Po celom svete dnes pôsobí množstvo najrozmanitejších apokalyptických kultov. Ich „proroci" veľmi sugestívne a farbisto predpovedajú zánik tohto skazeného sveta, a to dokonca s presnosťou na jeden deň. Tvrdia, že vedia čítať znamenia čias a Bibliou predpovedané apokalyptické udalosti, ktoré sa k nám nezadržateľne blížia. Voči citovaným Kristovým slovám z Markovho evanjelia argumentujú tým, že nastal čas, keď práve im Otec vyjavil dátum konca sveta, aby zachránili vyvolených. To je ich úloha. Ako mal Noe pred potopou zhromaždiť do korábu manželku a svojich troch synov so svojimi priateľkami, aj oni majú z Božej vôle zoskupiť tých, ktorým je to zhora dané. Vo svojich radoch preto neváhajú vyvolávať hrôzu z blížiacej sa katastrofy a strach nútiaci radových členov k bezhraničnej poslušnosti. Fanatizmus tohto kalibra sa však neraz končí tragédiou; ak nie priamo samovraždou, tak prinajmenej rozčarovaním spojeným so silnými depresiami, krachom, zanechaním štúdia, rozpadom rodiny a pod. Ak aj „veštba" zlyhá, čo na tom, svoj účel to splnilo a dátum sa „neomylne" stanoví znova. Príčina sa pritom vždy nájde - na vine sú pochybnosti a nepripravenosť samotných stúpencov, ktoré Stvoriteľa viedli k tomu, aby svoje rozhodnutie prehodnotil a svoj ortieľ ešte o čosi oddialil.

Strach z predpovedaného skorého a v nejednom prípade drasticky vykresľovaného zániku našej planéty umocňovaný často správami o rôznych konfliktoch a vojnách, ako aj najrôznejšie fóbie, ktoré sa zámerne v sektách do hláv členov vštepujú, sú veľmi silnou zbraňou v rukách tých, čo stoja na ich čele. Tým na nejakých následkoch nezáleží, opájajú sa pocitom bohorovnosti, moci a vlastnej samoľúbosti, pričom sami sebe nahovárajú, že oni sú tí jediní a vyvolení záchrancovia ľudstva. Manipulujú so svojimi prívržencami, ba čo viac, neraz rozhodujú i o ich bytí či nebytí. Zákony, ktoré by takéto ich nezodpovedné konanie prísne, a hlavne včas postihovali, neexistujú, čo im len zvyšuje pocit neohrozenosti. Veď v demokracii si každý môže hlásať, čo len chce, akákoľvek bizarnosť dnes už nikoho neprekvapí. Keď aj verejnosť z času na čas vyruší nejaká neúspešná „apokalypsa", často je, žiaľ, už príliš neskoro.

Avšak nemusí ísť ani o koniec sveta. Sekty vo všeobecnosti rady zdôrazňujú akúkoľvek disharmóniu, len aby tým poukázali na svoju opodstatnenosť a výnimočnosť. Všetko, čo vyvoláva pocit neistoty a beznádeje, sa môže hodiť. Naporúdzi pritom majú hneď niekoľko východísk, pravda, tie sú realizovateľné výhradne v ich réžii.

Na inom mieste si Ježiš kladie otázku: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?" Možno, že sa nám tieto slová zdajú až príliš pesimistické, no je neodškriepiteľné, že počet tých, ktorí si nechajú „štekliť uši" rečami mnohých samozvaných mesiášov, rapídne narastá. Natoľko, že tých triezvo uvažujúcich bude onedlho asi menšina. Ak k nim ešte prirátame ľahostajných či formálnych veriacich, Kristove slová naberajú reálne kontúry. Ale aby som nezakončil toto slovo tak pochmúrne, chcem veriť, že sa tento trend čochvíľa zastaví a že zdravý rozum opäť raz zvíťazí.