V 14. storočí, najmä v Čechách a v Nemecku, sa objavujú náboženské hnutia, v ktorých badať silnejúce tendencie odporu voči inštitučnej cirkvi. Spoločným znakom týchto zoskupení je to, že sú ľudové, hoci vo svojich radoch majú aj vzdelaných stúpencov. Všeobecne sa o týchto hnutiach tvrdí, že väčšmi zdôrazňovali prax než učenie, resp. dogmatiku. Je pravda, že ich spoločným znakom bol predovšetkým praktický záujem o život, ale tvrdenie, že nemali zmysel pre dogmy, je zjednodušujúce. Ak totiž pod dogmou chápeme to, čo má v cirkvi platiť ako pochopenie Božieho slova, potom sú tieto náboženské hnutia práve vo svojej praktickosti dogmatické. Išlo im predsa o rozlíšenie toho, čo má a čo nemá platiť v cirkvi podľa evanjelia, a to tak v teórii, ako i v praxi. Mostom medzi teóriou a praxou bola v stredoveku kazateľňa. Cirkevný historik F. M. Bartoš ju nazval veľmocou a jej význam prirovnal k dnešnej tlači.

V polovici 14. stor. vrcholil v strednej Európe rozmach ľudových heréz, v ktorých sa ľud dovolával práva čítať Sväté písmo a žiť podľa Božieho zákona bez sprostredkovania inštitučnej cirkvi. Jan Milič z Kroměříža o tom napísal: „Ľudia prostí, hlúpi a nevzdelaní povstávajú, kážu jednoduchú pravdu, znovu opravujú zastarané siete a, nasledujúc novým životom evanjeliových rybárov, vedú veriacich ku Kristovi".

V ľudovom krídle nových náboženských hnutí však vznikali aj mnohé sekty. Nielen v Čechách a v Nemecku, ale prakticky v celej Európe sa ich vytvorilo nespočetné množstvo. Nie je ľahké ich navzájom odlíšiť a určiť hlavné znaky ich učenia. Nemali totiž presnú organizáciu a v každej krajine mohlo mať to isté hnutie inú podobu. Konkrétne išlo o hnutie slobodného ducha a o komunity bekýň a beghardov. V roku 1349 pražský arcibiskup vydal pokyny, ako vystupovať proti kacírstvu. Aj zemský zákonník Maiestas Carolina nemeckého cisára a českého kráľa Karola IV. z roku 1350 obsahuje články o kacíroch.

Bekyne predstavovali voľné združenie zbožných panien a vdov, ktoré žili mníšskym životom v ústraní, ďalej od spoločnosti. Venovali sa drobnej kolektívnej práci. Sociálno-hospodársky moment bol v ich komunitách zvlášť silný. Za povšimnutie stojí, že sa síce necítili viazané poslušnosťou voči cirkvi, vedome sa odkláňali od jej kňazského a sakramentálneho rázu, no na druhej strane im veľmi záležalo na častom prijímaní oltárnej sviatosti. Bekyne boli presvedčené, že v slobode Ducha Božieho, ktorý vanie, kam chce, mysticky splývali s Bohom až po vlastné akoby „zbožstvenie". V niektorých oblastiach Európy sa spájali s hnutím slobodného ducha. Bekyne boli naplnené očakávaním, že príde čas, keď bude možné celý svet zaliať touto duchovnou slobodou. Najheretickejšie bolo ich učenie, že sú viacej ako ľudia, bytosťami totožnými s Kristom.

Pojem beghard bol v dobe Husových predchodcov Jana Miliča z Kroměříža a Mateja z Janova veľmi známy. Označovali sa ním všetky prípady kacírstva a všetky sektárske prúdy. Hnutie beghardov bolo zároveň spojené s ideálom chudoby a takým spôsobom života, ktorý nebol závislý od žiadnych vonkajších opôr spoločnosti. Ideál chudoby mal nepochybne biblické zdôvodnenie, a preto predreformátori Jan Milič a Matej z Janova beghardov odmietali, aby evanjeliový program chudoby zbavili kacírskych prvkov. V súvise s ľudovými hnutiami 14. storočia je potrebné spomenúť aj rakúskeho učenca Konráda Waldhausera, ktorý pôsobil v Prahe a bol členom augustiniánskeho rádu.