V dobe pred reformáciou vzniklo mnoho ľudových hnutí s túžbou po zvrúcnení náboženského života. Pripomeňme znovu, že spomedzi nich sú známe najmä bekyne (tiež begyne, z lat. beginae), ktoré žili asketicky v dobrovoľných ženských združeniach pod vedením kňazov, ale bez rehoľných sľubov. Starali sa o chorých, vyučovali dievčatá, venovali sa modlitbovému životu, čítaniu Písma, no takisto obyčajným prácam. Pôsobili predovšetkým v Belgicku, Holandsku a Nemecku. Podobne sa združovali i muži, tzv. beghardi (tiež pikardi; beghard v holandčine značí žobrák). Bekyne a beghardi boli akoby členmi tretieho rádu, t. j. terciári. Medzi ľudom boli obľúbení, neskôr upadli do podozrenia z kacírstva a po koncile v roku 1311 ich činnosť ustala. Okrem nich pôsobila v Holandsku komunita bratov spoločného života. Dôraz kládli na praktický kresťanský život podľa vzoru apoštolov. Živili sa spoločnou prácou, venovali sa štúdiu Biblie a starostlivosti o duchovný život. Po čase však ich komunity zanikli.

Po potrebe obnovenia náboženského života volali aj učenci. Takým bol augustiniánsky mních Konrád Waldhauser. Roku 1363 prišiel na pozvanie Karola IV. z Viedne do Prahy, kde bol kazateľom do svojej smrti. V kázňach odsudzoval falošné prejavy zbožnosti, predávanie odpustkov a simoniu. Podroboval kritike kňazov i laikov. Kázal po nemecky, ale svojim stúpencom zanechal latinskú kázeň pod názvom Postilla studentium sanctae Pragensis universitatis (Postila študentov pražskej univerzity). Neskôr sa dostal do sporov s mníchmi a roku 1369 zomrel. I keď sa zameriaval predovšetkým na mravné nedostatky v živote kresťanov, predsa nemožno povedať, že by vystupoval iba v úlohe prísneho mravokárcu. Jeho kritika smerovala aj na inštitúcie, najmä mníšske rády, nie však na stredoveký sociálny systém.

Z vieroučnej stránky súhlasil s oficiálnou náukou cirkvi. Avšak ovplyvnil neskoršie reformačné snahy v cirkvi, a to v dvojakom ohľade. Bolo to najmä jeho vysoké hodnotenie funkcie kázne v cirkvi a v spoločnosti. Homília Božieho slova sa vtedy ocitla na okraji cirkevného života. Preto ju chcel Waldhauser znovu postaviť do popredia v bohoslužbe a tak poukázať na jej význam pri duchovnom vzdelávaní ľudu. Jeho Postila mala byť pomôckou pre začínajúcich kazateľov a mala prispieť k rozvoju kazateľského umenia v dobe značne zosvetštenej cirkvi.

Okrem dôrazu na homíliu Waldhauser predchádzal reformáciu aj kritikou mníšstva a kláštorov. Sám bol členom rádu sv. Augustína. Treba však povedať, že proti mníšskym rádom sa nestaval z nejakých povrchných dôvodov, ale preto, lebo prestali dbať na svoje poslanie. Kritizoval najmä žobravé rády, že svojím bohatstvom opustili zásady svojich zakladateľov Dominika a Františka z Assisi. Preto sa s mníchmi dostal do sporov. Na ich žaloby odpovedal dielom Apológia. Zdôraznil v ňom biblický poukaz na dôležitosť každodennej práce ako podmienky spolunažívania ľudí.

Úpadok kláštorného života bol v 14. storočí očividný, preto ho chceli odstrániť aj vysokí svetskí a cirkevní činitelia. Zvlášť Karolovi IV. veľmi záležalo na rozkvete náboženského života. Podporoval kláštory, stavby chrámov, zhromaždil zbierku vzácnych relikvií. Počas jeho vlády vzniklo v Prahe arcibiskupstvo s prvým arcibiskupom Arnoštom z Pardubíc. Obaja videli úpadok cirkevného života, ktorý im nebol ľahostajný. Preto sa usilovali o pozdvihnutie zbožnosti, no v duchu vtedajších prejavov religiozity.