Éru, v ktorej žijeme, je zaužívané nazývať postmodernou. Tento termín pravdepodobne po prvýkrát v spojitosti s novou epochou použil Rudolf Pannwitz, a to roku 1917 v publikácii Kríza európskej kultúry. Podľa Gleba Jakunina pamätný rok 1917 označuje koniec konštantínovskej éry v dejinách a Radim Palouš špecifikujúc dodáva, že v roku 1969 začína „svetovek". Pre túto novú, postmodernú epochu sú typické nielen totalitné režimy, svetové vojny, parlamentné demokracie, prudký rozvoj vedy, technokracia, ale aj masový výskyt pseudonáboženstiev, totalitných siekt a utopicko-eschatologických hnutí. Prívrženci a reprezentanti Novej akropoly často hovoria o prechode z éry Rýb do éry Vodnára, o akomsi novom náboženskom vedomí človeka, s ktorým sa spája známy anglický pojem New Age (Nový vek). Avšak Nový vek je označenie, ktoré by sme z historického hľadiska mohli skôr použiť v prípade vzniku kresťanstva. Vtedy dochádzalo k naozaj radikálnym - povedzme až ontologickým - zmenám, ktorých výsledkom bol ak nie zánik, tak aspoň veľký ústup nielen starých pohanských náboženstiev, ale predovšetkým starého pohanského vedomia.

Tento proces mal však i druhú, odvrátenú stranu - herézu. Keď som sa usiloval pochopiť, prečo kresťanskí polemisti a apologéti vynakladali také enormné úsilie, aby ju potlačili, dospel som k názoru, že hlavnou príčinou bolo, že v nej videli nebezpečný zárodočný organizmus ukrývajúci časť onoho starého pohanského vedomia. Inými slovami, pokiaľ by heréza nebola zdolaná, potom by zrejme prerástla do novopohanstva.

Nuž a práve v epoche postmoderny, svetoveku, „ňjúejdžovskej" éry Vodnára sme svedkami práve takéhoto procesu. Staré pohanské vedomie s nebývalou silou preráža na povrch, aby zotročilo postmoderného človeka, ktorý už nie je na rozdiel od začiatku 20. storočia ani „nábožensky pripravený, ani vojensky vydrezírovaný", ale len zavalený množstvom objektívnych záujmov spájajúcich sa so starosťami o blahobyt učičíkaný konzumom a masovou pseudokultúrou, ktorá je vlastne súčasťou tohto konzumu. Tento človek akoby stratil schopnosť rozlišovať duchov a verí každému duchovi.1

Veľká časť ľudí z tzv. sovietskeho bloku, súc vychovaná v jednoduchej antitéze ateizmus - teizmus, sa dá až príliš ľahko nachytať na návnadu, ktorú mu predkladajú predstavitelia novovekých totalitných siekt. A je pritom úplne jedno, či prichádzajú spoza oceána, zo západnej Európy, z Indie, Tibetu, Číny či teritória bývalého Sovietskeho zväzu. Ich metódy sú veľmi podobné, učenie v mnohom zhodné a cieľ rovnaký - zotročiť dušu človeka!

 

Tajgový seriál pre sovietske vzdelávanie, alebo gitary, peniaze a cédrová kaša v hlave

A práve zo šírošíreho Ruska sa k nám importujú myšlienky, praktiky a kulty rôznych podivných liečiteľov, psychotronikov, psychoterapeutov alebo často despotických tvorcov tzv. ekokomunít snívajúcich o návrate ľudského rodu k prírode a pôvodnému životnému štýlu. Formula zakladateľa scientológie L. Rona Hubbarda o výhodnosti vynachádzania vlastného náboženstva sa taktiež tu ukazuje ako stále platná a aktuálna. Konkrétnym príkladom je aj ruský kult Anastázia, s ktorým sa čitatelia Rozmeru mohli stretnúť na stránkach predošlého čísla. Vlastne tento príspevok ma motivoval, aby som využil svoje znalosti ruštiny a zahĺbil sa do množstva informácií o tomto ruskom „vývoznom artikli", ktorý si, ako vidno, aj na Slovensku našiel svojich oddaných stúpencov. Verím, že tak ako mňa, aj vás zaujmú svojou bizarnosťou a autentickosťou. Skutočne žasnem, čomu je človek v období vedecko-technického rozmachu schopný uveriť. Alebo žeby práve preto?

O tom, že nejde o bezvýznamnú sektu, okrem iného svedčí aj fakt, že počas konferencie v Jekaterinburgu, ktorá sa konala ešte roku 2002, bola tejto sekte ako totalitnej a manipulujúcej s ľudským vedomím venovaná zvýšená pozornosť prítomných odborníkov.

Sakrálnymi textami kultu sú publikácie sibírskeho podnikateľa ukrajinského pôvodu Vladimíra Nikolajeviča Puzakova, ktorý si s eleganciou gogoľovského krajčíra vybral podivný západný pseudonym Megre.2 Mimochodom anastázijci zlostne odmietajú puzakovský pôvod tohto mena, tvrdiac, že Megre je typická bieloruská rodina.

Puzakov sa na jar roku 1994 vydal na komerčnú expedíciu po rieke Ob. Lode jeho karavány sa ocitli v „maličkej dedinke, desiatky kilometrov vzdialenej od veľkých obývaných miest".3 Od tohto momentu sa začína priam rozprávková história, ktorú Puzakov - Megre vykladá na stránkach svojich kníh.

V nich sa okrem iného píše o tom, ako sa na neho obrátili dvaja miestni starci (jeden mal 119 a druhý 93 rokov) s prosbou, aby im pomohol spíliť v tajge „zvoniaci céder", ktorý podľa ich slov vládol zázračnými vlastnosťami. Vysvetlili mu, že céder žije 500 rokov a potom začína „zvoniť", vylučujúc pritom zvláštnu energiu blahodarne pôsobiacu na človeka. Potom, čo sa dozvedel o ďalšom „zázračnom využití" zvoniaceho sibírskeho cédra, pripísal mu Puzakov dokonca až božské vlastnosti, pričom použil slová z evanjelia apoštola Jána: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí" (Jn 1, 4).4

O rok neskôr sa Puzakov v nádeji, že nájde zvoniaci céder, rozhodol expedíciu po Obe zopakovať. Tentoraz však v tej istej dedinke namiesto starcov stretol neobyčajnú krásavicu, ktorá inak žije v hlbokej tajge a volá sa Anastázia. Práve „história" vzťahujúca sa na Anastáziu a dialógy s ňou tvoria väčšiu časť Megreho kníh. Podľa slov Anastázie ich budú čítať mnohí ľudia, ktorým sa tak poodhalí pravda.

Anastázia je v nich zobrazená ako samotárska krásavica, fyzicky veľmi príťažlivá a silná. Jeden z Puzakovových stúpencov poznamenal: „Je to krásavica z rodu ruských Áriov."5 Táto vteliaca sa do prízemného až vulgárneho nevýrazného štýlu sexuálna fantázia autora chodí nahá po tajge, priatelí sa s medvedicou a vlčicou, ktoré si pri nej plnia úlohu domácej slúžky, živí sa trávou a orieškami, ktoré jej prinášajú veveričky, pričom vládne nepredstaviteľnými nadprirodzenými schopnosťami. Napríklad môže medvedicu prehodiť cez celú tajgu, krajšie ako ktorýkoľvek spevák zaspievať jeho piesne a zatancovať rokenrol lepšie než najlepší profesionálny tanečník. Môže tiež hovoriť jazykmi všetkých krajín, pravdepodobne - ironicky dodávajú ruskí kritici kultu - tiež švajčiarsky, argentínsky, belgicky a kanadsky.

No to hlavné, o čom sa nás Puzakov pokúša presvedčiť, je, že Anastázia je výnimočná predstaviteľka ľudského rodu so schopnosťou vstupovať do osobitných vzťahov s Bohom. Akoby bezprostredne obcuje s „najvyšším rozumom" (rozumej s Bohom). Predvída budúcnosť, môže ju meniť, je schopná liečiť choroby, premiestňovať sa v priestore nielen v mysli, ale i telesne, navštevovať rozličné časti zemegule a dokonca aj iné planéty. Chráni ju totiž vo vzduchu lietajúca svietiaca guľa symbolizujúca božstvo, ktorá zlým dobyvateľom ukazuje všetky pekelné muky.6

Podľa Puzakova pochádza Anastázia z takého rodu, ktorý počas tisícročí žije oddelene od ostatného človečenstva a iba niekedy vstupuje do kontaktu s ľuďmi. Tento rod vytvoril staroegyptskú a zároveň keltskú druidskú civilizáciu (pokiaľ ide o Puzakova, zdá sa, že ten si svoje miesto ešte len hľadá). Vo svojich knihách autor neraz zdôrazňuje, že Anastázia chráni múdrosť tisícročí, ktorú zdedila od ďalekých predkov.

„Pramamočka" Anastázie, ktorá žila desaťtisíc rokov predtým, bola od narodenia kalika a matka ju zo žiaľu zaniesla do lesa, kde ju opustila. Tejto pramamočke Puzakov vymyslel meno Lilit. Pravdepodobne ho kdesi nejasne počul, nevediac čo znamená, zapáčilo sa mu, a tak nim pomenoval svoju pramamočku. V skutočnosti však je Lilit zlým duchom židovskej démonológie (meno je odvodené od koreňa lil - noc). Talmud ho opisuje so zvlášť príšernými detailmi. Napríklad mu pripisuje osobitný záujem o zabíjanie detí: pije krv novorodencov a vyciciava špik z kostí. Počínajúc epochou renesancie, teda približne v 15. storočí, v súvislosti s narastajúcim záujmom o kabalu tento obraz v podobe nádhernej zvádzajúcej ženy prenikol aj do európskej literatúry. Azda tieto motívy v kdesi jeho srdcu blízkych vedecko-populárno-okultných časopisoch ulovil aj Puzakov.

 Pramamočka si založí rodinu s akýmsi dávnovekým poetom. Znie to až romanticky. No ten ju po čase opúšťa, aby založil dokonalú spoločnosť. Kvôli tomu si vyberá najporiadnejšieho vodcu rodu menom Egyp a kladie základy starovekého Egypta. Avšak neskôr staroegyptskí žreci začali Anastáziinmu predkovi závidieť a umorili ho hladom. Ten pred smrťou ešte stihol zložiť nádhernú pieseň pre národ (podľa teórie Puzakovovej Anastázie sny vtelené do slova a odovzdané v spievaní môžu pretvárať realitu).

 

„Božské" perly múdrosti

Všetky Anastáziine počínania zdôrazňujú tesné spojenie hrdinky románu s prírodou. Anastázia predstavuje od prvého okamihu jej stretnutia s Puzakovom, ktoré sú opisované v štýle primitívnej pastorály, v čitateľovi zdravý spôsob života. Využívajúc módnu ekologickú tému vyzdvihuje Puzakov Anastáziu ako učiteľku ľudského rodu. Tá však hovorí tie najtriviálnejšie banálnosti, ktoré jej tvorca vyzdvihuje ako najhlbšiu múdrosť. Alogickosť, prízemnosť, blúznivosť až nezmyselnosť jej výrokov by sme si však podľa autora mali vysvetľovať ako obmedzenosť nášho rozumu neschopného prijímať „duchovné zabudnuté zákony z hlbín univerza". Anastázia pritom celý čas premýšľa nad osudom človečenstva korigujúc chod svetových udalostí. Dokonca môže zabrániť masívnemu výsadku obyvateľov iných planét či mimozemšťanov a zničiť ich zbrane. Preto ju Puzakov vyhlasuje za Mesiáša, ktorý má navyše nahradiť samotného kresťanského Boha...

Prirodzene, že okrem Puzakova Anastáziu nikto nevidel. Predvídajúc požiadavku, aby svoju krásavicu ukázal svetu, vložil Puzakov do jej úst obozretné vyjadrenie: „Existujem pre tých, pre ktorých existujem" (kto ju neuvidel, môže si teda za to len on sám). Pre každý prípad Puzakov hneď v prvej časti (má ich byť spolu deväť, dodnes vyšlo osem) začal robiť narážky na nevyhnutnú smrť (zmiznutie) svojej milovanej.

Čo teda Anastázia ľuďom predkladá? Dôležitým komponentom jej učenia je poklonenie sa sibírskym cédrom, ktoré sú z neznámych príčin stotožnené s cédrami libanonskými. Božské predurčenie cédra spočíva údajne v tom, že céder slúži ako zásobník či akumulátor kozmickej energie, ktorá je zasa svetlým ľudským vyžarovaním - prijatým a vráteným „kozmom". Kúsok cédrovej dreviny preto treba nosiť na hrudi a hladiť prstami a drevina bude svojho nositeľa liečiť zo všetkých chorôb a chrániť ho pred akýmikoľvek úkladmi. Okrem toho treba jesť cédrové oriešky a používať cédrový olej a podľa možnosti vysádzať cédre vo svojich záhradách.

Okrem cédra sa anastázijci klaňajú i gelendžským dolmenom (paleolitickým pamätníkom, hrobným komorám vytvoreným z veľkých balvanov), ktoré sú „príjemcami informácií" dôležitými pre spojenie s Anastáziinými predkami. Za ideál sa vyhlasuje život vo vlastnej záhrade a živenie ovocím polievaným takou vodou, v ktorej sa predtým umyl hospodár pozemku. To všetko preto, lebo ovocie údajne vyčítava z vody všetku informáciu o chorobách hospodára a tak pre jeho spotrebiteľa nadobúda liečebný význam.

To je pravdepodobne najoriginálnejšie zo všetkého, čo predkladá lesná krásavica, tajuplná Anastázia. Všetko ostatné sú tie najbanálnejšie miešanice pozliepané z priemerných všeobecných „ňjúejdžovských" pojmov a predstáv: Boh je akýmsi medziplanetárnym, neosobným intelektom, rozosiatym po celom vesmíre - pripomína obrovský komputer. Človek sa súčasne rodí na niekoľkých svetoch a potom jeho duša putuje od tela k telu. Vďaka pomoci Anastáziiných poučení môže jedinec prekonať svoju karmu. Človek vlastní všetku informáciu, dokonca aj tú, ktorú dlho dolovali a získavali šambalskí mudrci Indie a Tibetu, no nemôže správne používať silu svojej mysle. Pokiaľ sa naučíte, ako treba snívať, potom sa vaše sny premenia na realitu. Inými slovami máme tu dočinenia s vulgárnou vizualizáciou.

Zaujímavé sú aj jalové reči Anastázie, ktoré sa údajne týkajú vedecko-technického myslenia. Niektoré z nich uvádza pravoslávny pop Peter Ivanov. Anastázia napríklad „vysvetľuje", ako sú skonštruované lietajúce taniere, v ktorých realitu Puzakov sväto-sväte verí: „Tanier, ako sa ukazuje, predstavuje istý gigantický hríb, v ktorého stenách žijú mikroorganizmy živiace sa ‚vzduchom‘. Nasávajúc ho, vytvoria pred ‚tanierom‘ vákuum a napomáhajú jeho rýchle premiestňovanie v priestore." (...) Anastáziu nejako neznepokojuje fakt, že vo vesmíre či kozmickom priestore nie je „vzduch", ktorým sa živia mýtické mikroorganizmy. Zato ale pomohla mimozemšťanom opraviť zlomený „tanier". A ešte jeden „vedecký" objav: pod nárazníky automobilov treba vešať škatuľky s dierkami a znečistenie vzduchu sa zníži až o 40 percent.

Počas debatovania medzi Puzakovom a Anastáziou dochádza k sexuálnemu kontaktu - mimochodom Puzakov je ženatý -, ktorého výsledkom je narodenie syna Vladimíra, podľa nejasných narážok v budúcnosti predurčeného na veľkú úlohu. Ten zostáva žiť spolu s matkou Anastáziou v tajge. Za malým veľkým Vladimírom prichádza medvedica, ktorej pach posôbí upokojujúco ako kolíska, a tiež iná lesná zver.

Slobodné vzdelanie - to je Anastáziin skutočný ideál. Úsilie všetkých síl svetla v univerze (vesmíre) je nasmerované k tomu, aby každému narodenému bolo odovzdané všetko to, čo je v stvorení najlepšie. A dlhom rodičov je, aby tvoriace svetlo nebolo zakrývané múdrosťami vymyslených dogiem. Dogmy sú jednoducho všade tam a pre všetko to, čo nemá vzťah k „anastázijčine". Rodičia sa nemajú preto miešať do svojich detí, stačí, ak ich odovzdajú do sektárskych škôl - tzv. ščetinník, a bude dobre.

 

Pedagogická koncepcia prof. Ščetinina

Sloboda od „dogiem" sa totiž týka aj metód vzdelávania detí v škole. A pretože každá sekta v prvom rade obracia pozornosť detí a mládeže k sebe, ani anastázijci nepredstavujú v tomto ohľade výnimku. Ba práve naopak. Lesná krásavica oznamuje, že v každom človeku je založený „reálny prirodzený vesmír (celé stvorenstvo)", do ktorého sa v žiadnom prípade netreba vmiešavať, a vtedy si dieťa počas deviatich rokov v plnosti uvedomí podstatu vesmíru, zmysel ľudskej existencie. Okrem iného z toho vyplýva, že akákoľvek výchova a systém vzdelávania zhubne vplýva na rozvoj dieťaťa. Nič nedávajú, jedine hubia všetko živé v človeku.

Do účinnosti sa tak dostáva teória prostoty: Rodičia, všetko, čo vám dala civilizácia, bez akéhokoľvek výberu odhoďte, usilujte sa o úmyselnú, neprirodzenú jednoduchosť dovedenú do absurdity. Vyhoďte všetky rukou vyrobené predmety, vtedy sa dieťa bude správne vyvíjať - aspoň z pohľadu astrológie a okultizmu - pretože sa v ňom „prebudia" tie bunky mozgu, ktoré ho učinia neprekonateľným géniom. Dokonca do jeho „podvedomia" dovolia prijímať novú informáciu z iných planét.

Ako vzor zodpovedajúci Anastáziinmu ideálu Puzakov uvádza školu „akademika" nevedno čoho,7 akéhosi prof. Michaila Ščetinina, ktorý je v jeho knihe Prostranstvo ľjubvi (Priestor lásky) nazvaný „veľkým mágom", „veľkým vedunom". Ščetinin, inak neznámy akademik v oblasti pedagogiky, zato dobre známy ezotericky naladenej časti spoločnosti, vraj nemá nikoho seberovného. A tak mnohí uveria tomu, že za rok sa ich dieťa dokáže vzdelať v matematike na úrovni strednej školy a iným podobným hlúpostiam. Deti pritom vzdelávajú v duchu novopohanstva, ich hlavičky sú napchaté takými pojmami ako „obraz Svaroga, ohnivého nebeského princípu", „talizman kameňa", „pulz kameňov" atď., atď.

Základným princípom tejto školy je, že v nej nejestvujú triedy a skupiny detí rovnakého veku. Nikto vám teda nepovie, v ktorej triede vlastne je. V tejto škole niet vyučovacích hodín v tom zmysle, ako sa vytvorili v masovom vedomí a praxi, niet v nej zvonení na hodinu a na prestávku. Taktiež by sme tu zbytočne hľadali obvyklé školské programy a učebnice. Niet ich, lebo ich nahrádza „čosi iné".

Rovnako je to aj s pedagogickým kolektívom - každý je tu žiakom v osobe učiteľa a naopak učiteľ v osobe žiaka. Zbytočne by ste chodili po budovách, aby ste si obzreli triedy, kabinety, ich vybavenie, počet počítačov a pod. Nič také tam nie je. „Nepozerajte na deti ako na školákov, pretože tieto sa tu učia myslieť srdcom, rozhodovať rozumom, budovať rukami a celým životom", uvádza sa v článku s ambicióznym názvom Idea školy Ščetinina. Takto vznikol „Detský štát". A v Orlovskej oblasti „škola 21. storočia" ako rodovú školu nazývajú „profesionáli", v ktorej talentované deti z celého Ruska žijú a získavajú vedomosti na inej úrovni vzdelávania odlišnej od zaužívanej. Veď žiaci akademika Ščetinina si úspešne osvojujú nielen základy tradičných školských disciplín, ale súčasne ovládajú niekoľko remesiel, pričom majú tie najširšie možnosti pre tvorivé rozvinutie. A tak v tejto škole žiaci pod vedením pedagógov-majstrov budujú a upravujú nové učebné a obývacie priestory, vzdelávajú sa v najpokrokovejších metodických technológiách, čo im umožňuje získať najvyššie vzdelanie - teda vysokoškolské - už v období dospievania.

Puzakov taktiež udeľuje množstvo rád pre tehotné a dojčiace ženy. Niektoré z nich stoja za zmienku: počatie sa má uskutočniť pod rodinným cédrom a počas hviezdnej noci - „za účasti hviezd". Tieto totiž vplývajú na tehotnú, ktorá ich musí neustále pozorovať. Pôrod sa musí uskutočniť na mieste počatia, za ideálneho stavu v rodinnej záhrade. A v takomto veselom duchu by sme mohli pokračovať ďalej.

Puzakovove knihy sú okrem „vedeckých objavov" a „nadprirodzenej múdrosti" božskej vedmy Anastázie naplnené i útokmi proti pravosláviu a Ruskej pravoslávnej cirkvi, čo je koniec koncov pochopiteľné. Veď on sám sa pokúša ponúknuť alternatívu namiesto kresťanstva, ktoré je v Rusku reprezentované najmä pravoslávím. Sám pritom odmieta myšlienku, že by patril k niektorej z kresťanských denominácií. Pokiaľ aj cituje Bibliu, vidí v nej iba prameň múdrosti pre človeka, nie zjavené Božie slovo.

Avšak nielen voči pravosláviu, ale všeobecne ku kresťanstvu zaujíma Puzakov negatívny postoj. Podľa neho ani raj a ani peklo, tak ako ho chápe kresťanstvo, neexistujú. Ľudská duša buď navždy zaspáva, alebo sa prevteľuje do nového tela. No to iba v tom prípade, ak človek na jednom hektári zeme vybudoval raj - Rodové sídlo, Rodinu či tzv. Priestor lásky, ktorý vytvoril podľa Anastáziinej projekcie, a na tomto svojom území je aj pochovaný. Tí, ktorí sú pochovaní na cintoríne, majú smolu, do raja sa nedostanú. Ich duše sa nemôžu vteliť do matérie, pokiaľ existujú myšlienky ich príbuzných, priateľov a známych týkajúce sa ich smrti. Náhrobok je teda akýmsi pamätníkom smrti.

Ako sme už spomenuli, v Megreho knihách sa stretávame s učením a praxou, ktoré sú charakteristické pre hnutie new age. Svoje miesto v nich má napríklad aj astrológia (sama Anastázia zostavuje horoskopy). Tieto okultné korene „anastázijčiny" sa u Puzakova prejavujú nielen v učení o reinkarnácii, šambale, bioenergetike, ohni Zarathuštru, ale aj v odvolávaní sa na Rericha (hojnosť rerichovských termínov v slovníku Anastázie doslova bije do očí), predovšetkým na jeho „živú etiku". Taktiež v nich nájdeme odvolania na Porfýria Ivanova a ďalšieho, tentoraz sibírskeho mesiáša Sergeja Toropa (Vissariona).

Ako Puzakov s obľubou tvrdí, všetky náboženstva hovoria o jednom Bohu. Ježiš Kristus, Mojžiš, Mohamed, Ráma, Budha - to sú podľa neho starší bratia Anastázie. Všetky stvorenia sú večné, sebestačné, sami seba reprodukujúce. Všetko živé na zemi, od najmenšej trávičky až po človeka, predstavuje harmonický jediný celok a je večné. Smrť je iba akýsi sen. Ktorákoľvek matka môže porodiť Krista (alebo Mohameda), pokiaľ uverí, že práve jej sa narodí. Človek môže premiestniť svoje telo na inú planétu spolu s časťou atmosféry a žiť tam... Aj takéto myšlienky zaznievajú v učení Megreho - Puzakova.8

 

Záver

Na záver si neodpustím jednu otázku: Na čo je to vlastne všetko potrebné? Puzakovom vytvorený Moskovskij issledovateľskij centr IC Anastasii predkladá za poplatok exkurziu k dolmenom a miestam v tajge, ktoré boli posvätené bosou nohou Anastázie. Ponúka aj semenoplodnú cédrovú šišku na vypestovanie cédra v domácich podmienkach, cédrový olej a liečivé extrakty, nábytok a iné výrobky zo sibírskeho cédra, cédrové dreviny ako amulet nosený na hrudi, knihy a iné Megreho písomnosti, noviny V luče Anastasii a ďalšiu „bezkonkurenčnú" produkciu, ktorú keď chcete predávať, nutne si musíte vybudovať značnú ideologickú nadstavbu. Puzakov neopovrhuje ani prosbami o výpomoc: už niekoľko rokov zhromažďuje prostriedky pre nakrútenie umeleckého filmu o Anastázii. Film, pravda, doposiaľ nebol zrealizovaný a je otázne, či niekedy bude.

Inak povedané, máme dočinenia s typickým komerčným kultom. Vo svojich knihách, ktorých predaj je veľmi výnosným obchodom - spolu vraj bolo vydaných okolo troch miliónov exemplárov -, Puzakov píše o tom, že jeho prvotný sibírsky biznis vyšiel na mizinu. No čo už. Vytvorenie kultu Anastázie ale ukázalo, že ešte stále je veľmi schopným obchodníkom - podnikateľom, ktorý dokáže zrátať reálie súčasného života a robiť na nich solídny biznis.

A tak zatiaľ hnutie nádhernej Anastázie skupuje nehnuteľnosti, organizuje pre „najviac napredujúcich" stúpencov ekousadlosti vo Vladimírskej oblasti a aktívne formuje sektu. Zaujímavo pôsobí tiež informácia z Voroneža o tom, že v tomto meste sa anastázijci spojili s miestnymi stúpencami sahadža jogy, čoho výsledkom je fakticky vznik novej sekty. Nie je vylúčené, že aj ju čaká veľká budúcnosť.

 

Poznámky:

1 Pozri: 1 Jn, 4, 1-3

2 Bykov, D.: Lesnoje čudo ili čudo lesnoje. Michail Ščetinin - sektant-novator? (Lesné čudo, alebo čudo lesné. Michail Ščetinin - sektár-novátor?). In: časopis Ogoňok 8/2000. - Puzakov sa narodil 23. júla 1942 v dedine Kuzdniči na Ukrajine.

3 Megre, V.: Suščestvuju dlja tech, dlja kogo suščestvuju (Existujem pre tých, pre ktorých existujem), s. 7. U nás táto kniha vyšla pod názvom Anastázia.

4 Tamže, s. 116

5 Ivanov, P.: Kult Anastasii: taežnyj serial dlja sovetskoj obrazovanonščiny, ili Gitary, deňgi i kedrovaja kaša v golove. (Kult Anastázie: tajgový seriál pre sovietske vzdelávanie, alebo gitary, peniaze a cédrová kaša v hlave). In: http://www.orthodox.donbass.com/lib_kto_est_kto/kult-anastasii.htm

6 Dvorkin, A.: Sektovedenie. Totalitarnyje sekty (Sektológia. Totalitárne sekty). Nižnij Novgorod 2003, s. 756

7 Ivanov, P.: c. d.

8 Guščin, S. O.: Sekta „Anastasii" (Sekta „Anastázie"). In: http://www.sektovedenie.orthodox.ru