„Tréning sa začína na tatami. Úklonom sa pozdravíme s trénerom a vzdáme úctu nášmu zakladateľovi, ktorým je Morihei Uešiba. Počas nášho tréningu je stále s nami. Visí na stene, zvečnený na veľkej fotografii. V sede zvanom seiza začíname cvičenie krátkou dychovou meditáciou. Tá je pred začatím tréningu veľmi dôležitá. Slúži na upokojenie a sústredenie našej mysle. Nič sa však nemá konať násilne, myšlienky ako prichádzajú, tak i odídu. Prach sveta, ktorý prinášajú do nášho vnútra, by nám pri tréningu prekážal. Dôležité je dýchanie, ktoré tiež napomáha oslobodenie mysle. A takto pripravení môžeme začať." (Mladý žiak aikida)

„Ľahkou" alternatívou týchto „športov" je aj populárne taiči prezentované ako práca s energiou. Tento ázijský export bojových umení sa dnes vhodne dopĺňa aj s latinskoamerickou alternatívou, ktorú predstavuje brazílska capoiera.1

Bojové umenia sa ocitajú pod drobnohľadom nielen športových expertov, ale dostávajú sa i do pozornosti teológov a religionistov. Niektorí v nich objavujú duchovný podtext a špecifické náboženské pozadie. V odbornej literatúre sa možno dočítať, že „význam bojových umení spočíva v tom, že majú i duchovnú alebo mystickú dimenziu".2 Prirodzene, tieto duchovné súvislosti nemusia byť pre prevažnú väčšinu záujemcov zaujímavé, podstatné a dokonca ani rozpoznateľné. Do akej miery sa však náboženské korene transformujú do samého cvičenia, sa pokúsime objasniť na vzorke aikido.

 

Náboženské potulky Uešibu

Zakladateľom aikida je Japonec Morihei Uešiba (1883 - 1969). Pochádzal zo starého samurajského rodu. Ako 16-ročný vstúpil do budhistického kláštora sekty Šingon, kde okrem štúdia budhistických a konfuciánskych textov prešiel tiež ezoterickými rituálmi. Po príchode z kláštora sa začal prakticky venovať bojovým umeniam. Jeho otec mu dal postaviť dojo (miestnosť na nácvik bojových umení) a prizval popredných majstrov bojových umení, aby vyučovali jeho syna.

Avšak rozhodujúcu úlohu zohralo Moriheiovo stretnutie s Onisaburom Degučim, šintoistickým kňazom sekty Omotokjó. Autoritatívny Deguči, posilnený cestami šamanistických rituálov, sa v tranze utvrdil, že práve on má byť očakávaným spasiteľom sveta. Po čase sa záujmy obidvoch mužov vhodne spojili a pretransformovali do spoločného učenia. Deguči, neskrývajúc svoje nábožensko-sociálne ambície, sa efektívne napojil na Uešibovu bojovú zdatnosť. Majstrovi boja ponúkol náboženský základ, pre ktorý bol Uešiba duchovne otvorený.

Sám totiž už dlhší čas hľadal hlbší zmysel života, aby napokon vytvoril vlastnú duchovnú cestu. Preto sa religiózny podtext sekty Omotokjó úspešne pretransformoval do etického základu aikida. Dokonca obaja si svoje integrálne učenie (spojenie duchovného učenia a fyzického výcviku) mohli vyskúšať aj v praxi. Roku 1924 sa v Mongolsku pokúsili založiť utopickú kolóniu. Pochodili však podobne ako Platón za oných čias v Syrakúzach. Pred trestom smrti ich zachránila iba japonská diplomatická misia.

Cieľ tohto odvážneho pokusu mal však nadobudnúť oveľa širšie parametre, pretože plánoval zjednotiť všetkých ľudí a naplniť tak víziu uskutočnenia jedného nebeského kráľovstva už tu na zemi. V tomto pozemskom kráľovstve majú byť všetky náboženstvá zjednotené a duchovne zastrešené práve sektou Omotokjó.3 V tomto kontexte aikido predstavuje cestu k harmonickému bratskému spolužitiu. Dokonca tento rok (5. mája) sa uskutočnil festival organizovaný uvedenou spoločnosťou, na ktorom sa jeho účastníci modlili za nástup hlavnej postavy, tzv. Veľkého Maitreju. Práve on má byť najvyššou autoritou tohto duchovného kráľovstva.4

 

Rozhodli osvietenia

Vznik aikida považuje za výsledok svojho duchovného hľadania i sám Uešiba. Rozhodujúcu úlohu v jeho živote zohrali tri duchovné zážitky „naštartované" už samotným pobytom v Omotokjó. Prvý z nich sa odohral v roku 1925, tesne po tom, čo Uešiba po víťazstve nad ozbrojeným šermiarom odišiel relaxovať do záhrady. Tam zrazu pocítil, že sa zem pod jeho nohami začína triasť. Zbadal zlatý opar, ako sa dvíha zo zeme a pohlcuje ho. Videl, ako sa jeho telo postupne premieňa do zlatisto sfarbenej siluety a nadobúda žiarivú svetelnú podobu. Súčasne všetko naokolo vnímal ako výtvor prírody. Pochopil, že cesta bojovníka má byť neustálou manifestáciou božej lásky, boha, ktorý preniká celou prírodou. Od dojatia mu slzy vďaky a radosti začali stekať po tvári. Slnko, mesiac, naša zemeguľa sa pre neho stali bratom a sestrou a celý svet jeho domovom. Zároveň všetky materiálne veci boli preňho nepodstatné.

Druhé spirituálne navštívenie sa odohralo v roku 1940, bezprostredne po absolvovaní rituálnej očisty. Zrazu v jednom momente zabudol na všetky bojové techniky, ktorým sa kedy priučil. A tak staré prostriedky odhodil a vtom objavil prostriedky úplne nové. Tie sa mu stali pomôckami pri kultivácii života, poznania a už viac neboli zbraňami určenými na porážku nepriateľa.

Tretí exkurz do duchovného sveta sa odohral v období druhej svetovej vojny. Počas nej Morihei Uešiba zažil vnútorné videnie tzv. Veľkého ducha Mieru (The Great Spirit of Peace), ktorý mu s láskou ponúkal cestu odstránenia všetkých konfliktov a zmierenia všetkých ľudí na zemi.5 Podobne ako predchádzajúce skúsenosti i tieto tri osvietenia sa premietli do vytvorenia zjednocujúceho odkazu samurajov, ktorým je aikido.

 

Aikidojo

Bojové umenie - aikido (predtým aikibudo, aikiromiči) má svoje miesto zrodu v Kjóte, kde v roku 1920 vyrástlo prvé dojo nazvané Aiki Šrine. Zakladateľ aikidojo, Morihei Uešiba, označovaný titulom O´Sensei (Veľký učiteľ), si svoju bojovú silu a pohotovosť udržal do neskorého veku. Ešte ako 80-ročný starec dokázal poraziť každého nepriateľa, a to bez použitia zbraní. Ba k deklasovaniu protivníka mu stačil iba jeden prst. Prirodzene, Uešiba svoju bojovú obratnosť nevyužíval len v telocvični, ale jej prvky pretransformoval aj do svojej životnej filozofie.

Po smrti Uešibu rodinnú tradíciu udržiaval a reprezentoval jeho syn Kisšomaru. V roku 1953 sa aikido začalo šíriť do celého sveta. Riadiacim centrom sa stala Medzinárodná federácia pre aikido (IAF), ktorej predsedá prezident, tzv. dóšú (hlava dojo).6 V súčasnosti je najvyššou autoritou v Európe žiak zakladateľa a zároveň držiteľ 8. danu aikida Japonec Nabujoši Tamura. Pravdepodobne najvýraznejším propagátorom aikida vo svete je americký herec Steaven Seagal, držiteľ 7. danu. Na Slovensku sú priaznivci tohto druhu bojového umenia zastrešení Slovenskou národnou federáciou aikida (SNFA), ktorá vznikla v roku 1994 transformáciou predchádzajúcej organizácie - Nadácie Aikida.

 

AI-KI-DO – duchovný podklad

Aikido sa však nechápe iba ako fyzické cvičenie, dokonca ani cibrenie fyzickej techniky nie je jeho hlavným cieľom. Predovšetkým má byť nástrojom pre duchovný rast osobnosti. Dojo je tak miestom napredovania, do ktorého sa má vchádzať s rešpektom, skromne a zdvorilo. Je to miesto, kde prebýva bojový duch samurajov. Aikido teda nie je iba boj tiel na tatami (žinenka v štýle aikida).

Duchovný základ tohto športu je obsiahnutý v etymológii samého názvu: ai znamená súhlas, harmóniu, jednotu; ki predstavuje vesmír, kozmického ducha či energiu; a do je výraz pre cestu, dráhu či spôsob života.7 Uvedená transkripcia slova nám teda dovoľuje preložiť názov aikido ako „cesta harmónie s vesmírom".

Výraz ai v slove aikido poukazuje na harmóniu ducha, ktorú má dosiahnuť adept cvičením. Vieme, že na prvom mieste nie je bojová disciplína, ale úsilie o mier a harmóniu medzi človekom a prírodou, resp. vesmírnou energiou. Dokonca i boj medzi dvomi aktérmi aikida smeruje k takejto jednote. Aikido je teda technika sebaobrany, ktorá využíva štylizované výpady a krúživé pohyby, čím sa docieli, že agresívna sila protivníka pôsobí proti nemu.8 Podľa vzoru zakladateľa sa má táto filozofia boja pretransformovať do životnej cesty jednotlivca. Praktickým vyústením cvičenia je odstránenie vlastných záporných povahových vlastností, ktoré bránia prirodzenému fungovaniu mysle.

V dojo sa „boj" o harmóniu začína meditáciou v seize. Ide o očistu ducha, ktorá má v úvode každého vystúpenia nezastupiteľný význam. V rámci nej sa zvláštny dôraz kladie na techniku dýchania (mokušo), ktorá napomáha efektívnu prácu s energiou ki9, a to spriechodnením jej toku v tele. Meditácia však v seize nekončí, ale celé predvedenie boja je v podstate jej pokračovaním - meditáciou v pohybe -, pričom pobyt v seize je sprevádzaný správnym držaním rúk (dhjánimudrá). Toto gesto rúk je symbolom stavu rozjímavého pohrúženia.10 Explicitne bojové umenie aikido tak môžeme považovať za duchovnú záležitosť.

Požiadavka harmónie smeruje k druhej časti základu slova aikido - ki, ktoré predstavuje univerzálnu esenciu každej existencie - neosobného ducha (princíp, energiu, vibráciu vesmíru). Ten podľa čínskeho náboženstva kreuje a preniká svetom. Táto esencia je i základom východných panteistických (presnejšie panenteistických) náboženstiev.

Morihei Uešiba v opísaných stavoch osvietenia zažil absolútne splynutie s duchom vesmíru. Svoje duchovné zážitky nazval prebudením a vyhlásil, že umenie aikida nám umožňuje pochopiť samých seba a zároveň sa dostať do úžasného zdroja univerzálnej energie.11 Uviedol, že vnútorná duchovná sila (džóriki) nestačí na to, aby sme sa zbavili nesprávneho svetonázoru. Na to je potrebné prebudenie - satori, ktoré Uešiba v uvedených stavoch zažil. Potreba osvietenia sa vo východných náboženstvách často zdôrazňuje. Aj keď džóriki predstavuje trvalú prítomnosť ducha a umožňuje i za nepredvídaných okolností spontánne a správne konať.12

Aikido je tak cestou zosúladenia sa s energiou (ki), ktorá spája človeka s celým univerzom. Podobne i k zjednoteniu tela a ducha dochádza práve prostredníctvom tejto energie. Abeceda taoizmu a japonského zenu hovorí, že termín ki je synonymický s taoistickou životnou energiou čchi. Tá je uzlovým bodom taoistického náboženstva a dychových cvičení, vďaka ktorým môže cvičenec aikida nadobudnúť neobyčajné schopnosti zohrávajúce v bojových umeniach dôležitú úlohu.13

Účelom cvičenia je dosiahnuť stav absolútneho uvoľnenia a spontánnosti, do ktorého vstúpime iba vtedy, ak vstúpime do dokonalého súzvuku s tao. Súhlas sa prejavuje plynulým tokom ki v našom tele. V tomto ideálnom stave už nemusíme vynakladať žiadne úsilie ani klásť odpor.14 Stávame sa médiom ducha nadzemských sfér. Práve takáto duchovná sila umožnila Uešibovi poraziť ozbrojeného protivníka spomínaným jedným prstom. V jogínskej praxi sa označuje výrazom sidhis.

Poslednou významovou jednotkou je do. V japonskom preklade ide nielen o duchovnú cestu, ale aj o sémantické označenie čínskeho znaku tao. V japonskom budhizme je to cesta nasledovania Budhu na ceste k osvieteniu (bucudó). Zenoví majstri uvádzajú rôzne typy ciest smerujúcich k tomuto cieľu: cesta meča (kendó), luku (kjúdó), čaju (čadó), písma (šódó).15 Jednotlivé umenia sú v zene predovšetkým prostriedkami sebazdokonaľovania, sebapoznávania človeka a odkrývania jeho vlastnej podstaty.

 

Abeceda cvičenia

Dôležitou súčasťou tréningov je etická požiadavka formovania sebadisciplíny, koncepčného myslenia a pozitívneho vzťahu k pohybu a k zdraviu. Adept aikida má na tatami zabudnúť na každý stres. Cvičenie má u neho vyvolať regeneráciu a kumuláciu nových síl. Veľký dôraz sa kladie na osobnú hygienu, poriadok a čistotu tréningovej miestnosti. Čisto musí byť na tatami a rovnako má čistotou žiariť cvičebný úbor (hakami), prepásaný opaskom (obi). Čistota tela je jedným zo štyroch princípov, ktoré pochádzajú zo sekty Omotokjó a stali sa súčasťou aikida. K ďalším patrí optimizmus a viera v ducha vesmíru, v sociálny pokrok a princíp jednoty či zmierenia všetkých ľudí bez rozdielov.

Každé dojo, môže sa ním stať i telocvičňa, je vybavené malou „svätyňou". Jej dôležitou časťou je veľká podobizeň zakladateľa, pod ktorou je umiestnený oltár (kamiza). Ide o miesto, kde sa odkladajú bojové predmety, napríklad luk a meč. K tomuto centrálnemu miestu smeruje i poklona cvičencov a úvodná úctivá prosba: «Onegai šimasu» (Učte ma, prosím). Na záver tréningu odznie podobne zdvorilé poďakovanie: «Domo arrigato gozimašita» (Úctivá vďaka za cvičenie).

 

Religiozita aikida

Aikido je nenápadnou duchovnou cestou vedúcou k ustanoveniu pozemského kráľovstva harmónie a bratstva. Nielenže parametre tohto kráľovstva majú náboženské zafarbenie, ale tiež sama cesta „boja o všeobecnú harmóniu" je pretkaná duchovnými stopami budhizmu, taoizmu, zenu, resp. zazenu.

K rozpoznaniu náboženskej podstaty aikida nám môžu dopomôcť aj duchovné odkazy Moriheia Uešibu, ktoré sa zachovali vo forme citátov. Prvý z nich sa dotýka praktickej časti aikida: „V tvojej pravej ruke je jang, ktorý vyvažuješ jinom v ľavej ruke. Na tejto ceste ťa sprevádza tvoj partner" (65 Quotes). Ako sme uviedli, v čínskej taoistickej tradícii je všeobecný kozmický poriadok obsiahnutý v pojme tao. S ním sa spájajú aj termíny jin a jang. Meditácia spojená s bojom smeruje k jednému cieľu - otvoreniu sa prúdeniu energie ki, ktorá má svoj pôvod vo vesmírnom duchu.

Ďalší citát poukazujúci na náboženský základ cvičenia aikida hovorí o dosiahnutí budhovského osvietenia: „Považuješ sám seba za žijúcu budhovskú prirodzenosť. My všetci sa môžeme transformovať do súcitiaceho božstva alebo do konečného budhovského prebudenia" (105 Quotes). Budhovská prirodzenosť je duchovný cieľ, ku ktorému vedie cesta aikida. Toto umenie tak nie je nábožensky neutrálne. Aj keď Uešiba hovorí: „Umenie mieru (The Art of Peace) je aj nie je náboženstvo, je to úplnosť a zjednotenie všetkých náboženstiev" (112 Quotes).16 Citát sa netýka iba spojenia ľudí rôznych náboženstiev, hovorí taktiež o novej spiritualite, resp. o novom synkretickom duchovnom zastrešení.

V konečnom dôsledku môže aikido vyústiť i do kultovej akcie, ktorou je napríklad obeta (púdža) prinášaná bohyni Parašakti. Táto bohyňa v hinduistickom systéme predstavuje najvyššie božstvo bohyne - matky (Šakti stojacej v pozadí stvoreného sveta).17 Obrad uctievania prebieha v kruhu stúpencov aikida, ktorí takýmto postavením vytvárajú rituálnu ochranu proti „nečistým" silám.

Aikido je duchovná cesta, ktorá však nie je zlučiteľná s vierou v zjavené Božie slovo. Hoci kresťan má právo využívať a znásobovať svoj vnútorný potenciál, nie však takým spôsobom, ktorý by ho odvádzal od cesty nášho Pána Ježiša Krista. Ako sme videli, cesta aikida ho privádza k inému božstvu, resp. k človeku samému. Prostriedkom poznania a sebazdokonaľovania človeka je práca s energiou ki, ktorá i z hľadiska psychiky nemusí byť bezpečná. (Podobne je to v metóde reiki.) A tak si aikido pod rúškom cvičenia - aj keď nie otvorene a na prvý pohľad - skryto získava človeka pre svoje duchovné ciele.

 

Poznámky:

1 Capoiera je pôvodné bojové umenie otrokov, ktoré im slúžilo na obranu proti bielym otrokárom. Skoro tristo rokov bolo zakázané, avšak od roku 1972 bolo v Brazílii, kde je po futbale najpopulárnejším športom, oficiálne uznané. Ide o šport s presne stanovenými pravidlami, ktorý sa úspešne dostal takisto do Európy. In: http://wikipedia.org/wiki/capoiera

2 Partriddge, Ch.: Encyklopedie nových náboženství. Euromedia Group, Praha 2006, s. 248

3 Pranin, S. A.: Morihei Ueishiba and Onosoburo Deguchi. Aikido News Magazine. In: www.sspa.sk/docs/documents/pdf/Morihei Deguchi.pdf Aikido

4 http://www.cults.co.nz

5 http://cse.ucsd.edu/users/paloma/Aikido

6 http://aikidotn.szm.sk/historia.htm

7 http://www.aikido.szm.sk

8 Lash, J.: Průvodce hledačů absolutna. Votobia, Olomouc 1996, s. 270

9 Historicky aikido čerpá z praxe zenového budhizmu, v ktorom uvedený pojem označuje stav „mlčiaceho osvietenia". V tomto tradičnom japonskom náboženskom systéme sa kladie veľký dôraz na meditatívnu prax (šikantazou), ktorá sa neskoršie stala dôležitou súčasťou bojových umení. Šikantazou neznamenalo „nič než vhodne sedieť". V ďalšom vývoji zenu, v tzv. zazene, išlo o stav bdelej pozornosti, ktorá však nie je zameraná na žiadny bod a ani netrvá na nijakom obsahu. Meditácia sa má usmerňovať pokojnou dychovou ventiláciou. In: Lexikon východní moudrosti. Votobia, Olomouc 1996, s. 429-430.

10 Pri držaní rúk v pozícii dhjánimudrá pravá ruka ležiac hore symbolizuje stav osvietenia, druhá, ležiaca pod ňou, predstavuje javový svet. Toto gesto rúk položených v lone vyjadruje prekonanie sveta javu osvietením. Tamže, s. 295

11 http://www.aikiweb.sk

12 Lexikon východní moudrosti, c. d., s. 128

13 Tamže, s. 88

14 Stav wu-wej - čínsky výraz prekladaný ako „nič v činnosti", resp. „proces ničoho" je dynamikou vyrovnaného pokoja, ktorý v zene sprevádza stav osvietenia. In: Průvodce hledačů absolutna, c. d., s. 481.

15 Tamže, s. 114

16 http://www.aikido.com

17 http://www.aikido-hikaridojo.com