Už v predchádzajúcej časti sme uviedli, že v úzkom zmysle tohto slova sa za týmto pojmom skrývajú najmä učenia Bazilida, Valentína, ofitov, kainitov, naasénov a iné, im analogické doktríny. Na druhej strane vyložene gnostické učenia vidíme aj v iných epochách a za celkom odlišných podmienok. Niektorí autori tvrdia, že gnosticizmus prenikal do stredovekého kresťanstva pod podobou kabaly, alchýmie, astrológie, mágie, že jeho stopy nachádzame v názoroch templárov, rosenkruciánov, izmaelitov. Za čistý gnosticizmus sa môže považovať i lurianská kabala, mystický prúd v judaizme vytvorený Jicchakom Luriem v 16. storočí.

V ruskej religióznej filozofii gnóza náhle ožíva nielen typologicky, ale i v zmysle priamych terminologických a sujetových prebraní. Presnejšie povedané ide o tvorbu niektorých jej predstaviteľov druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. Napríklad Vladimír Sergejevič Solovjev nielenže píše o Sofii - Premúdrosti, ale s ňou - ako sám tvrdí - zažíva i mystické stretnutia; navyše ona s ním hovorí a vedie jeho ruku pri písaní niektorých filozofických textov. Tento filozof vravieval, že v gnosticizme a kabale je viac múdrosti ako v celej novoeurópskej filozofii a vede.

Jeho tajomná priateľka, „skromná" nižnogorodská novinárka Anna N. Šmidtová, zasa seba samu náhle vyhlasuje za súčasne vtelenú Cirkev i Sofiu. Jej mystický traktát Tretí zákon, pripomínajúci náuku starovekých gnostikov, Berďajev nazval „povesťou o nebeskom rode", o nebeských manželstvách a nebeskom rozmnožení.

O gnosticizme sa dá hovoriť v širšom význame i vo vzťahu k niektorým prúdom indického (napr. šivaistický tantrizmus) a čínskeho (neskorý taoizmus) religiózno-filozofického myslenia. V tomto ohľade je religióznou univerzáliou, akousi konštantou religiózno-mystického svetového názoru, opäť a opäť vyplavovanou na povrch religiózneho života rôznych epoch rozmanitých národov. A to aj napriek faktu, že občas je v ňom až priveľa fantastických, niekedy úsmev vyvolávajúcich „tajných doktrín", ktoré hlásali rozličné skupiny gnostikov.

No oni sami neboli iba jednoduchými fantastami. Ich učenie, domyslené do konca, so sebou prinášalo ospravedlnenie zla. Pokiaľ sú si Boh a diabol rovní, potom je všetko dovolené. Za jedno z ich najabsurdnejších „tajomstiev" je považovaný výmysel o „obetnej misii" a „veľkom duchovnom hrdinstve" Judáša Iškariotského, ktorý zradil Krista. Toto „tajomstvo" dnes nehlásajú iba početné tzv. sakrálne spoločenstvá, ale tiež reprezentanti oficiálnej kultúry (napr. talentovaný ruský spisovateľ Leonid Andrejev vo svojej poviedke Judáš Iškariotský ospravedlňoval Judášovu zradu). Rovnako i popularita gnostického Evanjelia podľa Judáša v ostatných rokoch neúmerne stúpla.

 

Madam Blavatská - ikona novodobého gnosticizmu

To je však len jeden z dôsledkov všeobecne narastajúcej popularity gnosticizmu, ktorý začal nadobúdať na význame a dôležitosti hlavne od konca 19. storočia. Vtedy sa gnosticizmus tešil dôležitosti najmä v intelektuálnych kruhoch, medzi umelcami, filozofmi, religionistami, ktorí ho pomáhali ďalej rozširovať.

Okrem nich veľkú úlohu pri obrodzovaní gnostických doktrín zohrali spirituálne hnutia, ako sú slobodomurárske hnutie, teozofia Heleny Petrovny Blavatskej či Steinerova antropozofia, ktorej jedným z „apoštolov" bol aj známy ruský spisovateľ Andrej Belyj. Na pôde týchto hnutí potom vyrástli nové gnostické či pseudognostické smery, ako je hnutie New Age so všetkými svojimi religióznymi výhonkami, čiastočne i scientológia.

Helena (Jelena) Petrovna Blavatská (1831-1891), známa ako Madam Blavatská, dávny potomok nemeckého rytiera Hahna, nielen v minulosti priťahovala pozornosť hľadačov tajného poznania všetkých možných prúdov idealizujúcich si najznámejšiu predstaviteľku teozofického hnutia, ktorého bola spoluzakladateľkou. Mimochodom, vo svojej dobe bola dobre známa i vďaka knihe Vsevoloda Solovjeva, brata známeho filozofa Vladimíra, Súčasná kňažná Izidy: Moja známosť s E. P. Blavatskou a Teozofickou spoločnosťou.

V nezriedka sa objavujúcich článkoch, statiach, knihách o teozofii však chýba objektívny rozbor tohto hnutia. Zvlášť sa v nich ignoruje vzťah Heleny Blavatskej ku kresťanstvu. Ten bol totiž krajne negatívny. Hoci bola vychovaná v pravoslávnej viere a získala solídne vzdelanie, už v mladosti sa stala prívrženkyňou špiritistického hnutia, pričom ju považovali za silné médium. V súkromných listoch sa Blavatská priznávala, že neverí v historickú existenciu Krista, a pokiaľ i používa slovo či meno Kristus, tak len v alegorickom význame (ako synonymum Átmana).

Chladnúci záujem západnej spoločnosti o špiritizmus,1 ktorý časom prestával byť módny tak v Európe ako i v Amerike, nahrádza zväčšujúci sa interes o východné relígie (o védaizmus, budhizmus a pod.) Veľkí filozofi 19. storočia, ako boli Arthur Schopenhauer a Fridrich Nietzsche, taktiež obracali svoje pohľady k Orientu - pravlasti árijcov. Aj v samej Indii sa v tom čase objavujú teozofické učenia Rámakrišnu (žreca bohyne smrti Kálí) a jeho žiakov. Rámakrišna hovoril, že misiou jeho života je dokázať, že božstvo je prítomné vo všetkých náboženstvách a že do neho samého sa z času na čas usídľuje raz Kristus, potom Mohamed, inokedy Budha a že pritom zažíva zhodné stavy - iba rôznej sily a intenzity. Nie náhodou bol Rámakrišnov žiak Vivékánanda slávnostne uvítaný učenou spoločnosťou v Parlamente náboženstiev v Chicagu roku 1893. Blízky Rámakrišnovmu a Vivékánandovmu učeniu bol i tzv. reformovaný hinduizmus, ktorého významným predstaviteľom bol starý otec svetoznámeho indického básnika Rabindranátha Thákura (1865-1941).

Blavatská veľa putovala po rôznych krajinách, vrátane Indie a Tibetu. No bolo to nakoniec v jednom z hlavných miest okcidentálneho sveta, v Londýne, kde sa v roku 1851 zoznámila so svojím budúcim učiteľom Mahátmom Móriom, potomkom vladárov Pandžábu v Indii a najvyšším predstaviteľom ezoterickej filozofickej školy Bieleho bratstva, jedného z kláštorov Tibetu. Ako tridsaťtriročná mala dovolené vstúpiť do ášramu spoločnosti filozofov-askétov Bieleho bratstva v Himalájach, kde v priebehu troch rokov pod vedením učiteľov (mahátmov) prechádzala špeciálnym učením na odhalenie spôsobilosti ovládania tajného poznania. V roku 1880 bola v Halle na vtedajšom Cejlóne zasvätená do ezoterického budhizmu (Doktrína srdca). Na príkaz mahátmov sa Blavatská stala prvým zvestovateľom tajného poznania na Západe.

Avšak už o päť rokov skôr, v roku 1875, za týmto účelom založila spoločne s americkým plukovníkom Olcottom v New Yorku Teozofickú spoločnosť, ktorej centrum bolo v roku 1879 prenesené do Indie, najprv do Bombaja a od roku 1882 do Adjaru (predmestie Madrásu), kde sa nachádza až dodnes. Tu bol vybudovaný teozofický chrám, ktorého hlavnou pamätihodnosťou zostáva ohromná socha v kresle sediacej Blavatskej.

Novinári a iní autori, ktorí písali a píšu o Blavatskej, buď nevedeli alebo nechceli vedieť, že „veľká duša", ako ju nazývali, redigovala časopis pod názvom Lucifer a za svoju misiu považovala rehabilitovať padnúceho anjela-démona, ktorého akceptovala ako dobrý princíp, tvorcu a kozmického ducha (práve takto si antickí Heléni predstavovali „boha" Pana). Sama Blavatská bola presvedčená, že svoje okultné znalosti a sily získala od mahátmov, ktorí žili v Tibete a Indii, a že myšlienkovo obcuje so svojimi učiteľmi, od ktorých dostáva pomoc.

Devízou teozofov bolo heslo Niet relígie nad pravdou - heslo, ktoré sa objavovalo na titulných stranách teozofickej literatúry. Inými slovami teozofia predkladá človeku, aby si sám vytvoril vlastné náboženstvo. Z religiózneho systému, prejdúceho cez filter teozofického učenia, zostane iba empirický pocit, neuvedomelé religiózne prežívanie, a ostatné musí vytvoriť či eklekticky vybrať z akýchkoľvek iných žriediel samotný človek. Takýmto spôsobom sa božstvo zjavenia zamieňa s produktom ľudského vedomia a emocionálneho podvedomia. Teda teozofia učí konštruovať modly a potom sa im klaňať.

Blavatskej vzťah ku kresťanstvu sa napriek všeobecným deklaráciám teozofov o rozširovaní princípov duchovnej jednoty ľudstva a porovnávacom štúdiu starých náboženstiev a filozofie s cieľom vytvoriť jediný etický systém stal rázne odmietavý. Doslova napísala: „Náš cieľ nespočíva v tom, aby sme obnovili hinduizmus, ale v tom, aby sme zmietli kresťanstvo z tváre zeme."

V skutočnosti je však Blavatskej relígia akýmsi reformovaným šivaizmom a neobudhizmom; jej teologické, kozmologické a antropologické predstavy sú prebraté z týchto orientálnych systémov pripomínajúcich staroveký gnosticizmus. Svoje učenie vysvetlila hlavne v knihách Odhalená Izida (zväzky Veda a Teozofia), ktorá je akousi encyklopédiou okultizmu, a Tajná doktrína (zväzky Kozmogenéza, Antropogenéza a Niet relígie nad pravdou). Podľa jej vlastných slov jej tieto knihy nadprirodzeným spôsobom nadiktovali mahátmovia Tibetu (tzv. channeling).

Základ ezoterickej doktríny Heleny Blavatskej tvoria nasledujúce tézy: Existuje jediná, transcendentná, neosobná realita bez atribútov či Absolútno, ktoré je bezhraničné v čase a priestore, všetko do seba zahŕňa a nepodlieha nijakému opisu. Vo sfére objektivity absolútna jednota samu seba prejavuje Predvečnou kozmickou substanciou (mulaprakriti) a vo svete metafyziky - Duchom vesmíru, Kozmickým myšlienkovým základom či Logosom. Ten vytvára základ subjektívnej stránky prejaveného bytia a je prameňom všetkých prejavov individuálneho vedomia.

Logos - to je zrkadlo, odrážajúce Božský rozum, Univerzum je však zrkadlom Logosa. V Kozme panuje hierarchický princíp - nižšie sa podriaďuje vyššiemu. Logos, či vyšší tvorivý princíp, je predstavený tvorivými hierarchiami Kozmického rozumu, ktoré nasmerúvajú ku zdokonaľovaniu prejavené formy Univerza. V porovnaní s Absolútnom je Univerzum iba ilúzia (májá), ktorá je zároveň sama osebe dostatočne reálna.

Substanciálny základ Univerza predstavuje jednota duchmatérie, ktorá sa zachováva na všetkých úrovniach diferenciácie kozmického bytia. Vedomie je sublimovaná matéria a matéria je zase kryštalizovaný duch. Vedomie (duch, energia) je všetko prenikajúcim životným princípom, ktorý zduchovňuje matériu a dáva impulz na jej prejav. Takýmto spôsobom akákoľvek forma matérie vlastní život, ktorý so zničením jednej materiálnej formy prechádza do druhej. Proces diferenciácie duchmatérie sa realizuje v zhode s princípom semerickosti, ktorému je podriadené všetko súce v prírode.

V Univerze je sedem rovín (plánov) kozmického bytia. Každú z nich vytvára matéria zodpovedajúca telesnosti. Za materiálne najhrubšiu, najhmotnejšiu sa uznáva fyzická rovina; vo vzťahu k nej sa ostatné svety nazývajú jemne materiálnymi. V apercepcii človeka sú rozličnými stavmi vedomia. Všetky svety sa navzájom prenikajú a spolu vytvárajú jediný stvorený svet.

Toto je len malá ukážka z učenia teozofov, ktorá môže pripomínať náuky starovekého gnosticizmu, hoci teozofické spoločenstvo sa od svojho počiatku snažilo prezentovať najmä ako vedecké. Ale veď veda je postavená na poznaní, neraz tajnom, magickom. Preto nie náhodou E. Blavatská napísala: „Naša teozofia nie je viera, ale poznanie..."

 

Rerich, mahátmovia a boľševický režim

V novinárskych článkoch sa často ako pokračovateľka a nástupkyňa v diele Blavatskej spomína hlavne Elena Rerichová. Mahátmovia riadiaci Blavatskú riadili a viedli i manželov Rerichovcov, napísal archimandrita Rafael. Meno členov rodiny Rerichových je obklopené nejedným mýtom. Čiastočnou príčinou toho je ich učenie nazvané Živá etika (agnijoga alebo ohnivá joga), ktoré je mimoriadne zaujímavé pre súčasného, duchovne neskúseného človeka; a čiastočne tiež ich súkromný a spoločenský život.

Nikolaj Konstantinovič Rerich (1874 -1947), Elena Ivanovna Rerichová (1879 -1955) a ich synovia Jurij a Svjatoslav tvorili ucelenú rodinu žijúcu jasnou nasmerovanosťou ku vytváraniu kultúry. Rerich bol všestranne vzdelaným absolventom Akadémie umení, ktorú ukončil roku 1897. V roku 1909 sa stal jej riadnym členom a o rok neskôr predsedom umeleckého zjednotenia Svet umenia. Hoci mal rád ruskú kultúru, hľadel na ňu takmer výhradne vo všesvetovom kontexte rozpracúvajúc ideu jednoty kultúr Ruska, Orientu a Západu.

Niektorí bádatelia tvrdia, že pokračoval v šľapajach otca Konštantína Rericha, člena slobodomurárskej lóže a najvyššieho zasvätenca.2 No jeho svetonázor sa formoval najmä pod vplyvom prác Rámakrišnu, Vivékánandu, Thákura a iných, pričom sa opieral o predstavu energie kozmického ohňa, ktorá tvorí všetko súce. Všetko, čo vzniká v rozume, musí prejsť cez srdce, lebo ľudský rozum nie je schopný odhaliť tajomstvá kozmu, pretože jeho možnosti sa ukázali ako vyčerpané. V nadchádzajúcej epoche bude na to pripravené práve ľudské srdce. Aj kultúra sa odovzdáva od srdca k srdcu cez pociťovanie. Žiaľ, zďaleka nie všetci sú na to spôsobilí. Osobitné miesto v kultúre zaberá umenie zjednocujúce ľudstvo, presvecujúce ľudské vedomie a vystupujúce ako znamenie budúcej harmónie.

Taktiež Rerichova manželka Elena sa veľmi aktívne zúčastňovala na realizácii všetkých projektov rodiny, ktorých stredobodom záujmu bola syntéza kultúry Východu a Západu. V tejto syntéze bola osobitná rola daná Rusku, a to kvôli otvorenosti a aperceptívnosti ruskej duše. Práve v kontexte tejto idey Rerichovci prijali Októbrovú revolúciu roku 1917. No nielen preto. V roku 1926 priviezol Rerich od východných mahátmov sovietskej vláde list, v ktorom sa okrem iného hovorilo: „Nachádzajúc sa v Tibete vieme, čo ste urobili. Zrušili ste cirkev lži a zničili ste rodinu pokrytectva."3 Tento list bol publikovaný až 40 rokov po jeho napísaní. Okrem toho mahátmovia poslali kúsok zeminy z Indie k mauzóleu Vladimíra Iľjiča Lenina obrátiac sa k nemu ako „k nášmu bratovi mahátmovi".

Rericha spolu s niekoľkými Tibeťanmi prijal komisár zahraničných vecí Čičerin a komisár osvety Anatolij V. Lunačarskij. Oznámil im, že sovietska vláda sa môže spoliehať na budhistický svet a osobitne zdôraznil význam tibetskej sekty šambaly. Okrem toho daroval Lunačarskému obraz Mesiášsky budha zobrazujúci toho, kto má prísť na konci sveta. Obraz bol marxistami prijatý s vďakou.

Mimochodom Rabindranáth Thákur, laureát Nobelovej ceny za literatúru (1913), uctievaný v Bengálsku ako mahátma, navštívil v tridsiatych rokoch Sovietsky zväz, pričom vyjadril nadšenie nad metódami vládnutia sovietskej moci, čo Iľfa s Petrovom inšpirovalo k napísaniu ostrej satiry na Thákura, kde je známy básnik zobrazený ako sivovlasý indický starec-guru, ktorý nacvičuje a horlivo vyspevuje pionierske piesne. Thákura osobitne potešilo ničenie Cirkvi. Hľa, čo autor známej básnickej zbierky Gitándžali doslova povedal: „Radšej ateizmus než Cirkev."4

Rerich venoval Himalájam - tajomnému kráľovstvu mahátmov - približne tisíc obrazov. Po prijatí budhizmu (presnejšie lámaizmu) sa tieto veľhory stali pre neho ikonou. V liste sovietskej vláde, ktorý odovzdal práve Rerich, mahátmovia napísali: „S vami je naša pomoc." V tom istom liste predpovedali akési znamenité udalosti, ktoré sa mali odohrať v rokoch 1931 a 1936.5

Aj preto nie je prekvapujúce, že Rerichovci ospravedlňovali boľševický teror v Rusku. Podobne ako Rádžakrišnov žiak Vivékánanda, Minskij či Merežkovskij nanovo vysvetlili význam pojmov dobro a zlo, pričom tvrdili, že dobro a zlo sú relatívne, súc iba protikladnými aspektmi toho istého Absolútna. V duchu budhizmu odmietajú osobného Boha a na jeho miesto kladú uctievanie nebytia či temnej sily. Elena Rerichová doslova píše: „Satan, keď naňho prestanú pozerať v poverčivom, dogmatickom a vo filozofie zbavenom duchu Cirkvi, vyrastá do najveľkolepejšieho ob­razu toho, kto činí z pozemského človeka božského."6

To už bolo priame dotiahnutie úsilí Heleny Blavatskej. V spomínanom Liste mahátmov sa píše: „Toto je relígia... Toto sú kresťanskí kňazi a cirkvi. Pamätajte: suma ľudských bied sa nezmenší do tých čias, kým najlepšia časť ľudstva nezničí v mene pravdy, mravnosti a všeobecnej milosrdnosti oltáre týchto lživých bohov".7 Ciele Rerichovcov a Lenina sa tu úplne zhodli. Apropo, ako zámenu kresťanstva predkladá agnijoga akýsi nový pohanský kult. Výzva Rerichovcov k novej „religióznej syntéze" tak rodí „živú etiku" s mnohými okultno-gnostickými učeniami.

Po podobnej ceste ako „kňažná Izidy" sa vyberá iný známy Rus Georgij Gurdžijev (1877-1949). Tento religiózny mysliteľ sa už v mladosti veľmi vážne zaoberal anomálnymi a paranormálnymi javmi. Navštívil centrálnu Áziu a Stredný východ, len aby našiel „skutočné poznanie". V roku 1913 zakladá Inštitút harmonického rozvinutia človeka a nasledujúce štyri roky vystupuje s prednáškami v Moskve a Petrohrade. Jeho doktrína, napriek faktu, že sa v mladosti pripravoval na cestu kňaza a lekára, je zmesou jogy, tantrizmu, zenbudhizmu a sufizmu.

Svoju prvú knihu napísal až krátko pred smrťou, no jej názov je charakteristický: Všetko a o všetkom alebo rozprávanie Belzebuba svojmu vnukovi. Dru­há jeho kniha sa volá Stretnutia so znamenitými ľuďmi a bola zostavená podľa rukopisov publikovaných Gurdžijevovými žiakmi po smrti učiteľa. Jeho myšlienky i ťažisko pôsobnosti sa nakoniec preniesli na Západ, do Francúzska, dokonca do New Yorku, hoci on roku 1949 zomiera v Alexandropole v Arménsku.

 

Antropozof Rudolf Steiner

Avšak jedným z hlavných „duchovných" nástupcov Heleny Blavatskej a tiež starovekých gnostikov bol Rudolf Steiner. Ten stál na čele ľavého, radikálneho krídla nemeckých teozofov, pričom sa tešil pomerne veľkej popularite vďaka svojim znalostiam o architektúre, Goethem a jeho diele a o mnohom inom. Niektorí autori veľmi zavádzajúco píšu, že od teozofie sa oddelil iba preto, lebo Anna Besantová vyhlásila za spasiteľa Krišnamurtiho, čo Steinerovi, považujúcemu za Spasiteľa Krista, prekážalo. V skutočnosti však Besantová tvrdila, že Kristus sa musí inkarnovať do indického chlapca Krišnamurtiho, ktorý prechádzal špeciálnym psychologickým a okultným tréningom v prostredí teozofického spoločenstva, zatiaľ čo Steiner vravel, že Kristus príde na zem nie vo fyzickom, ale v efírnom tele, preto sa aj skepticky pozeral na „Krišnamurtiho misiu". Sám vystupoval s gnostickým výkladom evanjelia, dokonca i napísal tzv. Piate evanjelium, kde tvrdil, že Ježiš a Kristus sú dve rôzne osoby, pričom Ježiš je človek so svojimi slabosťami a nedostatkami „kolísajúci ako Hamlet". Ďalej tu Steiner píše, že krst Ježiša nebol zjavením Boha, ale zjednotením človeka Ježiša so slnečným eónom, ktorým je i Kristus.

Z pohľadu kristológie bola Steinerova náuka rovnako heretická ako v prípade Besantovej. Podľa jeho fantastických predstáv žili dve deti: v jednom z nich sa pripravovalo fyzické a efírne telo, v druhom astrálne, no potom sa títo dvaja stali jedným chlapcom v 12. roku života a to cestou prenesenia osoby Zarathuštru. Steiner píše, že „Ježiš Kristus je zložitá bytosť, spájajúca do seba cestou prevtelení a súvtelení Budhu, Zarathuštru a Slnečného Ducha!" Ježišovi je vlastné astrálne telo Budhu, efírne telo Zarathuštru a taktiež Ja posledného, ktoré bolo zamenené Slnečným Logosom Ahuru Mazdu."

Ďalej Steiner učí, že človek nededí večnosť a že náš svetový eón (akási perióda kozmickej evolúcie) je pod znamením človeka. Človek sa z polohada a poloryby môže rozvíjať až po nadčloveka. Cestu antropozofie Steiner definuje ako duchovné bádanie, to jest prirovnáva ju k akémukoľvek vedeckému skúmaniu. V jeho spirituálnom systéme sa na rozdiel od teozofie väčšie miesto udeľuje európskemu okultizmu a evolucionizmu.

Steiner nebol originálnym mysliteľom, dokonca ani nie heresiarchom, ale len eklektikom a kompilátorom. Pokiaľ o ňom chceme hovoriť, musíme nutne poznať dejiny jednotlivých náboženstiev, počínajúc práve gnosticizmom, ktorý sa snažil zmieriť pohanské mystériá, starovekú filozofiu a mytológiu s kresťanstvom, a preto vytváral protirečivé synkretistické systémy.

Gnosticizmus predovšetkým deformoval evanjeliové učenie o osobe Krista, ktorý pre neho nebol Božím Synom, ale len jedným z eónov (reprezentantov tých anjelských síl, ktoré preto prišli do tohto sveta, aby zachránili druhý eón - Sofiu vzdialiacu sa od Boha a materializujúcu sa do viditeľného kozmu). Antropozofovia zasa, ako sme už spomenuli v súvislosti so Steinerom, považujú Ježiša za prevtelenie pohanského žreca Zarathuštru, do ktorého sa inkarnoval Kristus, slnečný eón zahŕňajúci do seba sedem elohimov - kozmických duchov. A tak je prvým prameňom antropozofie staroveký gnosticizmus: systémy gnostikov Valentína, Bazilida a Karpokrata.

Avšak antropologické a kozmologické názory vyvierajú v Steinerovom učení i z hinduistických systémov - vetiev neskoršieho brahmanizmu, zo stredo­vekej alchýmie a hermetizmu a taktiež z veľkej miery aj z manicheizmu, ktorý Steiner bránil natoľko úprimne, že hlavného literárneho protivníka manicheizmu sv. Augustína považoval za vtelenie Judáša.

 

New Age – gnostická oáza súčasnosti

V prípade hnutia New Age, podobne ako v starovekom gnosticizme, nemôžeme hovoriť o jedinej religióznej doktríne. New Age (Nový vek) predstavuje akési amorfné, veľmi rozkošatené hnutie, do ktorého je vtiahnutých veľa siekt a pseudoreligióznych štruktúr. Okrem toho, človek sa môže pridržiavať všeobecného okruhu idey New Age a pritom nepatriť ani do jednej z jeho organizácií. V užšom zmysle slova tu ide o okultné novopohanské smerovanie založené na určitej ideologickej báze; v širšom zmysle o sociokultúrny fenomén súčasnej postkresťanskej či novopohanskej civilizácie.

Konglomerátom New Age sú rozmanité špiritistické a okultné skupiny, ktoré veria, že súčasné človečenstvo žije v prechodnej perióde vstupu zeme do „novej éry". Doposiaľ sme totiž žili v ére Rýb, ktoré sú, ako nám pripomínajú stúpenci tohto hnutia (tzv. ňjúejdžeri), symbolom kresťanstva. No vláda Rýb sa končí a nastupuje éra Vodnára, keď všetko bude nové a iné. Zatiaľ čo éra Rýb je podľa ich názoru „kvapalná a vodnatá", teda nepriezračná, éra Vodnára bude jasná a žiarivá. Avšak kedy presne táto éra nastane, nikto jasne vymedziť nedokáže. Veľa ňjúejdžerov sa síce domnieva, že obdobie Vodnára nastúpilo so začiatkom tretieho tisícročia, avšak väčšina, ktorá sa tvári, že je „vedecky orientovaná", tvrdí, že hviezdna éra jednotlivého astrálneho znamenia trvá 2200 rokov, a teda i na príchod Vodnára si ľudstvo ešte musí trochu počkať.

Podobne ako starovekí gnostici sa i ňjúejdžeri domnievajú, že syntetizujú všetku religióznu skúsenosť sveta. V skutočnosti však ide iba o spájanie veľmi zjednodušených ideí a obradov načerpaných z rôznych relígií a filozofických systémov. Pritom jednota New Age nie je zabezpečovaná ani tak všeobecnosťou názorov ako neobvyklým mystickým vzťahom k životu živeným kontaktmi s nadprirodzeným svetom.

Vedomie New Age je možné pripodobniť k jadru v okultnej subkultúre, okolo ktorého sa v závislosti od počtu zdieľaných ideí koncentrujú najrozmanitejšie okultné skupiny. Svojím spôsobom ide o analógiu ekumenického hnutia na okultnej pôde. Očarovanie duchom globálnosti jeho stúpencom dovoľuje považovať za svojich napríklad aj prorokov noosféry de Chardina a V. I. Vernadského, a to napriek tomu, že Vernadský vo všeobecnosti ponímal noosféru v materialistickom duchu.

Proroci New Age hovoria o plánoch „očistenia Matky Zeme", svojich stúpencov a čitateľov upokojujú tvrdením, že „smrti v podstate niet", a preto i tí, ktorí budú vyhubení počas procesu ustanovenia Novej éry, sa opäť vrátia na Zem v zhode so zákonom o sťahovaní duší. Z toho istého dôvodu je tiež vražda ospravedlniteľná. Jeden z kozmických duchov napríklad „oznamuje", že interrupcie sú plne prípustné, pokiaľ sú rodičia zaujatí vlastným duchovným rastom. Veď život nie je čímsi neopakovateľným a duša dieťaťa sa môže opäť narodiť pri niektorom z nasledujúcich vtelení.

Pokiaľ toto učenie porovnáme s herézou gnostikov kainovcov (či histrionov), ktorí sami seba považovali za potomkov „prvého vraha na zemi" Kaina, narazíme na spoločné styčné body. V predstavách starovekých kainovcov, ktorí obracali kríž hore nohami alebo ho zamieňali so zrkadlom, dobrovoľne postupovali kastráciu, vypichávali oči, užívali drogy a venovali sa mágii, pozemské dianie vplývalo na dianie nebeské. Na základe toho mal každý človek svojho nebeského dvojníka a pokiaľ pozemský človek hreší, jeho nebeský dvojník zostáva bezhriešny. Jeden kováč, oklamaný kainovcami, zvalil na plecia svojho maličkého chlapčeka obrovský železný kruh, aby jeho dvojník vyletel na nebesia. Chlapček pritom zomrel...

Podobne ako v staroveku i v súčasnom hnutí New Age idea karmy a reinkarnácie, ktorá je nevyhnutným elementom novoérovcov, ospravedlňuje vraždu. Taktiež vďaka takýmto názorom má jeho ideológia gnostický charakter. V základe duchovnej praxe jeho adeptov leží úsilie o poznanie transcendentného, božského Ja, ktoré je obsiahnuté v každom človeku. Odhaľujúc, „osvecujúc" toto Ja v sebe, človek sa zlieva s kozmickým duchom prekonávajúc takto vlastnú ohraničenosť.

Problém je však v tom, že Boh je pre novoérovcov „osobou" Ducha, ktorá je traktovaná ako neosobné kozmické vedomie, ako energia či tvorivá sila, teda vo vyložene panteistickom duchu. Preto nepotrebujú ani Krista ani spásonosnú milosť. Koniec koncov, pre nich ani neexistuje pojem spása, ako ani pojem hriechu. Pýcha - tento strašný a tajomný prameň zla a hriechu - je tak v hnutí New Age vyzdvihovaná a súčasne kultivovaná.

D. Spentler, popredný predstaviteľ New Age, v roku 1978 vyhlásil, že duchovnosť tohto hnutia je spojená s „iniciovaním Luciferovi". Aj takto New Age pripravuje človečenstvo na príchod Antikrista. Z chaosu New Age sa má zrodiť jediná celosvetová relígia, ktorá obsiahne elementy všetkých v súčasnosti existujúcich náboženstiev. A v tomto medzi gnosticizmom a novoérovcami existuje nesporná príbuznosť.

 

Poznámky:

1 Pre špiritistov je Kristus iba rozumný, geniálny človek a prvotriedne médium, pričom „základným cieľom tohto hnutia je", ako napísal v istom čase jeho veľký propagátor Vladimír Bykov, „zničiť všetky, rozhodne všetky kresťanské relígie a vytvoriť novú ‚univerzálnu‘ relígiu, v ktorej Krista ako Boha nebude".

2 V roku 1994 na jubilejnej výstave rodiny Rerichovcov v Štátnom múzeu Východu demonštratívne ukázali kríž najvyššieho masónskeho (slobodomurárskeho) zasvätenia K. Rericha skrášlený berylmi a rubínmi.

3 Rafail (Karelin): Cerkov i mir na poroge apokalipsisa (Cirkev a svet na prahu Apokalypsy). Moskva 1999, s. 276

4 Rafail (Karelin): c. d., s. 277; Thákur, R.: Listy z Atlantiky

5 Práve v roku 1931 sa ukončila kolektivizácia ničiaca dedinu, sprevádzaná násilím, gulagmi, smrťou a strašným hladomorom. Roku 1936 bola ukončená príprava na masové represálie a teror, ktorý sa začal o rok neskôr.

6 Pozri Poslednije iskušenije. „Tajnoje znanje" vo svete pravoslavija. (Posledné pokušenie. „Tajné poznanie" vo svete pravoslávia). Moskva 1999, s. 138

7 Tamže