O päť rokov neskôr prebehla globálna meditácia. Jej iniciátori jej dali vzletné meno Harmonická konvergencia. Viac ako dvadsaťtisíc stúpencov myšlienky Nového veku (New Age) sa zhromaždilo na posvätných miestach na celom svete k spoločnej meditácii. Entuziazmus zúčastnených pramenil z viery, že vysielaním spoločnej pozitívnej energie otvárajú brány pre príchod Nového veku...

Vek, ktorému mala Harmonická konvergencia otvoriť brány by mal byť vekom ducha, akýmsi novým stupňom vo vývoji kozmu, v ktorom ľudstvo na svojej vývojovej špirále dosiahne bod „božského vedomia" a kde sa neriešiteľné problémy vyriešia a ľudstvo vstúpi do zlatého veku. Po tejto „kozmickej udalosti", vďaka bohatej publicite a pričinením hollywoodskej herečky Shirley MacLainovej, ktorá dokázala vízie hnutia urobiť príťažlivými pre široké masy, sa hnutiu New Age podarilo vstúpiť do povedomia širokej verejnosti.

Lastovičky Nového veku prirodzene onedlho prileteli aj do Európy, nevynímajúc ani Slovensko. Ako príklad možno uviesť redakciu časopisu Gardénia, ktorá sa hneď na titulnej strane svojho periodika vyznáva, že sú jej blízke myšlienky hnutia New Age. Predajne s liečivými kameňmi, s ezoterickou literatúrou, ako aj s rôznymi pomôckami zabezpečujúcimi kontakt s paranormálnym svetom vyrastajú v našich mestách a mestečkách ako „huby po daždi". Každoročne sa v Bratislave koná veľká Ezoterická konferencia (v Prahe Transpersonálna konferencia), ktorá má nemalú publicitu. Takmer vo všetkých kníhkupectvách môžete na pultoch nájsť knihy od popredných osobností hnutia - Helenou Petrovnou Blavatskou začínajúc a Fritjofom Caprom či Al Gorom končiac.

Na začiatku 90. rokov prebehol v bývalom Československu novinami aj televíziou veľký spor týkajúci sa Mahariši Maheš Jogiho a jeho „svetového všelieku" - Transcendentálnej meditácie. Spor eskaloval článok vo Fórume (týždenníka vtedajšieho Občianskeho fóra), v ktorom pražská hradná komisia varovala pred manipulačným pôsobením „démona 20. storočia" (článok takto tituloval Maharišiho a jeho „vedeckú" metódu). Podľa spomínaného článku predsedníčka hradnej komisie zomrela na srdcovú príhodu krátko potom, čo telefonicky ohlásila, že bol na ňu vedený útok nefyzickými silami...

Akokoľvek, bašty komunistického ateizmu okolo nás padli a do otvoreného priestoru demokracie vlietajú akési „prečudesné preludy", ktoré akoby sa zrodili „v šere alchymistických laboratórií".

Leto roku 1982 dávno pominulo, Maitreya neprišiel, ezoterický Kristus neprevzal moc nad svetom. Po uliciach včerajšieho dňa však v ústrety zajtrajšiemu ránu kráča čoraz viac ľudí so snívajúcimi očami. Svet je znova mladý a zasnený. Aký sen sa mu to vlastne sníva? Povedie nás k pravde či k preludom, k dobru či k zlu, k Bohu či k prázdnote? Podarí sa tento nový výlet do absolútna? Nezmení sa nám „snový anjel" pred očami znova na celkom obyčajného démona? Na úvodné otázky odpovie čas, my sa zatiaľ obmedzíme iba na základné odpovede na otázky, čo chce a čo v skutočnosti je hnutie New Age.

 

História hnutia New Age

Z historického hľadiska možno hnutie nazvať neognosticizmom. Nadväzuje na tú menšinovú, elitnú a v mnohých obdobiach skrytú tradíciu, s ktorou sa vyrovnávalo rané kresťanstvo a voči ktorej sa formulovali základné články starokresťanskej ortodoxie. Tento prameň bol najsilnejší v gnostických obciach prvých storočí a neskôr, v inej forme, prežíval v Plotinovom neoplatonizme. V stredoveku bol oživovaný v myšlienkach alchymistov a v skrytej podobe pretrvával v tajných bratstvách templárov či rozenkruciánov. V období romantizmu žil v myšlienkach nemeckých literátov a filozofov. Už títo intelektuáli začali objavovať svoju myšlienkovú príbuznosť s duchovnou tradíciou a s metafyzickými systémami hinduistickej Indie.

Priamou pramatkou hnutia New Age je však až Teozofická spoločnosť, ktorú v Spojených štátoch v roku 1875 založila Ruska Helena Petrovna Blavatská. Dodnes majú medzi stúpencami hnutia veľký vplyv knihy jej žiačky Alice Baeyovej. Pravým autorom jej dvadsiatich piatich kníh, ktoré údajne napísala okultnou metódou automatického písania, by podľa nej mal byť tibetský majster Djhwal Khul. Teozofia chápe svet ako spirituálnu evolúciu. Evolúcia je riadená skrytou duchovnou hierarchiou a v kľúčových obdobiach histórie na svet posiela avatarov - duchovných majstrov, akými vraj boli Mojžiš, Krišna, Budha, Ježiš Kristus či Mohamed. Teozofi očakávajú externalizáciu hierarchie. Očakávajú príchod veľkého duchovného učiteľa pre celé ľudstvo - Maitreyu - Krista. Vyhlásenie Benjamína Creama citované na začiatku pochádza z týchto prameňov.

V 60. rokoch nášho storočia našla teozofia svojich obdivovateľov v „deťoch kvetov", ako predtým nazývali prívržencov hnutia hippies. Tí si zase, inšpirovaní svojimi vodcami Timoty Learom, profesorom Alpertom alias Ram Dassom a A. Huxleym, našli cestu do exotickej Indie, a to práve v čase, keď hinduizmus začal prežívať svoju renesanciu v hnutiach rôznych guru. Najprv cestovali „deti kvetov" do Indie, potom zasa guru do Ameriky a Európy. Priekopníkmi hinduistickej misie v západnej civilizácii sa stali Mahariši Maheš Jogi (známy chvíľu aj ako guru skupiny Beatles) a Swami Prabhupada (zakladateľ hnutia Hare Krišna). Napokon sa potôčiky alternatívnej subkultúry v 70. rokoch zliali s veľkým prúdom Hnutia ľudského potenciálu. Americký sen o úspechu, zdraví a bohatstve sa tu spojil s gnostickou a hinduistickou spiritualitou do mnohofarebného a protirečivého javu, ktorý napokon dostal meno New Age.

 

Organizácia hnutia

Zo sociologického hľadiska je hnutie priamym protipólom centrálne organizovaných spoločností, akými sú napríklad  Svedkovia Jehovovi. Hnutie nemá centrum, nemá pyramídovo usporiadanú hierarchiu ani nijakú ohraničenú identitu. Je založené na spolupráci ľudí, ktorí v niektorých oblastiach môžu mať protichodné názory. Často sú za stúpencov označovaní i ľudia, ktorí o tom nevedia, a pravdepodobne by s hnutím nechceli mať ani nič spoločné. Sociologická tvár hnutia je teda rozsiahla megasieť vzťahov - sieť sietí spájajúca najrozmanitejšie skupiny a jednotlivcov bez toho, aby ich zaväzovala alebo nejakým spôsobom riadila.

 

Vedecká tvár New Age

Hnutie New Age má svoju intelektuálnu elitnú tvár a má aj svoju ľudovú primitívnu tvár. Čím sa hnutie stáva ľudovejším, tým viac sa elita a masa od seba vzďaľujú. Elita sa stále menej hlási k hlavnému prúdu, hlavný prúd sa však o to viac hlási k elite. Tento rozpor je daný tým, že pre priemerného stúpenca New Age sú veľkým a nepostrádateľným stimulátorom populárno-vedecké teórie. Človek očarený myšlienkami tohto hnutia totiž potrebuje mať pocit, že sa ocitol na špici civilizačného vývoja.

Veda takmer vo všetkých svojich odboroch naráža na fenomén vedomia ako nezávislej veličiny pri popisovaní fungovania prírody. Nové vedecké objavy (napríklad v oblasti nukleárnej fyziky, genetiky, pri výskumoch pôvodu života či pri výskumoch mozgu) stavajú vedcov pred záhadný vesmír, veľmi odlišný od naturalistického vesmíru 19. storočia. Samozrejme mnohí sa pokúšajú z nových šokujúcich vedeckých poznatkov vyvodzovať filozofické závery. Jeden zo silných prúdov filozofie predstavujú práve vedci - filozofi, ktorým sú blízke myšlienky New Age. Ak pozitivistickí filozofi 19. storočia túžili dokázať, že všetko je hmota, filozofi hnutia New Age túžia dokázať, že všetko je vedomie.

Za všetkých tu spomeniem tých najprominentnejších: R. Sheldrek so svojou teóriou morfogenetických polí v knihe Tao prírody, F. Capra so svojím Tao fyziky, J. Lovelock so svojou teóriou Gaja. Zatiaľ čo prví dvaja sa radi nechávajú spájať s týmto hnutím, J. Lovelock je hnutím iba využívaný. Teóriu o zemi ako o živom vzájomne prepojenom organizme odmieta spájať s predstavou, že zem je vedomá bytosť, ktorú treba uctievať ako bohyňu. (Totiž až tam vizionári hnutia New Age jeho nevinnú teóriu posunuli.)

To, ako radi zaratúvajú stúpenci hnutia medzi svojich ľudí prominentných vedcov som zažil počas rozhlasového dialógu venovanému tejto téme. Môj oponent bez zábran vyhlásil, že jedným z najznámejších predstaviteľov hnutia bol Albert Einstein. (Chudák Einstein by sa musel „ešte raz narodiť", aby to stihol! No ak by zostal tým, čím bol - vedcom v klasickom zmysle slova - hnutie New Age by z neho veľkú radosť nemalo...)

Okrem prírodných vied sa myšlienky hnutia New Age veľmi dobre zakoreňujú aj v oblasti psychológie a pedagogiky. V psychológii k nim inklinujú dve veľké asociácie: Asociácia pre humanistickú psychológiu a Asociácia pre transpersonálnu psychológiu. Nové prúdy vyrastajú z odkazu C. G. Junga a A. Maslowa. Oproti freudovskej predstave determinovaného patologického človeka, transpersonálna psychológia stavia predstavu nedeterminovaného človeka - potenciálneho boha. Jedným zo známych predstaviteľov tohto prúdu v psychológii je Stanislav Grof, psychológ českého pôvodu, ktorý vytvoril metódu holotropného dýchania.

Pre klasickú vedu tieto nové prúdy predstavujú výzvu v podobe koncepcie takzvanej „subjektívnej vedy". Veda doteraz verila, že pracuje s objektívnymi faktmi. Objektivitu pozorovaných javov mali zabezpečovať meracie prístroje. Koncepciu subjektívnej vedy prvýkrát nastolil Timoty Leary, keď robil výskum účinkov LSD a Meskalinu tak, že ich aplikoval na sebe. Pozorovania, ktoré takýmto spôsobom získal, interpretoval ako vedecké. Spor medzi klasickou a subjektívnou vedou je neriešiteľný. Ak by bol koncept subjektívnej vedy prijatý vedeckou komunitou, znamenalo by to koniec vedy v jej klasickom poňatí, čo sa s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nestane. Spor medzi vedou a paravedou bude teda pravdepodobne aj naďalej pokračovať.

 

Duchovná tvár New Age

Pristúpme však k podstate. Čo sa za touto mnohotvárnou rozmanitosťou, ktorou hnutie New Age je, vlastne skrýva? Existuje niečo, čo majú tieto rôzne prúdy spoločné? Ak existuje nejaký dôvod pre spoločnú identitu, tak je to predovšetkým istý typ spirituality. Pokúsim sa ju pomenovať niekoľkými menami: panteistická, monistická, subjektivistická a evolučná.

 

Panteistická spiritualita

Význam slova pan je všetko, Theos znamená Boh. Panteizmus je teda viera, že všetko je Boh. Na rozdiel od židokresťanského teizmu, v panteizme neexistuje rozdiel medzi nestvoreným bytím Boha a stvoreným bytím prírody. Vzťah Boha k svetu nie je analogický so vzťahom sochára k soche či dramatika k postavám drámy, vzťah Boha k svetu je analogický so slnkom a jeho lúčmi. Už spomínaný Benjamín Cream to vyjadril takto: „Z istého pohľadu sa dá povedať, že niet takej veci ako Boh, Boh neexistuje. Na druhej strane však z iného pohľadu neexistuje nič iné iba Boh - len Boh existuje... Všetko je Boh. A pretože všetko je Boh, Boh neexistuje."

 

Monistická spiritualita

Monizmus sa zasa dá zhrnúť do vety: „Všetko je Jedno". Podľa tejto teórie svet nevznikol stvorením a na začiatku súcna nie je pozitívny čin Stvoriteľa, ktorý z lásky vytvoril od seba odlišné bytosti a dal im pozitívnu a reálnu existenciu, ale tajomná katastrofa vo vnútri Boha. Jediné, božské vedomie, ktoré bolo na počiatku sa rozpadalo do množstva oddelených individuálnych bytostí. Spasenie pre monistu spočíva v návrate z iluzórnej individuálnej bytosti k pôvodnému božskému nedeliteľnému celku. Z tohto pohľadu všetky rozdielnosti sú iluzórne: Vzťah Ja a Ty je iluzórny. Swami Vivekananda o tom píše: „Ja som tebou, ty si mnou, preto keď ťa oslovujem, oslovujem samého seba, a oslovujúc samého seba oslovujem teba. Rozdiel medzi dobrom a zlom je iluzórny." „Sily zla", hovorí Benjamín Cream, „sú samozrejme súčasťou Boha. Nie sú od seba oddelené. Všetko je Boh."

Najhlbší protiklad ku kresťanskej spiritualite predstavuje sebadeifikácia, ku ktorej každý monista nezvratne smeruje. Staroindické Upanišády to vyjadrili v krátkej vete: „Môj atman je Brahman". „Moje pravé Ja je Božstvo". Stanislav Grof to zas vyslovil inak: „Boh je božské v človeku". Tu New Age najjasnejšie prejavuje svoje gnostické dedičstvo. O sebaobjavení v antickej gnóze píše H. J. Ruppert toto: „V mnohých antických gnostických spisoch sa stále znovu zdôrazňuje, že človek si uvedomí božskosť svojho ja a že v tejto gnóze (v tomto uvedomení) spočíva samotné vykúpenie."

V protiklade k monistickému mystikovi, kresťanský svätec považuje pokušenie k sebazbožstveniu za najtemnejší, diabolský hlas vo svojom vnútri. Jeho duchovná cesta spočíva v úniku od kozmickej pýchy sebazbožstvenia k spojeniu s Bohom v pravej láske. Kresťanský mystik hľadá a nachádza spojenie s Bohom, zúčastňuje sa na Božom živote, rodí sa z Boha, pričom jeho individualita nezaniká. Boh zostáva Bohom a človek zostáva človekom. Jednota, ktorá medzi nimi nastáva, má meno Láska.

Na druhej strane ku skutočnej láske v univerze monistického mystika nemôže dôjsť. „Chcem milovať svojho blížneho nie preto, že ON je JA, ale práve preto, že ON nie je JA", píše Chesterton a dodáva: „Chcem milovať svet nie ako svoj obraz v zrkadle, ale ako muž miluje ženu, práve preto, že je odlišná. Keď sú duše odlišné, láska je možná, keď duše sú len jedno univerzálne ja, láska možná nie je".

 

Subjektivistická spiritualita

Spiritualita New Age je teda logicky subjektivistická. Najlepšie to vyjadruje pre hnutie typická fráza: „Každý je tvorcom svojej vlastnej reality". Čo sa tým myslí, najlepšie ilustruje Shirley Mac Lainová, keď píše: „Právom som mohla povedať, že som stvorila Sochu slobody, čokoládové tyčinky, Beatles, terorizmus či vojnu vo Vietname. Nemohla som povedať, či tieto veci vnímal okrem mňa ešte niekto iný, keďže existovali len v mojom sne."

Pre zástancov hnutia New Age sú jediným kľúčom k pravde skúsenosti nadobúdané v zmenených stavoch vedomia. Akákoľvek metóda, ktorá uvádza človeka do alternovaných stavov vedomia je legitímna, vrátane drog či experimentovania so sexom. V etike sú stúpenci hnutia príznačne relativistickí. Každý si tvorí svoj vlastný autonómny hodnotový systém. Neexistuje pre nich nijaký „mravný zákon nad nami", ako tomu veril svojho času Emanuel Kant. Nikto nemá právo vnucovať inému človeku svoj hodnotový systém. Treba zdôrazniť, že aj v tomto bode kresťanstvo, hlásajúce objektívne historické zjavenie a objektívny rozdiel medzi dobrom a zlom, zastáva protikladný postoj.

 

Evolučná spiritualita

Svoju tvár hnutie New Age nezískalo zo starobylých gnostických ideí, ale zo svojich evolučných vízií. Tu sa myšlienky starovekej Indie spájajú s evolučným mýtom západnej civilizácie. Okrem už spomínanej teozofie a jej predstavy duchovnej evolúcie, veľkou inšpiráciou pre vízie hnutia New Age bolo dielo Teilharda de Chardina.

 

Sny hnutia New Age

Podľa väčšiny stúpencov hnutia sa ľudstvo dnes nachádza v bode „megakrízy". Problémy nahromadené civilizačným procesom sú z hľadiska súčasnej kapacity ľudstva neriešiteľné. Naša generácia stojí na vrchole ihlanu. Buď sa vrhneme do priepasti, alebo absolvujeme tzv. „megaskok" do novej (duchovnej, božskej) sféry existencie. Stúpenci hnutia veria, že ľudstvo sa do onoho skoku vymrští, ak „kritické množstvo ľudí" prežije „transformáciu vedomia". Potom „božské ľudstvo" spojené v planetárnom vedomí uvoľní svoj neobmedzený potenciál a začne uskutočňovať svoje najsmelšie sny...

Predstava hnutia je spojená aj s astrologickými špekuláciami. Očakáva sa, že rok 2000 bude prechodom od veku Ryby (kresťanstva) k veku Vodnára (novej spirituality). Utópia hnutia New Age má samozrejme aj predstavu globálnej vlády. Niektorí čakajú charizmatického vodcu typu Creamovho Maitreyu, iní svetový parlament. Po skúsenostiach s dvoma utópiami 20. storočia, fašizmom a komunizmom, aj priemerný človek dokáže predpokladať, čo by sa asi stalo, keby sa nakoniec nejaká skupina pokúsila takúto utópiu presadiť...

 

Záver

Hnutie New Age sa vzoprelo sladkej komfortnej beznádeji sekulárneho humanizmu. V mnohom predstavuje priamu reakciu naň. Oproti objektivizmu vedeckého veku stavia subjektivizmus mysticizmu, oproti vláde hmoty vládu vedomia, oproti uctievaniu strojov uctievanie prírody, oproti človeku, patologickému živočíchovi, stavia človeka - boha. Stáva sa, že ak človek v živote narazí na neriešiteľnú traumatizujúcu prekážku, v noci sa mu prisní sen, v ktorom ju zdanlivo prekoná. Hnutie New Age predstavuje kolektívny sen, ktorý sa zrodil z beznádeje, do ktorej nás zaviedol sekulárny humanizmus.

Toto snívanie stavia Cirkev pred výzvu: Čo máme robiť, aby sa snívajúci svet neprebudil do ešte hlbšej beznádeje? Akí máme byť, aby sa svet mohol prebudiť do nádeje „kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta"?

 

Mgr. Daniel Pastirčák (1959) – absolvent Evanjelickej teologickej fakulty UK v Bratislave. V súčasnosti je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave. Dlhší čas sa venuje štúdiu svetových náboženstiev a nových náboženských hnutí, ktoré potom hodnotí z pohľadu svojho kresťanského presvedčenia. Na túto tému občas prednáša v kresťanských zboroch či na akademickej pôde.