Navzdory množstvu variantov a výnimiek sa veľká časť ľudstva zhoduje vo viere v dosiahnutie kolektívneho všestranného blaha pomocou transcendentnej sily. Veľmi často sa má táto blaženosť dosiahnuť v dohľadnom čase a v mnohých prípadoch tiež v prostredí, ktoré bude ideálne, ale zároveň pozemské, telesné, ľudské. Presvedčenia o takej kolektívnej budúcnosti sa súhrnne nazývajú milenarizmus alebo tiež chiliazmus.1

Vyššie uvedenú základnú charakteristiku milenarizmu2 treba vysvetliť a spresniť. Pod pojmom všestranné blaho (blaženosť) rozumieme stav bez prítomnosti zla, nech sa už to zlo chápe akokoľvek. Korene zla sa môžu vnímať rozlične (môže to byť napr. nevedomosť, hriech alebo aj vykorisťovateľská spoločnosť), ale jeho prejavy pociťujeme vo všetkých dobách a na všetkých miestach podobne: ako utrpenie, chaos, násilie, biedu a iné. Táto blaženosť má veľmi často nastať, ako už bolo povedané, v ľudskej sfére: obrazne (ale často aj doslovne) „na zemi", nie v duchovnej oblasti („na nebi").3 Má ísť o návrat dávneho „raja", o uzavretie dejinného kruhu, nie o opustenie pozemského prostredia a odchod do „neba". Preto je tiež táto „pozemská" blaženosť dočasná; môže trvať veľmi dlho (symbolicky hoci aj „tisíc rokov"), ale nebýva to ešte blaženosť večná. Dejinný obrat k tejto kolektívnej blaženosti má nastať čoskoro, v dobe, ktorá je pre človeka významná (kam ešte „dovidí"), a pomocou sily, ktorá ho presahuje. Táto sila sa opäť poníma veľmi rozdielne: môže prichádzať od Boha, môže byť však aj neosobnou kozmickou silou a môže byť vyjadrená i svetsky, napríklad ako „dejinná nutnosť".

 

Základná typológia milenarizmu

V podiele tejto transcendentálnej sily na dosiahnutí blaženosti a v spôsobe, ako ju dosiahnuť, je kľúč k rozdeleniu milenarizmu na dva základné typy.4 Katastrofický milenarizmus vidí tento svet ako veľmi zlý a vzďaľujúci sa od ideálu. Jeho náprava nie je možná, a tak jedinou nádejou je nadprirodzená intervencia v čase, keď už nemôže byť horšie. Z takto skazeného sveta nezostane nič (alebo takmer nič) dobré, preto má táto intervencia podobu jeho totálneho zničenia (tzv. „apokalypsy" alebo „konca sveta"). Podiel ľudí na vzniku nasledujúceho blaženého obdobia je minimálny, ba až nijaký.

Katastrofickému (apokalyptickému) milenarizmu sa darí v ťažkých pomeroch, keď sa zdá, že konečný obrat už musí byť za dvermi a že je možné jeho znamenie vyčítať z doliehajúcich udalostí. Nositelia tohto presvedčenia sú osobne skôr pesimistickí, v spoločnosti politicky pasívni a individualistickí, pretože nenachádzajú mnoho zmyslu v ničom okrem pestovania vlastnej zbožnosti. Aktívni bývajú iba v misii, ktorú chápu ako „záchranu" jednotlivcov zo skazenej spoločnosti.

Opačným typom je progresívny milenarizmus. Je to optimistický prístup k svetu, politicky angažovaný, aktívny v zlepšovaní spoločnosti a so zmyslom pre kolektívne úsilie. Snaha o pokrok je nesená vierou, že sa tento pokrok deje v zhode s transcendentnou silou, alebo dokonca pod jej vedením a inšpiráciou. Prechod k úplnej blaženosti nemusí byť podľa tohto presvedčenia spojený s katastrofickými udalosťami, ale nastane skôr ako zavŕšenie postupného pokroku. Tragická „apokalypsa" teda nebýva očakávaná; cesta k zavŕšeniu dejín sa však môže chápať ako revolúcia. Tento typ milenarizmu (ak je revolučný) potom vyžaduje obete tých, ktorých sa pokrokový optimizmus netýka.

Katastrofický ani progresívny milenarizmus nie je pevne zviazaný so žiadnym náboženstvom. V rámci jednej náboženskej inštitúcie alebo jedného náboženského spoločenstva sa môžu vyskytnúť oba typy, často aj súčasne. Jednotlivé náboženstvá a ich smery spravidla disponujú vo svojich svätých textoch alebo v posvätnej histórii takými motívmi, ktoré poskytujú možnosti chápať dejiny a budúcnosť ľudstva ako v duchu katastrofického, tak progresívneho milenarizmu.

Príklon k jednému z typov je tak do značnej miery daný osobnostným vybavením jednotlivca a jeho spoločenskou situáciou a môže sa postupom času u jedného človeka alebo u celej veľkej skupiny radikálne zmeniť. Táto premenlivosť však nevylučuje vznik kompaktných miléniových hnutí, často veľkých a významných. V ďalších riadkoch sa o niektorých zmienime a zoradíme ich podľa náboženských tradícií.

 

Milenárne motívy v zoroastrizme a judaizme

Náznaky milenarizmu sa niekedy hľadajú aj v rôznych starovekých náboženstvách5 (napr. v schéme štyroch vekov podľa Hesioda), ale o skutočnej miléniovej idei môžeme hovoriť zrejme len v prípade zoroastrizmu a judaizmu. Obe tieto náboženstvá charakterizuje lineárne chápanie času, teda presvedčenie, že svet má takisto ako každý jednotlivý človek svoj počiatok (stvorenie, zrodenie) a koniec (zánik, smrť). Také vnímanie je, samozrejme, oveľa priaznivejšie pre vznik a rozvinutie milenarizmu než poňatie cyklické, ktoré chápe dianie ako kolobeh stále vznikajúcich a zanikajúcich foriem. Zoroastrizmus aj judaizmus sa však trochu vymykajú z vyššie vymedzeného pojmu milenarizmus, lebo predpokladajú vznik definitívnej blaženosti hneď po zániku sveta. Na označenie tohto prístupu (a hlavne pre význačnú rolu spasiteľa v oboch týchto náboženstvách) je preto viac vhodný pojem mesianizmus.

Náboženstvo proroka Zarathuštru - zoroastrizmus - obsahuje myšlienku návratu sveta k dokonalosti po veľkej kozmickej zrážke. Už v gáthách, hymnoch pripisovaných samému Zarathuštrovi (vznikli azda už na prelome 2. a 1. tisícročia pred Kr. alebo neskôr), sa naznačuje skoré „premenenie" sveta ohňom a roztaveným kovom. Nádejné vnímanie budúcnosti postupne rozvinulo motív spasiteľa, vzkriesenia tela a posledného súdu.6

Najstaršími textami židovského apokalyptického mesianizmu sú zrejme časti proroctva Izaiáša7 z druhej polovice 8. stor. pred Kr. Na ne nadväzuje tzv. Druhý Izaiáš (zo 6. stor.) so slávnymi textami o slúžiacom a dokonca trpiacom mesiášovi.8 Medzi 2. storočím pred Kr. a 2. storočím po Kr. nastáva obdobie veľkého rozkvetu katastrofického milenarizmu s desiatkami spisov; avšak do kánonu judaizmu bol prijatý len spis Daniel, ostatné zostali so svojou farbistou apokalyptikou za hranicou všeobecne prijímaných posvätných textov. Staroveký židovský mesianizmus vyvrcholil v postavách Ježiša Nazaretského, Júdu Galilejského a Bar Kochbu v 1. storočí nášho letopočtu.

Hoci poňatie mesiáša prešlo vývojom a zrejme nikdy nebolo celkom jednotné,9 mesianizmus hral v židovstve veľkú úlohu v podstate vo všetkých obdobiach. Mesiášske očakávanie je napokon súčasťou Trinástich článkov viery,10 ktoré sformuloval Maimonides (1135 - 1204). Od konca 13. storočia sa hlavným zdrojom mesianizmu stala kabala, predovšetkým jej prevládajúci luriánsky typ. Na základe kabaly vznikli desiatky predpovedí príchodu mesiáša a kabalistom bol i Nátan z Gazy (asi 1643 - 1680), ktorý veľmi posilnil mesiášske ambície najvýraznejšej postavy židovského mesianizmu, Šabtaja Cva (1626 - 1676). Z koreňov luriánskej kabaly vyrástol v polovici 18. storočia i chasídizmus, v ktorom boli mesiášske nádeje vždy silno prítomné. Ich vyjadrením bola (a dodnes čiastočne je) aj viera významnej lubavičskej vetvy chasídizmu v rabína Menachema M. Schneersona (1902 - 1994) ako mesiáša dnešnej doby.

 

Kresťanský milenarizmus11

Kresťanská cirkev vznikla zo židovských miléniových nádejí a milenarizmus je v nej po celý čas existencie veľmi živý, hoci nie rovnako vo všetkých jej častiach a vo všetkých dobách. Kresťanské kánonické spisy síce obsahujú výroky, ktoré inšpirujú k progresívnemu milenarizmu,12 raná cirkev však pred druhým príchodom Krista očakávala skôr katastrofické udalosti.13 Túto orientáciu zmenila až v 4. storočí nová úloha cirkvi v spoločnosti. Katastrofické milenárne očakávania cirkvi v dobe po Konštantínovi boli neutralizované myšlienkou postupného rozširovania Božej vlády misijným úsilím a zlepšovaním spoločnosti.

V hlavnom prúde kresťanstva sa nádej na kolektívnu blaženosť v Tisícročnej ríši nahradzovala dôrazom na osobné kvality potrebné k spáse. Katastrofický milenarizmus14 sa tak posunul do viac či menej okrajových a niekedy heretických kresťanských prúdov, pričom však celkom nezoslabol. Dominantným motívom sa stal v protestantizme. Okrem neho je dnes veľmi silný v obrodných a ľudových formách katolicizmu, najväčšmi pravdepodobne v rámci mariánskej zbožnosti. Niektoré prúdy súčasného pravoslávia sa nechávajú inšpirovať k milenárnemu očakávaniu protestantským fundamentalizmom.

Kresťanský progresívny milenarizmus15 nachádza ohlas skôr medzi elitami: jeho najvplyvnejšou stredovekou formou bolo isto poňatie troch vekov Jáchyma z Fiore (1130 - 1202),16 ktoré inšpirovalo - okrem iných - zrejme i Krištofa Kolumba (1451 - 1506) k jeho milenárnemu nadšeniu objaviť „novú zem". Avšak idey progresívneho milenarizmu obsahuje aj apoštolský list Jána Pavla II. Tertio millennio adveniente z roku 1994.

V reformácii kresťanstva bol prítomný prvok katastrofického milenarizmu, ktorý obzvlášť jednoznačne stotožňoval pápeža s apokalyptickou postavou antikrista. Silno milenárne bolo už husitské hnutie a radikálne reformačné skupiny v 16. storočí sa kvôli excesom spätým s apokalyptickými víziami17 dostávali do stretu nielen s katolíkmi, ale aj s umiernenými reformačnými prúdmi. Silné milenárne cítenie mali aj puritáni. Preniesli ho z Britských ostrovov i do Severnej Ameriky a podnietili tak vznik amerického milenarizmu, dodnes živého a veľmi činorodého komplexu presvedčenia, ktorému dominuje viera Američanov v svoje poslanie byť vzorom („mestom postaveným na návrší") celému zvyšku sveta.18

Vrcholom protestantského milenarizmu sa stalo 19. storočie. Počas neho vzniklo veľké množstvo nových hnutí katastrofického milenarizmu s naliehavým očakávaním (adventné a dispenzacionalistické hnutia, mormónstvo a mnoho ďalších, v 20. storočí potom ešte pentekostalizmus). Pod týmto vplyvom sa obrodenecké hnutie (evanjelikánstvo) posunulo z pôvodného progresívneho milenarizmu Jonathana Edwardsa (1703 - 1758) a ďalších ku katastrofickému videniu Dwighta L. Moodyho (1837 - 1899) a jeho pokračovateľov.

Zo stoviek protestantských miléniových konceptov rozvinutých v 19. storočí treba spomenúť aspoň dva: presvedčenie o „vytrhnutí svätých",19 a to pre jeho vplyv na americkú (a tiež svetovú) populárnu kultúru; a kresťanský sionizmus20 pre jeho vplyv na židovské sionistické hnutie a tým i na vznik a dejiny štátu Izrael. V druhej polovici 19. storočia ale na protestantskej strane kresťanstva výrazne vzrástol tiež vplyv progresívneho milenarizmu, a to hlavne v liberálnych cirkvách, ktoré vyvolali nevšedný záujem o sociálne otázky, kresťanskú misiu a ekumenické hnutie.

 

Sekulárny a ezoterický milenarizmus

Boli to pravdepodobne práve sociálno-reformné myšlienky kresťanského progresívneho milenarizmu a rozličné komunitné experimenty,21 ktoré napomohli vznik sekulárneho revolučného miléniového hnutia socializmu a komunizmu. Komunistické a národno-socialistické myšlienky a pokusy o ich revolučnú aplikáciu oprávňujú vidieť 20. storočie ako vrchol sekulárneho milenarizmu. Ich úsilie presadiť komunizmus, Tretiu ríšu a ďalšie miléniové koncepty si vyžiadalo milióny obetí tých, ktorí tomuto pokroku stáli v ceste. V tradícii sekulárneho milenarizmu však dnes nestoja len spoločensky reformné a národné hnutia, ale najnovšie napríklad aj niektoré ekologické skupiny,22 ktoré varujú pred apokalyptickým zrútením životného prostredia, alebo fenomén Y2K spojený s obavami z kolapsu počítačov a následne celej západnej civilizácie na konci minulého storočia.

V progresívnom milenarizme liberálnych protestantských cirkví a sekulárnych sociálno-reformných hnutí môžeme nachádzať stopy vplyvu evolučnej teórie na vnímanie spoločnosti a ich premien. Podobne sa evolučnou teóriou nechali inšpirovať aj pokračovatelia západnej ezoterickej (hermetickej) tradície, ktorá na prelome 19. a 20. storočia zažila nový rozkvet.23 Bola to predovšetkým Teozofická spoločnosť, ktorá od svojho založenia roku 1875 šírila progresívne miléniové idey nesené myšlienkou duchovnej evolúcie ľudstva pod dohľadom a s prispením bratstva nanebovzatých majstrov. Myšlienky Teozofickej spoločnosti nadobudli obrovský rozmach v 80. a 90. rokoch v jednom z najväčších náboženských miléniových hnutí 20. storočia - v hnutí Nového veku (New Age).24 Idea Veľkého bieleho bratstva bola mnohokrát obnovená i potom, ako sama Teozofická spoločnosť stratila vplyv, napríklad v drámach na Ukrajine a v Rusku v súvislosti s ohlásením konca sveta na rok 1993. Katastrofický milenarizmus s apokalyptickým vrcholom očakávaným v polovici tridsiatych rokov 20. storočia vypracoval na pozadí gnostického chápania kozmu Oskar Ernst Bernhardt (1875 - 1941), zakladateľ Hnutia Grálu. Tieto miléniové nádeje25 boli búrlivo obnovené v rokoch 1993 a 1994 v známom českom hnutí imanuelitov vedenom Jánom Dvorským, alias Parsifalom Imanuelom (* 1965).

 

Milenarizmus a ostatné náboženstvá

Monoteizmus, lineárne chápanie času a ďalšie prvky „abrahámovskej" tradície spôsobujú, že ďalším veľkým miléniovým náboženstvom je islam. Sú to predovšetkým mekkské súry (najmä súry 75 - 78), ktoré ukazujú na silné počiatočné miléniové očakávania proroka Mohameda. Po jeho smrti sa miléniové nádeje spájajú s postavou mahdího, o ktorej sa, pravda, nepíše ani v Koráne, ani v najsilnejšie rešpektovaných zbierkach hadísov. Napriek tomu je viera v mahdího (teda „správne vedeného"), ktorý spolu s Issusom (Ježišom) bude hrať hlavnú úlohu v apokalyptických udalostiach pred všeobecným zmŕtvychvstaním, veľmi silná v ľudovom sunnitskom islame.

V ší´itskom islame je dokonca súčasťou ortodoxie (a to jednou z najdôležitejších). Práve v tomto prostredí vznikli desiatky mahdistických hnutí v celej škále od tých, ktorých pôsobenie viedlo k rozkvetu (napr. Fatimovci), cez neúspešné reformné hnutia (napr. bahá´í), až k mnohým hnutiam vyslovene extrémistickým (napr. karmati, assasíni a mnoho ďalších).26 U dnes už celosvetovo rozšírenej viery bahá´í je zaujímavý vývoj od revolučného k evolučnému progresívnemu milenarizmu. Islamský milenarizmus (mahdizmus) sa prejavil v posledných rokoch v mnohých rozličných súvislostiach, napríklad so Šesťdennou vojnou, s iránskou revolúciou, so vznikom niektorých džihádistických skupín alebo hoci pri vzniku amerického, prevažne černošského hnutia Národ islamu.

Podstatne menej miléniových motívov, samozrejme, nájdeme v indickej tradícii formovanej cyklickým poňatím času. Myšlienka obnovy (pripomínajúca katastrofický milenarizmus) sa ale objavuje aj v najznámejšom náboženskom texte, v Bhagavadgíte. Boh Krišna v nej hovorí: „Keď cnosť upadá, keď spravodlivosť je pošliapaná v prachu, tu vždy sa rodím, splodiac sám seba, aby som znova obnovil svoj poriadok. Rodím sa v každom veku, aby som chránil dobrých, ničil zlých a umožnil priechod spravodlivosti."27 Krišna v indickej tradícii vystupuje tiež ako avatár („zostúpenie") boha Višnu.

Práve v náuke o avatároch je ďalší z miléniových motívov. Desiatym, posledným avatárom má byť Kalkí, ktorý príde na konci posledného veku (kalijugy) časového cyklu. Očakáva sa ako ten, kto zničí všetko zlé, obnoví poriadok (dharmu) a dovedie verných do zlatého začiatku nového cyklu (satjajugy). Živosť tejto náuky dokazuje aj indický duchovný učiteľ Šrí Muktišvára Bhagaván (* 1949), ktorý je ako Kalkí príťažlivý aj pre západných žiakov svojím posolstvom progresívneho milenarizmu.28

V mahájánovom budhizme je naopak miléniových motívov hocikoľko. Za akúsi obdobu miléniovej ríše sa môže považovať zem blaha Budhu Amitábha. Uctievanie Amitábha a viera v zrodenie v jeho Čistej zemi nachádza od 5. storočia veľký ohlas v Číne a Japonsku. Zreteľne miléniovou postavou (obľúbenou predovšetkým v tibetskom budhizme) je budha Maitreja, posledný z pozemských budhov a pán budúceho veku. V tibetskom budhizme má veľmi dôležité miesto predstava šambaly,29 šťastnej zeme, skrytej v niektorom z neprístupných tibetských údolí. Mýtus obsahuje už Kálačakratantra, text z 10. storočia, ale veľkú aktuálnosť dosahuje od začiatku 20. storočia, a najmä po tragickej okupácii Tibetu čínskymi silami v jeho polovici. Vplyv šambalského miléniového mýtu je zrejmý aj v súčasnom misijnom úsilí dalajlámu a ďalších predstaviteľov tibetského budhizmu na Západe.

Silné miléniové motívy sa spájajú s Ničirenovou (1222 - 1282) školou, obľúbenou v Japonsku. Mnohé ničirenovské hnutia možno považovať za vyslovene miléniové, napríklad spoločnosť Sókka Gakkai založenú v tridsiatych rokoch 20. storočia. Miléniové motívy z kresťanstva, astrológie, tradície Ničirena a z mýtu o šambale skombinoval do originálnej vízie japonský duchovný učiteľ Šoko Asahara (* 1955). Jeho spočiatku optimistický progresívny milenarizmus sa postupne premenil na katastrofický, až roku 1995 vyvrcholil pokusom rozpútať apokalypsu teroristickým útokom v tokijskom metre.30

Budhistický milenarizmus v Číne má dlhú tradíciu tajných spoločností, ktoré boli niekoľkokrát dokonca schopné zvrhnúť vládnuce dynastie. Na základe tejto tradície nie je prekvapivý úspech sekulárneho hnutia Mao Ce-tunga (1893 - 1976). Dnes o čínskom milenarizme môžeme počuť predovšetkým v súvislosti s hnutím Falun-kung, ktoré okrem známejšieho cvičebného systému rozvinulo tiež silné očakávanie v podobe katastrofického milenarizmu.

 

Záver

V tomto krátkom prehľade sme sa vedome nezmienili o desiatkach dôležitých a zaujímavých miléniových hnutí vo všetkých častiach sveta. Neuviedli sme ani napríklad miléniové nativistické hnutia alebo bohatý zväzok náboženskej ufológie, ktorý obsahuje silné miléniové motívy azda vo všetkých svojich častiach. Aj z tohto neúplného prehľadu je však zrejmé, akú veľkú úlohu hral a hrá milenarizmus nielen v oblasti duchovného života, ale aj v svetových dejinách.

 

Poznámky:

1 Obe slová sú odvodené od číslovky tisíc (prvé z latinčiny, druhé z gréčtiny) a odkazujú na predstavu tisícročnej Kristovej vlády na základe slov z poslednej knihy kresťanskej Biblie (Zj 20, 1 - 6).

2 Odborná literatúra o milenarizme je veľmi rozsiahla. Bibliografické spracovanie starších diel poskytuje Daniels, T.: Millennialism. An International Bibliography, Garland 1992

3 Richard Landes dokonca slovami „tu na zemi" milenarizmus vymedzuje. - Landes, R.: Millenialism. In: Lewis, J. R. (ed.): The Oxford Handbook of New Religious Movements. Oxford University, Prass 2004, s. 333

4 Typológiu milenarizmu obhajuje napríklad kapitola Wessinger, C.: Millennialism With and Without Mayhem. In: Robbins, T., Palmer, S. J. (eds.): Millenium, Messiahs and Mayham.Routledge 1997, s. 47 - 59. Jemnejšiu typológiu ponúka Landes, R.: Millenialism. In: Lewis, J. R. (ed.), c. d., s. 345 - 349

5 Napríklad heslo Ancient Word Jamesa D. Tabora. In: Landes, R. A. (ed.): Encyclopedia of Millennialism and Millennial Movements.Routledge 2000, s. 17 - 20

6 Pozri Eliade, M.: Dějiny náboženského myšlení I. Oikúmené 1995, s. 284 - 311

7 Izaiáš 2., 11. a 12. kapitola

8 Izaiáš 42., 49. - 53. kapitola

9 Stručne o chápaní mesiáša píše Marc Angel v hesle Mesiáš. In: Klenicki, L., Wigoder, G. (eds.): Slovník židovsko-křesťanského dialógu.Oikúmené 1994, s. 77 - 79

10 12. článok znie: „Verím celým srdcom, že Mesiáš príde, a hoci so svojím príchodom otáľa, budem ho čakať každý deň".

11 Veľmi dobrý prehľad kresťanského milenarizmu poskytuje Hunt, S. (ed.): Christian Millenarianism. From the Early Church to Waco.Hurst & Company 2001

12 Príkladom môže byť Petrova kázeň v Jeruzaleme: „On (Ježiš, Mesiáš) zostane v nebi až do chvíle, keď bude všetko nové..." (Sk 3, 21).

13 Vývoj v postojoch prvých kresťanských generácií je možné odvodiť azda aj zo samého Nového zákona. Prvý list apoštola Pavla Solúnčanom zo začiatku 50. rokov je veľmi entuziastický vo svojom bezprostrednom miléniovom očakávaní (v časti 4, 13 - 5, 11). Druhý list Solúnčanom, písaný možno Pavlovými žiakmi až na konci storočia, naopak pred neuváženým entuziazmom varuje (2,1 - 12).

14 Zvaný tiež premilenarizmus

15 Zvaný tiež postmilenarizmus

16 Lambert, M.: Stredoveká heréza. Argo 2000, s. 285 - 295

17 Typická bola vzbura anabaptistov v Münsteri, populárne opísaná v knihe Vlnas, V.: Novokrstenci v Münsteri. Nakladateľstvo Lidové noviny 2002

18 Pozri aj Mrázek, M.: Americký svätý experiment. Dingir 2/2006, s. 44 - 48

19 Podľa tohto konceptu (založeného na slovách 1. listu Solúnčanom 4, 17 a ďalších miestach Nového zákona) Kristus pri svojom druhom príchode najprv „vytrhne" kresťanov, ktorí tak (aspoň do určitej miery) nebudú musieť trpieť v záverečných katastrofických svetových udalostiach.

20 Pod názvom kresťanský sionizmus sa rozumie koncept, ktorý ako podmienku druhého príchodu Krista stanovuje návrat Židov do ich historickej vlasti v Palestíne. Tento koncept je v protestantizme živý už od reformácie, ale zvláštnu silu nadobudol v súvislosti so šírením dispensacionalizmu v 19. storočí.

21 O niekoľkých z nich píše Vojtíšek, Z.: Tri komunitné experimenty. Dingir 2/2006, s. 58-60

22 Apokalyptická rétorika charakterizuje napríklad hnutie Earth First!, ktoré má pobočku aj u nás (v ČR). Prezentuje sa na internetovej adrese http://zemepredevsim.ecn.cz.

23 Napríklad slávny anglický mág Aleister Crowley (1875 - 1947) zasadil vznik nového Hórovho eónu do roku 1904. Pozri Crowley, A.: Liber Al vel Legis. Horus 1997

24 Milenarizmus hnutia Nového veku sa reflektuje v téme New Age časopisu Dingir 2/2003.

25 Podrobnejšie: Vojtíšek, Z.: Millennial Expectations in the Grail Movement. Nova Religio 3/2006, s. 61 - 79

26 Prehľad podáva Kropáček, L.: Duchovní cesty islamu. Vyšehrad 1993, s. 177 - 207.

27 Bhagavadgíta (4, 7 - 8) v preklade Rudolfa Janíčka

28 Pozri Vojtíšek, Z.: Osvietenie pre celý svet. Dingir 4/2004, s. 115 - 116

29 Viac v rozsiahlej štúdii Bělka, L.: Budhistická eschatológia, Šambalský mýtus. Masarykova univerzita 2004

30 Pozri Vojtíšek, Z.: Špirála kríz a násilia. Dingir 1/2005, s. 6 - 8, ako i Špirála divov a nárokov Dingir 2/2005, s. 47 - 49