Za tieto činy stálo pred súdom takmer 200 príslušníkov Óm šinrikjó. Zatknutím Asaharu teroristické činy Óm šinrikjó prestali. Posledný, nevydarený útok kyselinou kyanovodíkovou sa stal 5. mája 1995 na tokijskej stanici Šindžuku. Avšak ešte niekoľko rokov - tak, ako sa postupne uzatvárali súdne pojednávania zločinov príslušníkov Óm šinrikjó - sa ľudia neprestávali pýtať, prečo sa práve spoločnosť Óm šinrikjó tak tragicky vyvíjala. Čo odlišuje Óm šinrikjó od desiatok iných japonských náboženských hnutí a od tisícov náboženských skupín na svete?

Pohotovú odpoveď na také otázky je, samozrejme, možné hľadať vo výnimočnosti osoby zakladateľa či výnimočnosti učenia, ktoré tento zakladateľ sformuloval. Náročnejšie pokusy o odpoveď by nás doviedli ku skúmaniu zvláštností japonského náboženského života a povojnových zákonov, ktoré ho upravujú. Jednou časťou odpovede iste sú aj mimoriadne frustrujúce neúspechy, ktorými náboženská spoločnosť Óm šinrikjó na začiatku 90. rokov prechádzala a ktoré ju zjavne radikalizovali.

Tento frustrujúci vývoj spolu s obeťami, ktoré priniesol, opísal článok v minulom čísle Dingiru1. V tomto pokračovaní sa sústreďujeme na osobnosť Šoko Asaharu a na jeho učenie. Opäť pritom vychádzame predovšetkým z prác Catherine Wessingerovej2 a D. W. Bracketta.3 Odpoveď na otázku o výnimočnosti Óm šinrikjó sa nakoniec pokúsime doplniť ešte jedným pohľadom.

 

Fascinácia nadprirodzenými schopnosťami

Silným podnetom na špekulácie o výnimočnosti Šoko Asaharu ako duchovného vodcu je spôsob, akým sa vyrovnal so svojím ťažkým zdravotným postihnutím. Zelený očný zákal ho hneď pri narodení roku 1955 pripravil o možnosť vidieť na jedno oko; na druhé oko Čizuo Macumoto4 (ako sa Šoko Asahara volal rodným menom) vidí asi na 30 %. Postihnutie ho už v šiestich rokoch priviedlo na internátnu školu mimo jeho rodnej dediny. Tam sa medzi slepými deťmi stal vďaka zvyšku zraku vodcom, a obrátil tak ťažké zdravotné znevýhodnenie na možnosť uplatňovať moc nad druhými.

Štúdiá dokončil pomaturitnou nadstavbou roku 1975 (na štúdium medicíny ani práv ho neprijali) a začal pracovať ako akupunkturista a masér. Roku 1978 sa oženil s Tomoko Išiiovou (rodina má šesť detí) a otvoril si obchod s čínskymi liečiteľskými prostriedkami. Intenzívne štúdium meditačných a jogínskych techník a duchovné hľadačstvo ho priviedlo najprv pod vplyv Spoločnosti božieho svetla (GLA)5 a roku 1981 k členstvu v náboženskom hnutí Agon-šú.6 V tomto hnutí sa (pravdepodobne po prvýkrát) stretol so silným očakávaním budúcich svetových hrôz na základe Nostradamových proroctiev.7

V roku 1982 sa Macumoto dostal do vážneho podozrenia z predaja falošných a predražených liečiteľských prostriedkov. Uložili mu vysokú pokutu. „V dôsledku mimoriadne kritických článkov v miestnych novinách," píše Brackett,8 „jeho obchod rýchle upadol." V nasledujúcich mesiacoch sa Macumoto odmietol uspokojiť s postavením pomocníka v Agon-šú a vyhlásil, že vďaka vyššiemu stupňu osvietenia dosiahol väčšie schopnosti než jeho duchovný vodca Kirijama. Schopnosť levitovať údajne demonštroval pred niekoľkými členmi Agon-šú.9 Macumotov nárok viedol k roztržke, po ktorej Agon-šú roku 1984 opustil s pätnástimi ďalšími členmi.

V tom istom roku Macumoto založil Óm centrum zamerané na jogu a meditáciu. Klientov centra si získaval nielen svojím umením jogy, ale i údajnými nadprirodzenými schopnosťami a sľubmi týchto schopností tým, ktorí by s ním jogu praktizovali. Macumotova popularita rástla aj vďaka vystúpeniam v médiách, ktoré zaujala predovšetkým jeho schopnosť levitovať. Pri jednom meditačnom sústredení roku 1985 mal duchovný zážitok, ktorý ho presvedčil o jeho povolaní stáť ako dokonalý budha na čele duchovných bojovníkov šambaly.

Tak ako podaktorí budhisti rovnako tiež Macumoto predpokladal, že šambalskí bojovníci budú vybavení nadprirodzenými schopnosťami a rozšíria spravodlivú ríšu - šambalu - po celom svete. Macumotovo zameranie na askézu a nadľudské schopnosti ukazuje aj názov jeho prvej knihy Tajná metóda rozvoja duševných síl (1986) a názov spoločnosti Óm šinsenno kai (Óm spoločnosť mágie), ktorú v tom istom roku založil. Spolu s ňou vznikla tiež prvá komunita tých, čo prešli iniciačným obradom šaktipat.

Začína sa tak pomerne optimistické obdobie, v ktorom Čizuo Macumoto verí, že on, Šoko Asahara, a jeho Óm šinrikjó (meno zmenil v roku 1987) sú počiatkom budúcej pozemskej blaženosti celého ľudstva. Ako však ukázal predchádzajúci článok, táto optimistická vízia sa čoskoro zmenila na katastrofickú.

 

Na ceste k šambale

Šoko Asahara svojím učením nadväzuje na ezoterický smer japonského budhizmu, na školu šingon.10 Takisto ako táto škola aj on vyhlasuje, že budhovský stav možno dosiahnuť už v súčasnom živote. Pretože k takto chápanému budhovstvu dospelo už niekoľko duchovných učiteľov (guru) ľudstva, považuje sa Asahara nielen za živého budhu, ale zároveň za Krista a za manifestáciu indického boha Šivu. Učenie mu tak umožňuje čerpať nielen z budhistickej mytológie, ale aj z kresťanstva a predovšetkým z indického šivaizmu. K Šivovi, božskému vzoru askétov a nositeľovi nadprirodzených schopností, mal Asahara vždy veľmi blízko. Z kresťanstva ho zas priťahovala predstava kozmického boja pred druhým príchodom Krista a nastolením Tisícročnej ríše. Kozmický boj Armagedon a Tisícročná ríša Asaharovi - zdá sa - splýva s budhistickým mýtom o šťastnej, skrytej ríši šambale, z ktorej prídu záchrancovia, až svet ovládne vojna a zlo.

Previazanosť s inými náboženskými systémami nebráni, aby sa Asaharovo Óm šinrikjó považovalo za nositeľa čistej budhistickej tradície. Ašpiráciu na zvestovateľa pravého budhizmu mal napokon Asaharovi pri stretnutí roku 1987 potvrdiť sám dalajláma. Avšak na návšteve Tokia v roku 1995 dalajláma podporu Asaharovej verzii budhizmu jednoznačne poprel.

Ako Šivova manifestácia sa Asahara údajne pohybuje vo vyšších svetoch, prináša z nich informácie a ovplyvňuje to, čo sa stane vo svete nižšom, materiálnom. Ako milosrdný budha potom môže pomáhať pravému JA každého človeka, ktoré síce patrí do Šivovej najvyššej ríše, ale ktoré bolo zvedené a zachytené v kolobehu zrodenia v nižších svetoch. Ako dokonale osvietený guru túto pomoc koná predovšetkým v iniciačnom ríte šaktipat, pri ktorom žiakovi odovzdáva energiu na osvietenie, prebúdza v ňom kozmickú silu kundalíní a aktivuje centrá tejto energie (čakry) v jeho tele. Podmienkou cesty do šambaly je potom askéza a bezvýhradná oddanosť vodcovi (guru), ktorý iniciáciu poskytol.

Jednou z najtvrdších asketických praktík bolo v Óm šinrikjó ponáranie do veľmi chladnej vody, čo malo navodiť upokojenie mysle, a ponáranie do horúcej vody. Vnútorné teplo, ktoré sa horúcou vodou malo rozhojňovať, potom malo spôsobiť duchovné zážitky. Táto asketická prax sa vykonávala buď dobrovoľne, alebo proti vôli oddaného. Ako pripomína Wassingerová, týmto spôsobom mohli byť niektorí členovia Óm šinrikjó vycvičení na páchanie násilia: „Tieto spoločné rituály násilia pripravovali niektorých členov Óm šinrikjó na to, aby páchali závažnejšie a častejšie násilné činy."11

Popri zvyčajných budhistických metódach meditácie, poklonách božstvám alebo opakovaní svätých slov a mien božstiev bola v Óm šinrikjó rozšírená phowa. Pôvodne išlo o súbor meditácií a odriekavanie mantier, ktorý pochádza z vadžrajánovského budhizmu a dodnes ho praktizujú niektoré školy tibetského budhizmu. Technikou phowa sa človek už zaživa pripravuje na smrť tak, aby jeho myseľ bola v okamihu smrti schopná preniesť sa do čistej budhovskej ríše.12

V Asaharovom podaní však učenie phowa znamenalo ospravedlnenie násilných činov na tých, ktorí odmietli vedenie guru Asaharu. Podľa neho sú totiž títo ľudia zaťažení pre odmietnutie jeho spasiteľskej úlohy takou zlou karmou, že sa nevyhnutne musia narodiť v nižších svetoch. Iba phowa, táto „spasiteľná vražda",13 im túto karmu odníma.

 

Kde teda hľadať príčinu?

K násilnému vývoju nového náboženského hnutia Óm šinrikjó nepochybne mohla prispieť ochota a schopnosť poloslepého Macumota ovládať a zneužívať ešte horšie postihnutých spolužiakov. Táto schopnosť sa mohla prejaviť neskôr v zneužívaní duchovne závislých nasledovníkov. Postihnutie zraku mohlo tiež Macumotovi spôsobiť zbystrenie ostatných zmyslov tak, že azda mohol nadobudnúť presvedčenie o svojich mimoriadnych schopnostiach.

Úsilie získať takéto schopnosti sa navonok prejavilo vo vybudovaní hierarchického systému s vodcom a zakladateľom na samom vrchole. A práve toto vodcovo nespochybniteľné postavenie je možné považovať za príčinu toho, že jeho násilné zámery sa vykonávali dôkladne a zároveň bez pochybností.

Násilie, ktoré trpeli Asaharovi nasledovníci, môžeme do istej miery pripočítať kombinácii indickej a japonskej asketickej praxe, ktorej sa títo prívrženci podrobovali, a násilie nimi spôsobované zase svojráznemu výkladu techniky phowa. Na násilí prvej polovice 90. rokov sa v Óm šinrikjó iste taktiež podieľala Asaharova interpretácia ako šambalského, tak aj kresťanského milenárneho mýtu, okorenená možno aj Nostradamovým proroctvom. Všetky tieto výbušné podnety sa najväčšmi utvárali v rámci japonskej spoločnosti, v ktorej niektoré náboženské skupiny tradične majú i značné politické ašpirácie a ktorá je zároveň vďaka zákonom značne ostražitá pred akýmkoľvek zásahom štátu voči náboženstvu.

Pravdaže, duchovných manipulátorov a rozličných podvodníkov, predávajúcich ako zázračné liečivo napríklad pomarančové šupky (ako Asahara) je mnoho. Ani synkretická náuka, askéza, technika phowa alebo vyčkávanie konca sveta nemusia viesť samy osebe k prejavom násilia. Usudzujeme preto, že na pochopenie toho, prečo sa tragický scenár týkal práve Asaharovej Óm šinrikjó, treba vziať do úvahy ešte dva faktory.

Prvým je Asaharova silná viera a odvaha (alebo povýšenectvo a drzosť?), s akou stavil všetko na to, že jeho tvrdenia sa naplnia. Tieto vysoké „stávky" sa pritom týkali i tých tvrdení, ktoré sa mohli pomerne ľahko vyvrátiť. Tak za niektorými kriminálnymi činmi, opísanými v predošlých statiach, môžeme vidieť práve Asaharovo bezhlavé riskovanie: úsilie za každú cenu naplniť proroctvo o záverečnom kozmickom boji viedlo k teroristickému útoku v tokijskom metre; úsilie zabrániť diskreditácii kvôli tvrdeniu o zvláštnosti Asaharovej DNA viedlo k vyvraždeniu rodiny Sakamotovcov a pod.

Rovnakú „odvahu" však Asahara preukazoval i v prípade sľubov nadprirodzených schopností svojim nasledovníkom: keď sa sľuby nenapĺňali, nariaďoval ešte prísnejšiu askézu. A krutosť asketických praktík sa stala príčinou prvého opísaného násilia v Óm šinrikjó (smrť Terajuki Majima), prvej vraždy (Súdží Taguči) a ďalej celého reťazca násilných kriminálnych činov. Taktiež je pravdepodobné, že nesplnenie Asaharových sľubov bolo príčinou výroby a podávania omamných látok, ktoré nejaký „náboženský" zážitok predsa len prinášali. Odtiaľ bol len krok k podávaniu týchto látok nepohodlným členom Óm šinrikjó a taktiež pravdepodobne k predaju drog japonskému podsvetiu. K tomuto kroku sa napokon tiež viažu i ďalšie zločiny.

Avšak ani nesplniteľné sľuby by nemuseli zákonite viesť k násiliu, nebyť Asaharovej tvrdohlavosti, ktorú považujeme za druhý významný faktor. Je možné, že túto tvrdohlavosť posilňoval strach zo straty vodcovskej pozície. Práve, podľa nášho názoru, mimoriadna neústupčivosť nedovolila Asaharovi zľaviť z jeho nárokov a tvrdení a pokúsiť sa vysvetľovať a inak racionalizovať ich nesplnenie. Asaharova údajná neomylnosť, schopnosť prorokovať a robiť ďalšie divy i zázraky ho postupne vtiahla do strmej špirály, v ktorej sa vytvárali čoraz väčšie sľuby a čoraz väčšie nároky. Toto ťažko ovládateľné tornádo nakoniec zanechalo v celej japonskej spoločnosti spúšť. Ale tak ako v predošlom článku musíme na záver pripomenúť, že táto spúšť bola našťastie nakoniec neporovnateľne menšia než ničivý potenciál, ktorý tieto nenaplnené sľuby vytvorili.

 

Členstvo Óm šinrikjó

Členstvo Óm šinrikjó dosahovalo v roku 1989, keď bola skupina Óm šinrikjó registrovaná podľa zákona o náboženských spoločnostiach, asi 380 mníchov a asi 4 000 laikov. V roku 1995 sa počet mníchov odhadoval na tisíc, celkový odhad bol asi 10-tisíc osôb. V roku 1991 začala skupina Óm šinrikjó prenikať do Ruska. Roku 1995, keď vzbudila celosvetovú pozornosť, odhadli ruské úrady počet ich členov na asi 35-tisíc (z toho asi 5,5-tisíc mníchov). Organizácia Óm šinrikjó bola dvojaká: duchovná a politická. Duchovnú hierarchiu tvorilo sedem stupňov tých, ktorí sa rozhodli pre mníšsky spôsob života (opustili rodiny, odovzdali prostriedky atď.), na najvyššom stupni stál zakladateľ Šoko Asahara, na najnižšom laici. Politická štruktúra sa vytvorila na ľahké prevzatie moci po záverečnom kozmickom boji, a preto bola podobná štruktúre japonskej vlády: tvorilo ju 24 ministerstiev. Na čele tejto vlády stál Šoko Asahara s pomocou Rodinného úradu a sekretariátu.14

 

Óm šinrikjó od roku 1995

Po zatknutí Asaharu 16. mája 1995 sa na čelo spoločenstva postavila Asaharova dcéra Reika Macumoto a tlačový hovorca Fumihiro Džójú. Tomu sa podarilo získať sympatie časti mladých Japoncov, ale už v októbri 1995 bol zatknutý. Avšak jeho trest nebol dlhý. V októbri 1995 tokijský súd zbavil Óm šinrikjó štatútu náboženstva, a tým aj finančných výhod. Spoločnosť Óm šinrikjó sa proti rozsudku odvolala, ale v decembri 1995 najvyšší súd v Tokiu rozsudok potvrdil. To spôsobilo finančný úpadok spoločnosti. Jej asi 700 až 800 zvyšných mníšskych členov opustilo jej objekty.

Roku 1996 súd rozhodol, že väčšina členov Óm šinrikjó nemá žiadnu spojitosť s kriminálnymi činmi, za ktoré sú niektorí členovia súdení, a preto Óm šinrikjó ani neznamená nebezpečenstvo pre verejnosť. Vo februári 1997 bol teda obnovený náboženský status Óm šinrikjó. Skupina sa oficiálne ospravedlnila za zločiny a dištancovala sa od Šoko Asaharu a ostatných, ktorí boli zapojení do kriminálnej činnosti. Pôsobí naďalej pod menom Alef ako meditačná skupina s asi jedným až dvoma tisícmi členov. Z rozsiahlych výrobných a obchodných aktivít jej ostala úspešná počítačová firma, z ktorej ziskov sa čiastočne hradia škody spôsobené v minulosti.

Vyšetrovanie doposiaľ nebolo uzavreté. Trinásť vysoko postavených členov Óm šinrikjó bolo odsúdených na trest smrti, rozsudok ale ešte nebol potvrdený v odvolacom procese. (Rozsudok už najvyšší súd potvrdil – Rozmer 3/2006, s. 8 a 36.)

 

Poznámky:

1 Vojtíšek, Z.: Špirála kríz a násilia, časopis Dingir 1/2005, s. 6 - 8

2 Wessinger, C.: How the Millenium Comes Violently. From Jonestown to Heawen´s Gate, Seven Bridges Press, New York, London 2000, s. 120 - 157

3 Brackett, D. W.: Svätý teror. Armagedon v Tokiu (Preložila Denisa Vostrá). Mladá fronta, Praha 1998

4 V predchádzajúcej časti bolo toto meno prepísané ako „Matsumoto".

5 Šinkokai (Spoločnosť božieho svetla - GLA) založil v roku 1969 Japonec Takahaši Šinji (1927 - 1976).

6 Agon-šú založil v roku 1978 Japonec Seiju Kirijama (nar. 1921) na základe presvedčenia, že iba zbierka sútier Agon (v sanskrte ágama) obsahuje úplné a ucelené učenie pravého budhizmu.

7 V roku 1981, keď sa ku skupine Agon-šú pripojil Čizuo Macumoto, vyšla kniha jeho zakladateľa o Nostradamových proroctvách - Proroctvá Francúza Michaela de Nostre-Dam (Nostradama, 1503 - 1566). Nostradamove Centuries (prvýkrát uverejné r. 1555) obsahujú i zmienku príchodu Kráľa hrôzy v júni 1999. Toto proroctvo bolo v Japonsku spopularizované v roku 1973.

8 Brackett, D. W.: c. d., s. 71

9 Melton, J. G.: Encyclopedia of American Religions. Gale, Detroit, London 1999, s. 2135

10 Školu šingon založil v roku 816 budhistický mních Kúkai (Kóbó daiši, 774 - 835).

11 Wessinger, C.: c. d., s. 143

12 Podľa: Lexikón východnej múdrosti (heslo: phowa). Votobia, Olomouc 1996

13 Wessinger, C.: c. d., s. 143

14 Podľa: Brackett, D. W.: c. d.