však taký, že keď sa pápež vyhlásil za neomylného, je vraj iným subjektom, než bol predtým.

51 Tamže, s. 414

52 Tamže, s. 397

53 Tamže

54 Tamže

55 Tamže

56 Malý, R.: Zabudnuté krutosti talianskych slobodomurárov. In: Te Deum 2/2017, s. 23

57 Krajski, S.: c. d., s. 84

58 Tamže

59 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 386n

60 Krajski, S.: c. d., s. 84

61 Tamže

62 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 386n