Číslo, ktoré práve začínate čítať, je výnimočné. Nielen svojím špecifickým obsahom, ale najmä tým, že jeho obálku zdobí magická číslica 100. Áno, milí čitatelia, držíte v ruke jubilejné sté číslo a my sme využili túto príležitosť, aby sme vám v ňom sprítomnili niektoré významné míľniky, udalosti a kauzy, ktorým sme sa v minulosti najviac venovali. A aby sme vôbec mohli priestorovo obsiahnuť prierez tých najcharakteristickejších príspevkov za celé to štvrťstoročie existencie časopisu Rozmer, rozhodli sme sa zdvojnásobiť počet strán.

Keď som premýšľal, ako vôbec zostaviť toto raritné číslo, napadla mi spásna myšlienka. Ide predsa o jedinečnú možnosť, ako sa preniesť časom do minulosti a pospomínať na všetky tie roky našej práce. S tvorivým zápalom som sa preto ponoril do hlbín nášho redakčného archívu, kde číslo po čísle vo mne oživovalo nánosmi rokov zapadnuté spomienky. V mysli sa mi premietol film zložený z početných fragmentov rôznych udalostí, ale aj tvárí ľudí a ich vlastných životných, žiaľ neraz i žalostných príbehov. Veru, časy sa odvtedy zmenili, spoločnosť sa zmenila, ale zmenili sme sa aj my. Naše vnímanie reality okolo nás, postoje, názory, všetko je už trochu iné. Koncom deväťdesiatych rokov sa v sprístupnenom postkomunistickom regióne začali postupne udomácňovať mnohé netradičné náboženské hnutia, v nejednom prípade s nelichotivou visačkou „sekta". To podnietilo aj vznik rôznych poradensko-informačných antikultových centier a vydávanie odborných periodík. Zhodne v roku 1998 začali vychádzať až tri takto zamerané časopisy, okrem slovenského Rozmeru aj český Dingir a poľský časopis s príznačným názvom Sekty i fakty. Časy boli vtedy skutočne hektické a pre tradičné kresťanské cirkvi boli pomyselnou hodenou rukavicou. Mnohé skupiny vystupovali okázalo a konfrontačne a bolo treba na to správnym spôsobom reagovať. A keďže náboženská sloboda je rovnaká pre všetkých, jediným vhodným a účinným spôsobom, ako čeliť vzrastajúcim a čoraz agilnejším sektám, bolo prinášať o nich overené a pravdivé informácie, čo v tom labyrinte často protichodných a neraz i neoverených či tendenčných správ nebolo zase až také jednoduché.

A veruže bolo o čom písať, ustavične sa čosi dialo. Niežeby to dnes bolo so sektami lepšie, no vtedy to bolo oveľa vypuklejšie na očiach. Veď si len spomeňme na Munovo „požehnanie" (s. 3-4), pre ktoré sa do Bratislavy na sklonku 90. rokov zbehli stovky jeho verných prívržencov nielen zo Slovenska, ale i zo širokého okolia. O pár mesiacov neskôr k nám do bratislavského Istropolisu dokonca osobne zavítala jeho manželka Dr. Hak Ča Han Munová (s. 8-9), keď na svojom celosvetovom turné pompézne ohlasovala vznik novej munistickej organizácie Medzináboženskej a medzinárodnej federácie za svetový mier. Munistov si každý pamätá hlavne pre ich hromadné sobáše a povestní sú i tým, že svojim členom vyberá životného partnera sám vodca Mun. Spomínam si na jedno milé mladé dievča, ktoré k nám prišlo do redakcie krátko po jej vzniku. Rozprávala nám, ako aj jej vybral partnera, ktorého predtým vôbec nepoznala. Našťastie sa jej včas otvorili oči, a tak nám mohla rozpovedať príbeh, ktorý sme pomenovali Čiernobiely svet (s. 11-14), lebo taký je neraz život v autoritárskych spoločenstvách.

Aby sme si však nemysleli, že aktívni boli iba munisti, zahanbiť sa nedali ani ďalší náboženskí lídri. Napríklad guru Šrí Činmoj, ktorý sa všemožne usiloval získať Nobelovu cenu za mier, a preto všade po svete horúčkovito usporadúval tzv. mierové koncerty. Na jeden si zaspomíname tiež v tomto čísle (s. 6-7). Na jar 1999 do nášho hlavného mesta pricestovalo niekoľko tisíc jeho oddaných žiakov. Mnohí z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, pre ktorých sa nielen vybavilo potrebné vízum, ale ich aj za štátom dotovanú cenu priviezol osobitne vypravený vlak. Propagácia koncertu prebiehala už dlho pred ním, no tých, ktorí neodolali a podľahli lákavej ponuke, nemilo zaskočila kakofónia indického guru a znechutene odchádzali zo sály.

No nebol tu len cudzokrajný import. Pochváliť sme sa tiež mohli rýdzo slovenským fenoménom, Natáliou Makedonovou (s. 4-5), „bielou holubicou", ktorá mala podľa vlastných slov porodiť vo vyvolenom slovenskom národe druhého Božieho syna - Imanuela. Ten sa údajne narodil iba pár dní pred Makedonovej smrťou, ktorá tragicky zahynula pri autonehode, a následne bol, podľa viery jej stúpencov, unesený k Božiemu trónu, odkiaľ sa navráti po prvej veľkej očiste Zeme.

Avšak aj v kresťanských vodách sa našiel bohatý úlovok. Sprvoti boli známejší iba Jehovovi svedkovia, s ktorými mala živú skúsenosť pani Helenka (s. 18-23), ktorej sekta odcudzila vlastné deti a vnukov. No hladinu na neprehľadnej náboženskej scéne rozčerilo aj KS Milosť, o ktorom sme sa zase pozhovárali s Michaelou (s. 64-67).

Na prelome milénií sa prebúdzala aj ezoterická scéna. V dnes už zbúranom bratislavskom PKO sa každoročne na ezoterických festivaloch prezentovali rôzni alternatívci, prívrženci širokého spektra ezoterických metód a smerov, medzi ktorými nechýbali pokútni terapeuti, astrálni turisti či kontaktéri s mimozemšťanmi, ale kde sa prezentovali taktiež viaceré sekty, ako napríklad Falun gong, Sahadža joga, Joga v dennom živote, Univerzálny život či krišnovci známi z našich ulíc svojím nenapodobiteľným zjavom a extatickými spevmi s rytmickým sprievodom zunivých kovových čineliek (s. 15-17 a 40-42).

V našom redakčnom zornom poli sa ocitli aj školy. Dobre sa pamätáme na ambicióznu spoločnosť Joga v dennom živote, na ktorej čele stojí kontroverzný indický guru Mahéšvaránanda, neskôr tiež neslávne známy svojimi sexuálnymi prehreškami (s. 76-77). Pokusy tejto spoločnosti prepašovať jogu do všetkých štátnych škôl vtedy vyvolali odmietavé reakcie nielen národne orientovaných politikov, ale najmä kresťanských cirkví (s. 24-31). To však nebolo jediné úsilie siekt infiltrovať sa medzi našu školopovinnú mládež. Veľký priestor sme venovali tiež Waldorfskej škole (s. 43-55) a tzv. rodovej škole, ktorej žiaci sa onedlho po jej otvorení presunuli do vzdialenej krasnodarskej dedinky Tekos neďaleko Čierneho mora (s. 56-63). A nemôžem nespomenúť ani Scientologickú cirkev, ktorá sa pokúšala na našich školách zase presadiť prostredníctvom protidrogovej tematiky prezentovanej občianskym združením Slovensko bez drog (s. 78-80).

Čo dodať na záver? Vám ako zvyčajne prajeme príjemné čítanie a Rozmeru ešte aspoň zopár rokov plodnej existencie.