Bez rozdielu príslušnosti k tomu či onomu náboženstvu je spása pre každého človeka veľmi dôležitá. Rozhoduje o našej večnosti, o tom, či bude radostná, alebo naopak, strastiplná. A aj keď sme si večnosť schopní predstaviť len vo veľmi hmlistých a nedokonalých kontúrach, veríme, že v spoločenstve s naším Stvoriteľom bude prenádherná a blažená.

Ak by sme však jednotlivé religiózne systémy skúmali podrobnejšie, hneď na začiatku by sme si asi všimli, že z hľadiska názorov, ako sa ku spáse dopracovať, už taký súlad medzi nimi nepanuje. Ani zďaleka. Napríklad vo Védach je človek ponechaný sám na seba a ku spáse sa musí skrze siahodlhý rad vtelení v 8 400 000 rôznych druhoch telesných schránok krvopotne „predriapať" sám. Nehovoriac o tom, koľko predurčených obiet božstvám musí priniesť, akú askézu a odriekania musí podstúpiť a rituály vykonať. Spása je preto pre neho pojem veľmi vzdialený a závislý od jeho karmy, teda skutkov, ktoré vo svojich životoch koná. Navyše je tu akýsi prostredník - guru, bez ktorého na tejto ceste „za Svetlom" nemôže vykonať žiaden pokrok, lebo iba on je schopný zbaviť ho jeho ťažoby - karmy - viažucej ho na stále nové a nové vtelenia.

V kresťanstve je to však inak. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, apoštol Pavol dáva žalárnikovi jasnú odpoveď: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený." Ježiš je tým, kto dáva nášmu životu zmysel, jedine on je cesta, pravda a život. Sám Ježiš to potvrdzuje slovami: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie." Apoštol Peter na inom mieste k tomu dodáva: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení."

Ale - a pomôžme si opäť biblickým citátom - „nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?". Neoblomná osobná viera v Ježiša ako výlučného Spasiteľa sa dnes vo svete stáva čoraz vzácnejšou. Na takúto exkluzivitu si totiž robia nárok viacerí a my si na to pomaly začíname zvykať. Ťažko sa niekomu dokazuje, že práve ten jeho spasiteľ je len obyčajný falošný „hráč", keď navonok hlása ušľachtilé a bohumilé idey, ktorými sýti hladných po pravde. Neľahko je tiež odpovedať na argument poukazujúci na toľké zlyhania tých, ktorí sa ľahkovážne hlásia ku Kristovi. Viera je však mocná a kto si ju zachová až do konca, bude spasený, hovorí Ježiš.

Ak niekomu nájdu v tele nádor, môže byť nezhubný, ale tiež zhubný. Tak je to aj s výlučnosťou. Jedna je na spásu, tá druhá - ako je to v prípade samozvaných mesiášov, žiaľ, na zatratenie. Preto je i dnes po dvoch tisícročiach stále také naliehavé ohlasovať Krista. „Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?" Kiež by sme sa mohli i my stať takýmito kazateľmi, aby sme ľuďom každodenne prinášali svetlo radostnej zvesti - evanjelia - Božieho Slova, ktoré má moc spasiť tých, ktorí mu uverili.