Kontroverzná postava Berta Hellingera


Autorom metódy rodinných konštelácií je kontroverzný nemecký psychoterapeut Bert Hellinger (1925). Jeho život bol pomerne pohnutý, s mnohými radikálnymi zlomami. Po účasti v bojoch druhej svetovej vojny na strane Wehrmachtu vyštudoval katolícku teológiu a pôsobil ako kňaz. Postupne sa u neho rozvinul záujem o fenomenológiu a z kňazstva odišiel. Fenomenológia (z gréckeho fainomai - ukazujem sa) sa namiesto skúmania vonkajších podstát a skutočností zaoberá vnútornou skúsenosťou, tým, ako sa veci „samy" človeku ukazujú v jeho vlastnom vedomí. Všetko, čo poznávame a vieme, získavame prostredníctvom zažívanej skúsenosti. A fenomenológia si všíma práve skúsenosti samotné - tak ako sa človeku „zjavujú".

Hellinger následne prešiel klasickou psychoanalýzou vo Viedni a kurzami Arthura Janova (1924 - 2017). Tento americký psychoterapeut bol tvorcom metódy primárnej terapie. Primárna terapia psychických problémov spočíva v návrate k pocitom bolesti potlačeným v detstve. Janov opísal objav „primárnej bolesti". Svojim klientom odporúčal, aby znovu zažili a vyjadrili svoje potlačované pocity z detstva. Toto teoretické podložie podnietilo Hellingera vyvinúť vlastnú kontroverznú terapeutickú metódu, ktorú nazval rodinné konštelácie.

Metóda rodinných konštelácií sa dodnes jednoznačne neprijíma ani v samom Nemecku, a to nielen pre jej teoretickú bázu, ale i kvôli osobe jej zakladateľa. Psychologička Klára Malíková uvádza, že Hellingera v Nemecku opakovane kritizovali za antisemitské postoje. V jeho knihe Mit der Seele gehen sa údajne vyskytli vety znevažujúce bolesť židovského národa. Ďalej bol kritizovaný za autoritatívny prístup ku klientom, zastarané postoje k ženám, mužom, vzťahom medzi nimi, za hlásanie osudovej danosti a za nazeranie na homosexualitu ako na dôsledok vzťahov v rodine.1

Malíková ďalej opisuje, že v roku 1997 prišla v Lipsku na Hellingerov seminár žena, ktorá po jeho absolvovaní a postavení si vlastnej rodinnej konštelácie spáchala samovraždu.2 Žena údajne trpela vážnymi depresiami a vzťahovými problémami. Kritici mali tendenciu hodiť zodpovednosť na Hellingera. Podľa článku v dánskom časopise Alert sa Hellinger bránil osočeniu zo zapríčinenia samovraždy tejto klientky slovami: „Nezdalo sa mi, že by bola samovražedná. Videl som ju len tri minúty." Rovnako psychiatrická klinika v Bad Schussenriede v Nemecku liečila niekoľkých pacientov, ktorí podľa lekárov kliniky psychicky ochoreli po tom, čo absolvovali seminár o konšteláciách. Metódu nielen z týchto dôvodov verejnosť stále vníma ako invazívnu a kontroverznú.

 

Čo sú vlastne rodinné konštelácie?


Konštelácie sú postavením priestorového modelu rodiny, partnerského vzťahu alebo iných celkov (systémov). Ide teda o simuláciu medziľudských vzťahov a štruktúr, ktorá sa deje rozostavením zástupcov vybraných z radov spoluúčastníkov seminára. Títo zástupcovia predstavujú v konštelácii (väčšinou neprítomných) členov konkrétneho systému - napríklad partnera a partnerku, ich deti a predchádzajúcich dôležitých partnerov, rodičov, významných rodinných príslušníkov a podobne.

V priebehu konštelácií je účelné zachovávať isté postupy a prvky, ako uvádza terapeut Jan Bílý (1954).3 Na začiatku sedenia vykreslí klient stručne svoju zákazku. Často sa jej opis obmedzí len na niekoľko viet. Toto z psychologického hľadiska nepochopiteľné zostručnenie anamnézy má v konšteláciách vlastné opodstatnenie. Fascinácia podrobnosťami problému je totiž prekážkou pri jeho riešení. Následne si klient vyberie zástupcu pre seba a ďalšie postavy súvisiace so zákazkou. Pri výbere sa necháva viesť svojou intuíciou a pocitmi. V ďalšom kroku rozostaví klient týchto zástupcov do pozícií, ktoré zodpovedajú jeho vnútornému obrazu systému (rodiny, podniku, partnerského vzťahu, národa a pod.). Po postavení konštelácie sa klient posadí do kruhu ostatných účastníkov ako pozorovateľ. Následne sa terapeut, ktorý konšteláciu vedie, vypytuje zástupcov, premiestňuje ich a dopĺňa konšteláciu o ďalšie osoby, ktoré v systéme chýbajú. Po dokončení konštelácie vystúpia všetci zástupcovia zo svojich rolí. To sa deje spravidla fyzickým pohybom, napríklad otrasením sa alebo poďakovaním tomu, koho som zastupoval. Cieľom konštelácií je pochopenie súvislostí v rodinnom, respektíve inom systéme, zmena obrazu klientovej reality alebo väčšie spojenie všetkých, ktorí konšteláciu prežívajú, s ich vlastným vnútrom.

Metóde rodinných konštelácií sa však vo všeobecnosti vytýka, že jej chýba dostatočne podložený teoretický rámec. Jedna z teórií predpokladá, že aktéri konštelácií sa dokážu priamo naladiť a napojiť na pole jednak osobného nevedomia zadávateľa konštelácií, jednak na pole kolektívneho nevedomia. Následkom toho sú schopní prevziať na seba roly členov rodiny a prehrať napríklad vzťahové traumy, ktoré sú v rámci tohto rodinného systému potlačené a nevedomé. Realitou a prežívanou praxou však je, že zadávateľovi neznámi ľudia, ktorí sa na konšteláciách zúčastňujú v najrôznejších rolách (partnerky, matky osoby, ktorej osobné či rodinné problémy sa riešia), do týchto rolí väčšinou premietajú vlastné duševné obsahy, túžby a priania, ktoré s problémom zadávateľa nijako nesúvisia.

Rodinné konštelácie tým, že ich súčasťou je aj komunikácia so zosnulými členmi rodiny, sa dotýkajú v Európe predtým veľmi rozšíreného hnutia špiritizmu. Špiritizmus patrí do oblasti okultizmu a spočíva vo viere v nadzmyslové sily, ktoré môže človek využívať, a v existenciu duchov. Na špiritistických sedeniach sa s pomocou média (človeka, ktorý slúži ako prostredník medzi ľuďmi a svetom duchov) snažia nadviazať kontakt s duchmi zosnulých. Tí majú potom skrze médium poskytovať sprostredkované informácie pomocou klopania a pohybovania predmetov. Účastníci rodinných konštelácií skutočne niekedy môžu vyjadrenia iných účastníkov, ktorí vystupujú za zomrelých členov rodiny, brať doslovne a veriť, že ide o pravé posolstvá z iných svetov. To môže byť zdrojom ďalších nedorozumení.

Čo sa týka iného teoretického vysvetlenia účinnosti konštelácií, panuje mienka, že účastníci konštelácií reagujú na to, ako ich po miestnosti rozostaví sám zadávateľ, že toto rozostavenie v nich vyvolá určité telesné pocity a vnemy, ktoré následne verbalizujú. Zadávateľ potom účastníkov podvedome rozostavil tak, aby jeho problém mohol byť otvorene rozohraný. Ide tu o naladenie sa na pole osobného nevedomia zadávateľa pomocou telesných pocitov.

Nemecký psychoterapeut prof. Franz Ruppert (1957), nasledovník Hellingera, vysvetľuje dopad konštelácií na účastníkov pomocou teórie zrkadlových neurónov profesora psychoneuroimunológie Joachima Bauera (1951) - ide o aktiváciu určitého typu neurónov, ak pozorujeme činnosť iných ľudí.4 Vzájomné zrkadlenie sa však preukázalo vo výskumoch najmä u osôb emocionálne blízkych (matka - dieťa, partneri), zatiaľ čo na rodinných konšteláciách sa schádzajú často ľudia, ktorí sa osobne nepoznajú a mnohokrát v rámci konštelácií ani neexistuje prípravná fáza, ktorá by ich emočné nastavenie nejakým spôsobom synchronizovala, ako napríklad spoločná meditácia s určitým zameraním, duchovné cvičenie a pod.

Ďalšia teória počíta s tým, že nech už sa účastníci konštelácií dokážu naladiť priamo na nevedomé osobné či kolektívne pole, alebo či vycítia v rámci rozostavenia sa v konštelácii čokoľvek prostredníctvom svojho tela, nejde tu o rozhodujúci vplyv. Rozhodujúci vplyv vzniká tým, že zadávateľ vidí, respektíve prežíva rozohranú tému svojho rodinného systému, či už je alebo nie je úplne zhodná s realitou. Tento obraz, univerzálny príbeh a citový zážitok má rozhodujúci spätný dosah na psychické procesy odohrávajúce sa v jeho nevedomí. Naštartujú sa v ňom vnútorné procesy vedúce k zmene. Zadávateľ začína väčšmi premýšľať o svojich ťažkostiach, prehodnocuje postoje a podniká kroky, ktoré vedú k zmenám vo vzťahoch. Táto teória sa javí ako najpravdepodobnejšia.

Bílý uvádza, že zážitok v rodinných konšteláciách sa podobá prehrávaniu antických tragédií a univerzálnych mýtov v nich obsiahnutých v starovekom antickom divadle. Rozdiel medzi antickou tragédiou a rodinnými konšteláciami spočíva predovšetkým v tom, že v konšteláciách začíname s individuálnou, v podvedomí klienta skrytou drámou (t. j. zákazkou klienta). Táto dráma sa v priebehu konštelácie rozohrá a vyvolá rezonanciu ostatných účastníkov s archetypálnou časťou individuálnej zákazky. V antickej dráme sa naopak vždy začínalo s archetypálnym príbehom, ktorý sa následne dotkol duší divákov.5

 

Využitie metódy v ČR


Postavenie metódy rodinných konštelácií je v Českej republike na okraji záujmu odbornej verejnosti. Iba málopočetná menšina odborníkov má skúsenosť s touto metódou, s jej funkčnosťou a pracuje s ňou. Popri tom však existuje početná skupina tých, ktorí sa s metódou stretli a nemajú k nej dôveru, pravdepodobne aj z dôvodov práce nekvalifikovaných terapeutov a nekvalitnej dostupnej preloženej literatúry.

Metóda rodinných konštelácií sa v minulosti praktizovala v niekoľkých uznávaných inštitúciách v rámci práce s klientmi, konkrétne v Psychiatrickom centre Praha, v Psychiatrickej liečebni Bohnice, v Kroměříži či v Poradni pre rodinu, manželstvo a medziľudské vzťahy v Prahe 9.6 V rámci ČR prebiehajú prvé výskumné overenia tejto metódy, ale ide len o ojedinelé štúdie. Veronika Špicarová sa na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci venovala kvalitatívnemu výskumu obsahujúcemu problematiku dosahu použitia metódy rodinných konštelácií u klientov liečiacich sa v dennom stacionári Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Hradci Králové.7 Ako zistila, klienti počas rodinných konštelácií vnímali pocity úzkosti, strachu, bolesti, mali triašku a plakali. Zmenu po konšteláciách zaznamenali v porozumení svojim problémom, vzťahom v rodine, uvedomení si svojho ochorenia, získaní náhľadu, zvýšení sebavedomia. Konštelácie klienti denného stacionára hodnotili veľmi kladne. V osobnom živote sa vplyv tejto metódy prejavil asi u polovice z nich. Ostatní vypovedali o kolísaní psychického a zdravotného stavu či o jeho zhoršení.

Špicarová overovala zmeny v psychike klientov pomocou psychometrických dotazníkov predkladaných v priebehu použitia metódy rodinných konštelácií a po jej skončení. V priebehu liečby v dennom stacionári a tri mesiace po jej skončení nebol zaznamenaný významný rozdiel v životnej spokojnosti klientov a v depresívnej symptomatológii. V úzkostnej symptomatológii bolo naopak zistené zlepšenie. Subjektívne vnímaný účinok rodinných konštelácií bol u klientov zrejmý na konci liečby v dennom stacionári, tri mesiace po jej skončení už vnímala účinok konštelácií asi len polovica z nich. K záverom výskumu je nutné doplniť, že v stacionári vykonávajú rodinné konštelácie skúsení psychiatri a psychológovia.

Témy, ktoré sa v rámci konštelácií v tomto stacionári preberajú, sa v každom prípade dotýkajú aj presahu ľudskej existencie, zomrelých v rodine, takže majú aj určitý spirituálny aspekt. Psychiater Petr Mílek uvádza tieto témy konštelácií: 1. prijatie svojej choroby, svojho postihnutia a osudu; 2. prijatie seba samého, odštepných častí, svojej minulosti; 3. prijatie vlastných rodičov, vyrovnanie sa s adopciou, so súrodencami; 4. vyrovnanie sa so svojím partnerom, nadviazanie vzťahu, udržanie vzťahu, ukončenie vzťahu; 5. ujasnenie si vlastného postoja k deťom, prijatie svojej nedokonalosti, súhlas s odchodom detí z domova; 6. vyrovnanie sa so zomrelými, rozlúčenie sa, vyslovenie nevysloveného.8

 

Spirituálny rozmer rodinných konštelácií


Rodinné konštelácie sa dnes praktizujú mnohými rozličnými spôsobmi a na ich realizáciu nie je nevyhnutné mať terapeutické vzdelanie. Preto ich realizácia variuje od čisto terapeutického, respektíve koučovacieho poňatia (riešenie aktuálnych vzťahových problémov v rodine, v partnerskom vzťahu a i.) po presah smerom k transcendentnu, k duchovným zážitkom (zážitok smrti a znovuzrodenia, stretnutie so zomrelými, stretnutie s niečím, čo človeka presahuje, ako je zážitok vlastného rodu či rodiny, národa, skupiny a pod.).

Slovo transformácia sa v súvislosti s konšteláciami skloňuje pomerne často. Malo by v takom prípade ísť o rituál, ktorý umožní psychickú očistu, odstránenie starých, prežitých presvedčení, emócií uvoľňujúcich miesto ďalšiemu psychickému vývoju. Rodinné konštelácie preto pod vedením určitých terapeutov môžu prebiehať ako rituál, v ktorom sa „v malom konšteluje celý individuálny život alebo história rodu". Účastníci zažívajú pocit posvätnosti, synchronicity a duševnej katarzie. U týchto konštelácií sa spravidla vyžaduje určitá príprava, duševné stíšenie, odjazd na iné miesto a pod. Terapeut Jan Bílý uvádza, že na to, aby sa konštelácie stali skutočným duchovným rituálom, je potrebná úplná vedomá pozornosť všetkých účastníkov, úprimný záujem, ďalej napríklad pomalé, koncentrované pohyby pri rozmiestňovaní sa po miestnosti počas rituálu. V rámci rodinných konštelácií sa v niektorých prípadoch začína meditačnými technikami, ktoré zastavujú vedomie, ako sú koncentrácie na dych, predstava zväčšovania a zmenšovania telesnej schémy a pod.

Terapeut a konštelár Jan Bílý ďalej uvádza: „Hellinger vždy zdôrazňoval, že konštelácie je nutné robiť s veľkou pokorou a z pozície vnútornej prázdnoty. Po prvom kroku sa konštelár stiahne a vystaví sa pohľadu systému, vydá sa mu na milosť a nemilosť. Ak sa tento prvý krok zdarí, môže systém všetkým, čo sa na konštelácii zúčastnia, poodhaliť rúško svojho tajomstva. Len tak smie konštelár urobiť ďalší krok. Hellinger nazýva tento proces Einsicht, t. j. ‚vhľad‘. Konštelár, klient, zástupcovia i ostatní účastníci participujú na procese, ktorý možno prirovnať k mystickému zjaveniu. Pritom nie je predmetom diskusie, či to, čo sa zjavuje, je podľa našich logických kritérií pravdivé. To, že sa zjavenie deje, je jeho plne dostačujúcim opodstatnením."9 Vychádza sa tu z určitého predpokladu, že ak sa zíde skupina ľudí, ktorá voľne, nepredpojato nastolí určitý problém a otvorene a s pokorou sa nechá unášať prúdom udalostí, otvára sa zároveň niečomu vyššiemu, pričom sa začínajú vynárať samoliečebné procesy. Bílý pripúšťa, že v takej chvíli vstupujú do procesu transcendentálne sily, teda vyššia skutočnosť.

Niektorí veria, že rodinné konštelácie navodzované dnes sú transformačným dotykom s posvätnom, s niečím vyšším, pričom môže dôjsť k duševnému očisteniu a zároveň obohateniu nielen zadávateľa konštelácií, ale i všetkých ďalších účastníkov. Stretnutie ľudí, ktorí sa na konšteláciách zúčastnia, je potom vlastne určitou formou skupinovej modlitby (akejsi laickej omše) za blaho zadávateľa konštelácií a jeho rodiny. V každom prípade sa ale dá predstaviť aj to riziko, že podobne ako je možné otvoriť sa liečivej vyššej transcendentálnej skutočnosti, takisto je možné otvoriť sa aj disharmonickým skutočnostiam.

Pohľad konštelára na konšteláciu, respektíve na klienta, je v mnohom opačný než pohľad vedca, lekára na objekt ich skúmania či liečenia. Klasická veda a terapia preto tiež konštelácie často odmieta ako „nevedeckú metódu". Konštelár tu zaujíma postoj blízky fenomenológii, kde sleduje prebiehajúce javy tak, ako sa vynárajú v jeho vedomí, respektíve vo vedomí druhých ľudí, pričom sa nesnaží mať celý proces pod vedomou kontrolou, nesnaží sa predikovať, riadiť, ovládať, hodnotiť. Naopak sa snaží o zaujatie pozície, keď sa človek otvára niečomu rozsiahlejšiemu než je on sám, keď sa usiluje načúvať, komunikovať, pochopiť, získať posolstvá, umenšiť seba samého. Ide o prežitie pocitu vlastnej nepatrnosti voči tomu, čo je väčšie než my. V procese konania sa teda transformuje nielen klient, ale i sám sprievodca.

Bílý zdôrazňuje procesuálnosť konštelácií, ich dynamiku: „Je to neustály pohľad na celý systém, nepretržité skúmanie otázok typu: O čo tu skutočne ide?, Čo stojí za tým všetkým?, Kto alebo čo tu chýba? alebo Je nájdené riešenie vskutku optimálne pre všetkých? Tak sa každý, kto sa vystavuje pôsobeniu konštelácií, neustále vyvíja."10

Pokiaľ sa podarí prepojenie s vyššou, transcendentálnou skutočnosťou, nastáva zážitok vnútornej harmónie, zladenie všetkých členov konštelácií. Psychoterapeut a konštelár Jan Bílý opisuje túto skúsenosť zažívanej duchovnej dimenzie, odovzdanie sa a prijatie v konšteláciách: „Bez toho, aby účastníci vstupujúci do konštelácií čokoľvek vedeli o systéme klienta, všetko sa odohrávalo, ako by to bolo vopred zrežírované. Všetko zapadalo do celku. A nielen to. Ako som zistil v okamihu, keď som bol vybraný do roly, i výber zástupcov sa zdal byť riadený akousi neznámou vševediacou silou. V konštelácii som smel ‚hrať‘ tie postavy, ktoré so mnou mali čo najviac spoločného. Zažil som, čo znamená ono ‚cítenie v zastúpení‘, ako sa tento fenomén odborne nazýva. V konštelácii som bol ja i zároveň niekto iný - a zažíval som vlastne cudzie pocity - a pritom bola rola ako stvorená pre moje vlastné otázky a nevyriešené problémy. Riešenia v konšteláciách tak prebiehali na niekoľkých úrovniach a pre rôzne osoby zároveň."11

Rituály transformácie nájdeme v mnohých minulých kultúrach. Môžeme hovoriť o iniciačných a prechodových rituáloch, ktoré sa týkali ľudského behu života. Čas, v ktorom dotyčný jedinec rituálom prejde, si tento jedinec neurčoval samostatne, na základe vlastnej úvahy a rozhodnutia, ale išlo o zákonité časové obdobia vyplývajúce z rastu, zrenia a starnutia ľudskej bytosti. Konkrétne išlo o prekonanie etapy detstva a vstupu do dospelosti, ďalej o zásnuby, svadbu, narodenie dieťaťa a v neposlednom rade o pohreb. Pri týchto rituáloch mohlo ísť o trvalé odlíšenia ľudského tela od minulej etapy, ako bola obriezka, ale i o dočasné fyzické odlíšenia ako masky, pomaľovanie tela, užívanie omamných látok, prechod úzkymi priestormi či zakrytie určitej časti tela, respektíve celého tela látkou a pod. Africkí Masajovia sú napríklad v rámci telesného a duševného vývoja rozdelení do niekoľkých vekových tried, ktoré majú svoje vlastné prechodové rituály - chlapci sú najprv kandidáti, potom sú dva roky bojovníci novici a až potom sa stávajú skutočnými bojovníkmi; tými zostanú asi do tridsiatich rokov, keď sa oženia a stávajú sa dospelými.12

V týchto rituáloch tiež často išlo o kontakt s posvätnom, teda o nadviazanie kontaktu s vyššími sférami. V antickej Európe existovali iniciačné rituály vo forme mystérií. Je to súbor obradov, ktoré jedincov prevádzajú z profánneho sveta do sveta posvätného, a tým medzi ním a týmto posvätným svetom nadväzujú definitívne spojenie. Taktiež šamani u pohanských národov a kmeňov vstupovali do posvätného sveta. Šaman menil svoju osobnosť tak, že vnútorne prežíval zážitok smrti a znovuzrodenia.13

Rituály rodinných konštelácií sa v našej súčasnosti líšia v tom, že vznikajú na popud jednotlivca. Ide o jeho individuálne rozhodnutie (na podklade určitého problému) zmeniť situáciu vo svojom živote, stretnúť sa s niečím vyšším, otvoriť sa pôsobeniu vyšších síl a napomôcť prerod vo vlastnej duši. To je však skôr ideálne vykreslený priebeh rituálu. V reáli na konštelácie prichádzajú i duchovní hľadači, ktorí jednoducho zo zvedavosti a z povrchného záujmu skúšajú mnohé spirituálne ladené metódy, vrátane konštelácií, a nie sú si istí, respektíve nevedia, či vôbec túžia po nejakej forme duševného prerodu. V Českej republike sa konštelácie stali obľúbenou metódou voľnočasového spirituálneho rozvoja a komunitného stretávania sa u žien, čo možno nájsť i na mnohých otvorených internetových fórach.14

 

Kontraindikácia metódy


Podľa Kláry Malíkovej konštelácie nie sú vhodné pri akútnych psychických, traumatických a situačných krízach, pri psychotickom ochorení, pri závislosti od drog - u posledných dvoch uvedených je dobré, ak príde na seminár zároveň aj ošetrujúci terapeut či iná podobne zodpovedná osoba. Určitú opatrnosť treba dodržať tiež u osôb s kardiovaskulárnymi poruchami, v tehotenstve, pri epilepsii či celkovom oslabení organizmu. Tieto kontraindikácie však na mnohých konšteláciách terapeuti vôbec vopred nezisťujú.15

Podľa Terezy Kostkovej je negatívnym faktorom konštelácií riziko, že sa ľudia odnaučia riešiť svoje problémy v každodennom živote. Je ľahšie vyriešiť problém na konštelácii, než mu reálne čeliť. Rodinné konštelácie nie sú tiež rozhodne vhodné pre osoby sugestibilné, dôverčivé, naivné či so závislostnými sklonmi vo vzťahoch. Práve takí ľudia však často uvedené metódy vyhľadávajú. Preto im môžu nekriticky prepadnúť a majú tendenciu v nich vidieť obdobu veštby, proroctva, ktoré bude riadiť ich ďalšie kroky. Zriekajú sa zodpovednosti za svoje konanie a túto zodpovednosť naopak delegujú na účastníkov konštelácií či na terapeuta. Problémy neriešia následne v realite, ale spoliehajú sa na to, že sa všetko vyriešilo už pri konšteláciách.16

Istý účastník konštelácií uvádza: „Pre mňa boli rodinné konštelácie úchvatný zážitok, ale v živote mi nepomohli. Skôr niečo veľmi pokazili. Všetci aktéri (v role mojich rodičov, v role mňa atď.) hovorili to, čo skutočne je. Okrem jedného, toho najdôležitejšieho - roly mojej ženy. Tá tvrdila, že ma miluje, hoci v tom čase pripravovala rozvod a presťahovanie aj s mojimi deťmi do cudziny. Vďaka tomu, že som si myslel, že ma miluje, som na súde netrval na striedavej starostlivosti a moje deti skončili v cudzine. Konštelárka mi povedala, že vraj ma moja žena skutočne milovala, ale niekde v podvedomí, a ani o tom nevedela. Ale načo sú nejaké podvedomé pocity, keď v reáli nemajú vplyv na nič?"17 Muž sa teda spoliehal na to, že tvrdenie inej účastníčky počas konštelácií už jeho problém vyriešilo a so svojou manželkou počas rozvodu o závažných skutočnostiach ďalej nekomunikoval. Vyústenie celej situácie ho potom úplne zaskočilo vrátane dlhodobých negatívnych dosahov.

Kostková tiež uvádza názor terapeutky I. Justychovej tvrdiacej, že pri terapii rodinnými konšteláciami sa uvoľní veľké množstvo emócií, ku ktorému by v klasickej psychoterapii na jednom sedení nedošlo. Je to podľa nej spôsobené prítomnosťou zástupcov, ktorí často dokážu vyjadriť to, čo klient sám na vedomej úrovni nedokáže. Skrze rodinné konštelácie má klient možnosť uvedomiť si pocity, ktoré má ukryté vo svojom podvedomí.18

Kostková ďalej opisuje, že niektorí ľudia majú pri tejto metóde práve problém s invazívnosťou, keď sa v krátkom čase otvárajú tabuizované témy. V niektorých konšteláciách dochádza k napätým konfrontáciám, čo sa môže vnímať ako nepríjemné. Klient potom môže nadobudnúť pocit, že s ním terapeut manipuluje. Terapeut sa snaží klienta v rámci procesu nasmerovať tak, aby prijal, kým v rodine je a kam patrí. To však mnoho klientov nechce akceptovať. Majú zažité svoje vzorce správania, snažia sa byť napríklad „rodičom" vlastným rodičom. Terapeut im narúša ich postoje, čo sa im nemusí páčiť. Avšak mal by rešpektovať, ak to klient odmieta.19 Inak sa ľahko môže stať, že začne uplatňovať práve takýto mocenský až sektársky prístup, pretože tlačí účastníkov do konania, ktoré im nie je vlastné, keď vytvára závislosť účastníkov od svojej osoby, svojho svetonázoru, trvá rigidne na určitom priebehu konštelácií, hodnotí účastníkov, predvída ich budúcnosť, určuje, čo zažili a pod.

Ako príklad možno uviesť vyjadrenie jednej účastníčky rodinných konštelácií: „Terapeutka XY (povolaním pedagogička s niekoľkými nadstavbovými kurzami, ako napríklad Hypnóza podľa Eriksona) vedie konštelácie učebnicovo a bez citu - asi tak, akoby to robil automat. Nepripúšťa námietky osôb v konštelácii. Všetko sa snaží riešiť tým, že stavia konšteláciu pôvodnej rodiny (predkov). Netvrdím, že to nie je riešenie, ale nemusí byť vždy účinné. Zvlášť v situáciách, keď súčasní členovia rodiny spolu nemajú vyriešený vzťah. Lenže terapeutka to vyrieši hrubou silou. Odmietla som pristúpiť na jej hru a stála som si za svojím (v role) a odmietla som prijať svojich predkov, jednoducho preto, lebo som to tak cítila. Terapeutka to však úplne ignoruje."20

Počas konštelácií sa často môže prihodiť, že aktér zastaví priebeh rituálu, pretože ho emočne zahlcuje, znepokojuje. Mnoho účastníkov sa sťažuje, že im po konšteláciách bolo zle, cítili fyzickú a psychickú nevoľnosť a následne ich terapeut nijako neošetril. Z tohto hľadiska možno túto metódu právom označiť za nešetrnú a invazívnu. Možno ale pozorovať jav, keď pravidelní účastníci konštelácií určitým spôsobom emočne „otupia" a na metódu sa adaptujú. Je preto otázkou, aké výhody a nevýhody im podobná adaptácia prináša.

 

Záver


Rozvoj techniky, ako sú rodinné konštelácie, súvisí s dlhotrvajúcim trendom v spoločnosti, s trendom návratu ku krajine, spoločenstvu, komunite, ku znovuprepojeniu človeka so širšími systémami. Toto pomerne široko siahajúce hnutie vzniklo aj ako reakcia na nástup individualizmu, vrátane významného rozšírenia individuálnej psychoterapie (napríklad v USA), keď sa človek naučil prežívané problémy riešiť na vnútornej úrovni, ale už nie na vonkajšej.21

Taktiež šlo o reakciu na zosilnenie životného štýlu, v ktorom človek funguje a prežíva vlastný život ako svojbytná individualita a ako člen úzkej rodinnej jednotky, no už nie ako člen komunity, širšej rodiny, miestnej pospolitosti, ako prirodzene politicky angažovaný človek so záujmom o životné prostredie, priestor okolo seba, ktorý by aktívne reagoval na vonkajšie problémy. Hovorí sa o chorobe, toxicite a strate ducha, estetiky krajiny, priestoru a vonkajších vecí, medzi ktorými sa človek pohybuje, ktoré používa a vytvára, o chorobe celého blízkeho spoločenstva človeka, prípadne sveta. Rodinné konštelácie vracajú ohnisko záujmu späť od indivídua k širšiemu spoločenstvu. Výrazný záujem o metódu, ktorá je inak v mnohom kontroverzná, ukazuje, že jedincovi dnešných čias do značnej miery chýba prepojenie so svojimi hlbšími koreňmi, so svojím základom a pravdepodobne tiež hľadá hlboké, transformujúce zážitky a harmóniu s druhými ľuďmi.

 

Poznámky:

 
1 Malíková, K.: Rodinné konstelace Berta Hellingera jako terapeutická a poradenská metoda. Katedra psychologie Filozofické fakulty Univerzity Karlovy, Praha 2006, s. 43-45 - https://is.cuni.cz/webapps/zzp/detail/27079

2 Tamže

3 Bílý, J.: Láska, vztahy, konstelace: Partnerství jako možnost růstu a transformace. Maitrea, Praha 2008

4 Ruppert, F.: Trauma a rodinné konstelace. Portál, Praha 2014, s. 176

5 Bílý, J.: c. d.

6 Malíková, K.: c. d., s. 6-8

7 Špicarová, V.: Hodnocení rodinných konstelací klienty Denního stacionáře Psychiatrické kliniky Fakultní nemocnice v Hradci Králové. Katedra psychologie Filozofické fakulty Univerzity Palackého, Olomouc 2009 - https://theses.cz/id/afh0b8/64320-866027983.pdf

8 Mílek, P.: Rodinné konstelace v rámci skupinové Gestaltterapie na oddělení a v denním stacionáři pro neurotické pacienty. Psychiatrie pro praxi 2/2013, s. 86-88

9 Bílý, J.: Růže pro Plúta: Bohatství, krize a transformace v konstelacích. Maitrea, Praha 2011

10 Tamže

11 Tamže

12 Gennep van, A.: Přechodové rituály. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1997, s. 67-109

13 Tamže

14 Rodinné konstelace (diskusia) - http://diskuse.dama.cz/d.php?d=3871

15 Malíková, K.: c. d., s. 39-40

16 Kostková, T.: Rodinné konstelace a přístup zaměřený na osobu a jejich současné postavení v ČR. Bakalářská práce. Katedra filozofie Filozofické fakulty Západočeské univerzity, Plzeň 2015, s. 19-20 - https://dspace5.zcu.cz/bitstream/11025/19146/1/T._Kostkova__BP_2015_obor_Humanistika.pdf

17 Rodinné konstelace (diskusia), c. d.

18 Kostková, T.: c. d., s. 19-20

19 Tamže

20 Rodinné konstelace (diskusia) - http://fora.babinet.cz/viewtopic.php?id=24576

21 Hillman, J., Ventura, M.: Máme za sebou sto let psychoterapie a svět je čím dál horší. Malvern, Olomouc 2016, s. 11-48