Pani Hluštíková, kde
a akým spôsobom ste sa prvýkrát zoznámili s waldorfskou školou? Ako
ste sa stali waldorfskou učiteľkou?
Absolvovala som bakalárske štúdium na Pedagogickej fakulte
v odbore vychovávateľstvo. Počas štúdia sme sa teoreticky oboznamovali aj
s alternatívnymi pedagogikami, vrátane waldorfskej. Avšak
k vyučovaniu na waldorfskej škole (WŠ) som sa dostala úplnou náhodou.
Hľadala som prácu a kamarátka mi v roku 1997 dala tip. Vo
waldorfských triedach pri Základnej škole v Dašiciach neďaleko Pardubíc
hľadali učiteľku. Šla som sa tam pozrieť a zoznámila som sa
s tamojším pedagogickým zborom. Prostredie bolo milé, budúce kolegyne
príjemné. Prijali ma.
Samozrejme, vôbec som netušila, ako sa na WŠ učí
a nemala som ani potrebnú aprobáciu pre učiteľstvo na prvom stupni. Ale
kolegyne mi poskytli dostatok materiálu na vyučovanie v druhom ročníku,
kam som napokon ako triedna učiteľka nastúpila. Krátko nato som absolvovala
tradičný letný seminár, ktorý sa každoročne konal v Pardubiciach. Na ňom
sa učitelia intenzívne pripravujú na ďalší školský rok, navzájom si odovzdávajú
vyučovacie materiály a tiež sa v rámci neho usporadúvajú prednášky
týkajúce sa WŠ. Počas mojej prítomnosti prednášali na seminári učitelia zo
zahraničných WŠ z Holandska a Nemecka.
Taktiež počas školského roka sa pre učiteľov organizovali
ďalšie, väčšinou víkendové semináre, na ktorých sa už venovala pozornosť
konkrétnym predmetom, napríklad fyzike či vyučovaniu cudzích jazykov. Ja som
žiakov učila všetky predmety: český jazyk, matematiku, pre WŠ špecifické
kreslenie foriem, výtvarnú výchovu, pracovné vyučovanie, telesnú výchovu.
V škole som však pôsobila iba dva roky, keďže som potom nastúpila na
materskú dovolenku.
Hovoríte, že vaša
aprobácia nebola adekvátna. Ako na tom boli ostatní učitelia?
V škole, kde som učila, boli iba štyri triedy
a všetky kolegyne mali aprobáciu pre prvý stupeň. Treba však poznamenať,
že vo WŠ má jeden triedny učiteľ sprevádzať žiakov po celých deväť rokov. To
znamená, že škola sa nedelí na 1. a 2. stupeň, ako je to inde, ale učiteľ
tu vyučuje napríklad český jazyk deväť rokov, takisto ako matematiku, zemepis
či dejepis, fyziku alebo chémiu. Teda učitelia takto bežne učia tiež predmety,
na ktoré nemajú príslušnú aprobáciu.
Z dostupných
informácií vieme, že každý pedagóg musí prejsť kurzom antropozofie, ktorá je
akýmsi ideovým zdrojom waldorfskej pedagogiky. Predpokladám, že sa to týkalo aj
vás. Koľko takéto kurzy trvali a čo bolo ich obsahovou náplňou?
Keď som nastupovala do WŠ ako učiteľka, nevedela som
o antropozofii v podstate nič. Ako som už spomenula, absolvovala som
týždňový letný seminár a niekoľko menších víkendových kurzov počas
školského roka. No stále som ako nedostatok pociťovala, že som neabsolvovala
seminár waldorfskej pedagogiky pre triednych učiteľov. Ten je vlastne dosť
podstatný pre to, aby ste získali miesto učiteľa vo WŠ. Dostala som sa
k nemu až neskoršie, v čase, keď som už bola na materskej dovolenke.
Seminár trvá tri roky, vždy jeden víkend v mesiaci plus
letné týždenné sústredenie, a je akreditovaný ministerstvom školstva ako
ďalšie vzdelávanie pedagógov. Viedol ho Dr. Tomáš Zuzák a konal sa
v Prahe. Jeho obsahom bolo pomerne podrobné štúdium niektorých diel
Rudolfa Steinera, ako i umelecká činnosť - hudba, výtvarná výchova
a eurytmia. Ďalej sa účastníci zaoberali metodikou waldorfskej pedagogiky
pre jednotlivé predmety. Celý obsah seminára je uvedený na webovej stránke www.waldorf.zuzak.com.
Znamená to, že
frekvencia myšlienok zakladateľa waldorfských škôl Rudolfa Steinera bola častá?
Môžem potvrdiť, že účastníci sa počas seminára vlastne
zaoberajú najmä Steinerovými dielami. Študujú jeho teóriu poznania
a všeobecnú náuku o človeku. Zaoberajú sa vývojom dieťaťa
v jednotlivých sedemročných etapách tak, ako ich opísal Steiner. Jeho
názory sú dodnes pre prácu učiteľa vo WŠ veľmi podstatné, lebo všetko, obsah
i metódy výučby, vychádza od Steinera.
Stali ste sa po jeho
absolvovaní antropozofkou? Môže vôbec na WŠ vyučovať neantropozof? Pýtam sa
preto, lebo som počula o istom rodičovi, ktorý nemohol doučiť dieťa
zameškanú látku, pretože nemal patričné antropozofické vzdelanie.
Nie, nestala som sa. Steiner prednášal o mnohých
odvetviach, no ja som zďaleka neštudovala všetky jeho spisy týkajúce sa
napríklad poľnohospodárstva, lekárstva a pod. Rozhodne sa nepovažujem za
odborníka na Steinerovo dielo. Hoci boli viaceré antropozofické myšlienky pre
mňa zaujímavé a určite je dobré sa s nimi zoznámiť a o nich
popremýšľať, antropozofia sa pre mňa nestala svetovým názorom. Navyše už počas
štúdia som o jej mnohých tvrdeniach začala pochybovať. Vo WŠ sa pomerne
často obmieňa pedagogický zbor, hľadajú sa noví učitelia. Tak sa stáva, že do
školy prijmú aj neantropozofa - podobne, ako to bolo i v mojom
prípade. Taký učiteľ sa však musí intenzívne na vyučovanie pripravovať
z rôznych zdrojov a očakáva sa od neho, že si svoje vzdelanie doplní
na antropozofických seminároch.
Čo sa týka doučovania doma, o ktorom ste sa
v otázke zmienili, ak žiak vyučovanie zamešká, napríklad ochorie, je to
pre rodiča pomerne veľký problém, obzvlášť vo vyšších ročníkoch. Žiaci nemajú
učebnice a ich jediným materiálom sú poznámky v zošitoch. Učiteľ
vysvetlí látku, potom ju zhrnie a napíše na tabuľu, odkiaľ si ju žiaci odpíšu
do zošita. Ak deti v škole chýbajú, nemajú možnosť sa dozvedieť
podrobnejší výklad látky, pretože majú k dispozícii iba stručné zhrnutie
v zošite.
Waldorfskí
protagonisti radi zdôrazňujú, že sa antropozofia priamo nevyučuje
a nachádza sa iba v cieľoch a metódach vyučovania, čo je však
podľa mňa dostatočné na to, aby sa do obsahu infiltrovala. Mohli by ste
priblížiť jednotlivé pedagogické aktivity a objasniť ich duchovné pozadie?
Je to tak, ako hovoríte. To, že antropozofia nie je obsahom
učiva, sa dočítate aj v školskom vzdelávacom programe. Avšak podľa môjho
názoru nemôžete oddeliť antropozofiu od toho, ako a čo sa vo WŠ vyučuje.
Už len sám pohľad na dieťa a jeho vývoj vychádza z tohto svetonázoru
a práve na ňom je postavený celý učebný plán. Vo WŠ totiž primárne nejde
o vedomosti, schopnosti, návyky, ktoré by si žiaci mali osvojiť, ide
o harmonizáciu. Tak, aby sa mohli - ako to učí antropozofia - správne
vyvíjať všetky zložky človeka: jeho fyzické, éterické a astrálne telo
a jeho Ja.
V antropozofii sa presne opisuje, ako a kedy sa
jednotlivé zložky vyvíjajú, čo je pre ne dobré a čo zlé. Napríklad od
siedmeho do deviateho roka života sa deti učia cestou napodobňovania, ich hlava
ešte akoby „spala" a nesmie sa zamestnávať, pretože by to pre dieťa bolo
škodlivé. Naopak, majú sa zamestnávať končatiny ako orgány vôle. Napríklad
matematika sa učí v pohybe, deti tlieskajú, skáču, násobky čísel sa učia
pohybom hádzaním loptičky. Podobne ruky detí sa zamestnávajú štrikovaním.
A tak je to so všetkými činnosťami, pretože vo WŠ nič nie je náhodné,
všetko má svoj význam a opodstatnenie, ktoré, a to zdôrazňujem,
vyplýva z antropozofie. Z nej sa odvodzuje aj to, prečo sa vyučuje
v epochách, kde ide o rytmus, o proces spomínania
a zabúdania, takisto ako o výdych a nádych, bdenie či spánok.
Nezasvätenému však
tieto súvislosti unikajú...
Áno, nie je ľahké tieto spojitosti vysvetliť a asi ani
pochopiť. Aby ste to všetko pochopili, museli by ste si prečítať všetky tie
knihy, ktoré študujú účastníci waldorfského seminára. Pokiaľ to nepreštudujete,
vidíte iba vonkajšie činnosti, ktoré deti robia. Napríklad ony nepočítajú ako
v bežnej škole 2 + 3 = 5, ale 5 = 3 + 2. A prečo to tak robia,
vysvetľuje zase len antropozofia. Keď do nej aspoň čiastočne preniknete, úplne
inak vnímate waldorfský vzdelávací program. Presne tam vidíte formulácie, ktoré
zodpovedajú tejto filozofii. Avšak bežný čitateľ tomu nemôže porozumieť. Vy
však chápete, prečo niektoré veci sa robia v siedmom roku, iné
v deviatom a s ďalšími sa začína až v dvanástich rokoch.
Ako sa prejavovala
antropozofia v jednotlivých predmetoch, napríklad vo výtvarnej výchove?
Uvediem niekoľko príkladov. Vo výtvarnej výchove sa vychádza
z Goetheho náuky o farbách. Ide tu o prvotný zážitok so
zmyslovo-morálnou kvalitou farieb. Cieľom je vyvolať u dieťaťa také
pocity, aké môžu vzniknúť iba z duchovného ponímania farieb. Žiaci maľujú
každú hodinu výtvarnej výchovy s akvarelovými farbami metódou „mokré do
mokrého". V prvých ročníkoch nemaľujú nejaké konkrétne obrázky, ale iba
akési farebné kompozície. Pri kreslení ich vedie učiteľ, ktorý im zároveň
rozpráva príbehy o farbách („modrá stretne žltú") a žiaci ich maľujú.
Ide tak o zážitok z farby, pocítenie jej kvality.
Už som sa zmienila o predmete tzv. kreslenia foriem.
Ide o tvary, ktoré deti kreslia na papier po tom, čo ich učiteľ
predkreslil na tabuľu. V podstate sú to uvoľňovacie cviky a ich
cieľom je príprava na písanie. Toto kreslenie má však taktiež iný význam.
Priblížila by som ho takto: Kresba dáva do súvislosti kozmické premeny, ktoré
sa premietajú do telesnej organizácie človeka. Vplývajú aj na tvorbu chrupu.
Aby človek tento fyziologický proces svojpomocne podporil, zaviedol Steiner na
WŠ vyučovanie predmetu kreslenie foriem. Ak sa toto kreslenie koná
v súlade s procesom vytvárania chrupu, tak sa organizmus pri výstavbe
tela posilňuje. Takže deti nekreslia tvary, ktoré si učiteľ vymyslí, ale
dopredu stanovené formy predpísané pre určitý vek samým Steinerom.
Aké miesto zastáva
narácia vo waldorfskom vzdelávaní?
Na konci hlavného vyučovania, tzv. epochy, učiteľ žiakom
každý deň rozpráva. Témy sú pre jednotlivé ročníky dopredu dané. Zoradil ich
sám Steiner primerane k veku dieťaťa. V prvej triede sú to rozprávky,
v druhej legendy - životopisy svätých a príbehy o prírode.
V tretej triede sa pokračuje príbehmi zo Starého zákona
a v štvrtej nastupuje severská mytológia Edda. Podľa Steinera
v deviatom roku života človeka dochádza k významnému medzníku.
Prebúdza sa v ňom vlastné Ja a to treba chrániť. Preto nastupuje
epocha, kde žiak stavia dom, ťahá múry, dom zakryje strechou, čím sa oddelí od
vonkajšieho sveta.
V uvedenej činnosti dieťa prežíva vytváranie svojho vnútorného
priestoru. Práve tento zážitok v určitom veku podvedome hľadá.
Prostredníctvom neho sa stretáva so sebou samým, pričom sa zoznamuje aj
s prácou roľníka. Orie a seje. Vníma analógiu - tak ako klíči
semienko, tak sa rozvíja aj jeho Ja. Prebýva v duši človeka. A preto
v tomto roku waldorfské deti na hodinách pracovných činností pletú čiapky.
To, že sa čapica nasadí na hlavu, je tiež oddelenie sa od vonkajšieho
priestoru.
Mohli by ste nám
priblížiť, z akých zdrojov ste čerpali pri vytváraní vašich učebných
osnov, keďže oficiálne učebnice WŠ nepoužíva?
Hlavným zdrojom boli skúsenosti mojich kolegýň, ako aj
materiály zo seminárov, ktoré mi poskytli. Mnohé písomné podklady som si
zadovážila aj z Nemecka, kde má táto škola dlhoročnú tradíciu. Okrem toho som
čerpala aj zo stretnutia s ďalšími učiteľmi z iných WŠ. Mnohé učebné
texty som si však pripravovala sama. Vymýšľala som básničky, zhudobňovala
texty.
Podpisuje sa
antropozofia aj na výzdobe interiéru tried či budovy školy?
Ideálne by bolo, ak by bola škola postavená podľa
architektonických pravidiel Rudolfa Steinera. Avšak z finančných dôvodov
to väčšinou nie je možné, pretože v Česku sú WŠ štátne a zriaďuje ich
obec. Lenže antropozofický prístup sa s určitosťou prejavuje vo farebnej
výzdobe tried. Každá trieda je vymaľovaná konkrétnou farbou zodpovedajúcou
vývojovému stupňu dieťaťa - prvá trieda ružovou, druhá oranžovou, tretia trieda
žltou atď. A zborovňa? Tá má byť fialová.
Myslíte si, že
antropozofia ovplyvňuje aj správanie detí a prípadne vstupuje do ich
myšlienkového sveta?
Myslím si, že pokiaľ dieťa nevyrastá v antropozofickej
rodine, antropozofia jeho správanie až tak viditeľne neovplyvňuje. Tu si však
myslím, že antropozofovia svoj vplyv preceňujú. Veď deti vyrastajú aj
v inom prostredí, ktoré ich formuje, a niekedy silnejšie ako škola.
Mám však aj opačné skúsenosti, a to, že deti sú voči tomu, čo v škole
počujú, veľmi kritické.
Napríklad som sa raz spýtala dieťaťa, čo sa učí
v škole. Odpovedalo, že sa učí tie „waldorfské kecy" (prepáčte mi ten
výraz, ale je to jeho autentická výpoveď) o rastlinách, ktoré v zime
bdejú a v lete spia. Znie to čudne, avšak antropozofická príručka
hovorí, že rastliny sú v zime v zemi ako semeno, pričom ide
o stav uvedomelý. Naopak, v lete rastú, bujnejú, čo je stav neuvedomelý.
Vieme, že na
waldorfskej škole žiak neprepadá. Nevšimli ste si, že by tento predpis rodičia
alebo i deti samy zneužívali?
Mám osobnú skúsenosť len so žiakmi z nižších ročníkov,
no nezažila som, že by to niekto zneužíval. Avšak zažila som, že do školy
prichádzali do rôznych, aj vyšších tried deti, ktoré mali v obyčajných
školách problémy so správaním alebo nezvládali učivo.
Akú pozíciu majú
rodičia vo WŠ? Z dostupných materiálov vieme, že sa medzi nimi vytvárajú
vzťahy, ktoré odrážajú spoločný antropozofický životný štýl. Rodiny sa
vysídľujú z mesta a spoločne odchádzajú žiť na vidiek. Stretli ste sa
aj vy s niečím podobným?
Myslím si, že medzi rodičmi je veľa neantropozofov. Napriek
tomu sú medzi nimi iné vzťahy ako v obyčajnej škole. Rodičia často školu
podporujú, ako len môžu. Ide o finančné dary, prípravu slávností, ktoré sa
každoročne konajú (Michaelská, Svätojánska slávnosť), vianočné
a veľkonočné trhy, organizáciu výletov, plesov. Ďalej rodičia pre svoje
deti vyrábajú rôzne pomôcky: peračníky, čítanky. Napríklad prvákom majú
peračník ušiť rodičia. Nesmie byť kúpený v obchode. Viem o prípade,
keď jeden prváčik vo WŠ prišiel s normálnym peračníkom, za čo mu pani
učiteľka vynadala.
Nepoznám prípad, že by sa skupina rodín presťahovala na
vidiek. Ale napríklad my sme sa sťahovali z rodného mesta do mesta, kde je
WŠ. A rozhodne sme neboli jediní.
Viete o deťoch,
ktoré školu opustili? Prečo sa ich rodičia rozhodli z nej svoje dieťa
vziať?
Osobne poznám viacero rodičov, ktorí dieťa z WŠ vzali.
Napríklad sa im prestávalo páčiť poňatie prírodných vied v učive vyšších
ročníkov (chémia, fyzika). Iné dieťa zase malo konflikt so spolužiakmi. Šlo
o šikanu, ktorú triedna učiteľka dlhodobo neriešila. Jedna matka dieťaťa
mi povedala, že tento problém sa mal riešiť v kolégiu učiteľov a že
triedna učiteľka bude nad dieťaťom meditovať. Ďalší rodičia zobrali dieťa zo
školy po tom, ako im jeho triedna povedala, že ich dieťa nie je možné učiť.
Odporúčala im, čo všetko by s ním mali doma robiť, aké veci a hračky
by doma malo a nemalo mať, čo dieťa smie a nesmie robiť a pod.
Niektorí rodičia ani netušili, ako veľa a akým spôsobom zasahuje
antropozofia do výučby. Keď sa učiteľov spýtali, prečo je to či ono tak, dostávali
sa do stále väčších konfliktov, až dieťa z tohto prostredia radšej vzali
preč.
Situácia sa po čase
u vás zmenila. Z učiteľa sa stal rodič, kritický voči škole, kde
predtým učil.
Waldorfské školy si zakladajú na spolupráci s rodičmi.
Ale iba dovtedy, kým ich rodičia všemožne podporujú. Len čo začnú kritizovať,
ihneď sa ocitnú na druhej strane bariéry. Stávajú sa nepriateľom celého
systému, ohrozujú ho. A vôbec nemusí ísť o kritiku napríklad obsahu
antropozofie vo vyučovaní. Stačí prejaviť nesúhlas voči fungovaniu školy, ako
napríklad nesuplovanie a odpadávanie hodín a podobne.
Pri vašich kritických
postrehoch a názorových argumentačných stretoch, v podstate
s vašimi bývalými kolegami, ste čerpali z predchádzajúcej praxe,
alebo ste sa dostali k iným informáciám? Kde nastal rozhodujúci zlom
v pohľade na túto alternatívu?
Zmenu môjho pohľadu na WŠ spôsobili dva momenty. Po prvé,
čím hlbšie som sa na waldorfskom seminári zaoberala antropozofiou, tým
častejšie som zisťovala, že sa s ňou nemôžem stotožniť. Čoraz väčšmi som
bola presvedčená, že waldorfská pedagogika manipuluje s deťmi, a to
dokonca bez vedomia ich rodičov-neantropozofov. Po druhé, spoločne
s niekoľkými podobne zmýšľajúcimi rodičmi som postupne zisťovala, že
niektoré veci týkajúce sa chodu školy, ktoré sme považovali za dôležité,
nefungujú tak, ako by mali. Pokúšali sme sa to s učiteľmi riešiť, no nešlo
to. Pre mňa to bolo prekvapujúce zistenie, že na takých obyčajných veciach, ako
je suplovanie a odpadávanie hodín, sa nedá dohodnúť. Tak sme
s manželom dospeli k rozhodnutiu, že nemá význam, aby naše dieťa
v takomto konzervatívnom prostredí naďalej zotrvávalo.
Čo sa pre vás ako
niekdajšieho učiteľa a súčasne rodiča bývalého žiaka WŠ javí na tejto
školskej alternatíve najproblematickejšie?
Netransparentnosť. WŠ sa predstavujú ako alternatíva
k bežným školám. Jej protagonisti tvrdia, že antropozofia s nimi, to
znamená s obsahom ich vzdelávania, nemá nič spoločné. Síce priznávajú, že
vychádzajú z myšlienok Rudolfa Steinera, ale nič viac. Chápem ich, pretože
ak by vyložili karty na stôl a priznali, že waldorfská pedagogika je vlastne
aplikácia antropozofie v praxi, mnohí rodičia by svoje deti do takejto
školy nikdy nezapísali.
Myslíte si, že aj
dnes sú WŠ rovnako netransparentné? Nenastal v tomto smere predsa len
pozitívny posun?
Existujú síce snahy o otvorený pohľad na WŠ, ale tie sú
často, bohužiaľ, iba dielom jednotlivcov, pričom ich takmer vždy antropozofovia
bagatelizujú.
Ako by ste na záver
zhrnuli svoju skúsenosť?
Možno vás prekvapím, ale napriek počiatočnému veľkému
nadšeniu a následnému bolestnému precitnutiu som za skúsenosť s WŠ
vďačná. Musím povedať, že som sa tu stretla s veľmi zaujímavými ľuďmi, či
už to boli antropozofovia alebo ľudia stojaci na druhej strane bariéry - teda
kritici WŠ. A čoho si cením najväčšmi? To, že niektorí z nich sa
stali mojimi dobrými priateľmi.
Ďakujem za rozhovor.
rozhovor: Waldorfská škola
Moja waldorfská skúsenosť
EVA ORBANOVÁ | Rozmer 1/2012
Stála za školskou
katedrou, učila a obhajovala waldorfskú školu, aby ju o pár rokov
neskôr, už v úlohe rodiča, skutočne spoznávala a kriticky sa voči nej
vymedzila. Reč je o Ive Hluštíkovej, mladej žene a matke, ktorá sa
s odstupom času naučila formulovať svoj vzťah k tejto spornej
alternatívnej pedagogike. Dnes ponúka svoju skúsenosť. Okrem tých, ktorí
o škole majú zväčša len teoretické vedomosti, najmä samým antropozofom,
pretože tí veľmi radi zdôrazňujú, že je nevyhnutné, aby kritici najprv vstúpili
do waldorfských tried. Na pani Ivu sa táto výhrada určite nevzťahuje.
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 51x