Počiatky hnutia Wicca

Wicca je najdôležitejším a najznámejším hnutím novodobého čarodejníctva. Jeho základom je predpoklad existencie pohanského náboženstva, ktorého korene možno vystopovať pri samom počiatku ľudstva a ktoré prečkalo kristianizáciu Európy až do novoveku, prinajmenšom až do vlny procesov s čarodejnicami v 17. storočí, ale možno až doposiaľ. Teóriu kontinuity protestného, sexuálne uvoľneného a feministického náboženstva formulovala britská antropologička a egyptologička Margaret Alice Murrayová (1863 - 1963) vo svojich dvoch knihách: Čarodejníctvo v západnej Európe (The Witch-Cult in Western Europe, 1921) a Boh čarodejníc (God of the Witches, 1931). Čarodejnice podľa Murrayovej nevzývali diabla, ako sa všeobecne tvrdí, ale pohanské božstvá. V strede ich náboženstva (Murrayová ho nazýva dianizmom) mala byť starorímska ženská bohyňa prírody Diana.

Existencia akéhosi čarodejníckeho náboženstva s dlhou, neprerušenou tradíciou však nie je ničím doložená. Naopak, veľmi pravdepodobné je, že toto čarodejnícke náboženstvo postupne vznikalo na základe starých tradícií a novodobých predstáv až v atmosfére tzv. ezoterického prebudenia na prelome 19. a 20. storočia. V nej sa napokon dobre darilo tiež snahám o obnovenie keltskej a germánskej tradície. V onej atmosfére vznikla i úspešná kniha Aradia: Evanjelium čarodejníc (Aradia: the Gospel of Witches, 1899). Jej autorom je Charles Godfrey Leland (1824 - 1903), americký antropológ a folklorista, ktorý strávil niekoľko rokov v Európe. Vznikla pri jeho folkloristickom štúdiu v Taliansku, ale odbornú kvalitu tohto diela antropológovia považujú za veľmi spornú.

Takisto Murrayovej teória sa ukázala ako veľmi inšpirujúca, navzdory tomu, že ju odborná verejnosť jednoznačne odmietla ako nedostatočne podloženú. Jedným z tých, ktorých Murrayová ovplyvnila, bol britský úradník Gerald Brosseau Gardner (1884 - 1964). Gardner strávil veľa rokov v službe v zámorí a s Murrayovej dielom sa zoznámil vďaka záujmu o folkloristiku, antropológiu a archeológiu. Ako sa zdá, bol taktiež veľmi dobre oboznámený s rôznymi variantmi ezoterickej náboženskej tradície - s teozofiou, rozekruciánstvom, slobodomurárstvom či parapsychológiou. Po odchode do dôchodku roku 1936 sa vrátil do Anglicka a v miestnej rozekruciánskej skupine sa stretol s Dorothy Clutterbuckovou (1880 - 1951), ktorá bola údajne príslušníčkou málo známeho čarodejníckeho kruhu. Clutterbucková, zvaná „Stará Dorothy", ho mala roku 1939 rituálne zasvätiť do čarodejníckeho náboženstva. Nie je však vylúčené, že tento Gardnerov príbeh je vymyslený a že vznikol preto, aby podporil myšlienku kontinuity čarodejníckeho náboženstva a legitimizoval neskoršiu Gardnerovu činnosť.

Gardner sa postupne stával v ezoterických kruhoch známou osobnosťou a bol - okrem iného - zasvätený aj do slávneho rádu Ordo Templi Orientis jeho samotným zakladateľom Aleisterom Crowleym (1875 - 1947). Roku 1951, azda v súvislosti s vtedajším odvolaním britského Zákona proti čarodejníctvu (1735), sformoval Gardner vlastnú čarodejnícku skupinu. Roku 1953 v nej zasvätil Doreen Valienteovú (1922 - 1999), ktorá sa stala jeho najbližšou spolupracovníčkou, spoluautorkou jeho rukopisnej Knihy tieňov (Book of Shadows) a spoluzakladateľkou Gardnerovho hnutia, ktoré vzniklo v dôsledku búrlivého ohlasu na jeho knihu Čarodejníctvo dnes (Witchcraft Today, 1954). Po vydaní tohto diela sa začali vo Veľkej Británii ku Gardnerovi spontánne hlásiť čarodejnícke skupiny. Kvôli negatívnym konotáciám slova čarodejníctvo (angl. witchcraft) používali jeho stúpenci pre svoje nové náboženstvo výrazy Remeslo (angl. Craft), Staré náboženstvo (angl. Old Religion) a najčastejšie Wicca - nové slovo vytvorené na základe staroanglického výrazu.

Gardnerova autoritatívnosť a extrémne postoje (napr. k nahote) však čoskoro spôsobili rozdelenie nového hnutia na niekoľko vetiev; v roku 1957 opustila jeho skupinu aj Doreen Valienteová, ktorá v hnutí slúžila ako veľkňažka. Ale Garderovo poňatie novopohanstva ako prelínanie folklórnych a ezoterických tradícií je dodnes základom pre celé, hoci vnútorne diferencované hnutie Wicca. Jeho dielo sa uzavrelo knihou Zmysel čarodejníctva (The Meaning of Witchcraft) v roku 1959.

 

Spiritualita hnutia Wicca

Dnešní wiccania (stúpenci hnutia Wicca) na myšlienke neprerušenej kontinuity európskeho čarodejníctva spravidla netrvajú. Naopak, často chápu gardnerovskú tradíciu ako niečo, z čoho si môžu vytvoriť svoje vlastné, originálne náboženstvo. Táto možnosť slobodne uplatniť tvorivosť nevylučuje možnosť zhody v základných princípoch. Široko prijímaným dokumentom sú Zásady wiccanskej viery (ich český preklad podstatnej časti dokumentu je dostupný na internetovej adrese http://magie.unas.cz/wicca/center_texty.htm), ktoré prijala Rada amerických čarodejníkov a čarodejníc v apríli 1974. Tieto zásady formulovalo 73 účastníkov stretnutia amerických predstaviteľov rôznych tradícií hnutia Wicca v podstate ako obranný dokument, zameraný proti nedorozumeniu a nespravodlivému odsúdeniu ich viery zo strany americkej verejnosti. Individualizmus, typický pre hnutie Wicca, a vlastne pre celé novopohanstvo, však spôsobil, že sa Rada ešte v tom istom roku rozpadla.

Základom spirituality hnutia Wicca je vedomie božskej sily, ktorou je preniknutý celý kozmos. Niektorí zostávajú pri panteistickej viere v túto neosobnú silu, iných wiccanov môžeme považovať za monoteistov, lebo veria v jedinú božskú bytosť, v Bohyňu. Absolútna väčšina wiccanov je však presvedčená, že neosobná sila sa v kozme prejavuje v napätí vzájomne protikladných, ale súčasne doplňujúcich sa aspektov mužstva a ženstva, ktoré sa v náboženstvách nazývajú Boh a Bohyňa. Bohyňa je pre wiccanov prinajmenšom rovnako dôležitá ako Boh, často i dôležitejšia.

Podľa wiccanov tieto aspekty jednej sily citlivo vnímali najmä prírodné náboženstvá a dávali im rozličné mená podľa ich funkcií a kompetencií. Veľká bohyňa tak údajne bola (a v dnešnom hnutí Wicca opäť je) uctievaná ako Ištar, Aténa, Cerridwen, Diana, Isis, Brighid, Freya, Frigg, Deméter a podobne. Prejavuje sa v troch podobách (ako Trojitá bohyňa) - v podobe Panny, Matky a Stareny - zodpovedajúcich fázam Mesiaca: Panna sa spojuje s pribúdajúcim Mesiacom, Matka so splnom a Starena s koncom lunárneho cyklu.

Mužský aspekt božstva sa v hnutí Wicca nazýva Rohatý boh. Vzorom pre toto zhrnujúce označenie je keltský boh Cernunnos, zobrazovaný s jeleními rohmi, ale mužský princíp údajne bol (a opäť je) uctievaný napríklad i pod menami Osiris, Apolón, Odin, Pan, Perún, Veles, či ako Nebeský boh v protiklade k ženskej Veľkej bohyni - Matke Zemi. Na rozdiel od Veľkej bohyne, nesmrteľnej a večnej, je Rohatý boh smrteľný a podrobený času. Jeho podoby súvisia so slnečným cyklom: rodí sa počas zimného slnovratu ako Syn Veľkej bohyne, na jar dospieva do fázy plodnosti ako jej milenec a manžel a hynie s príchodom času vegetačného pokoja.

Majú to byť práve rohy, ktoré spájajú pohanského boha s kresťanskou postavou diabla. Medzi príslušníkmi hnutia Wicca je obvyklá myšlienka, že diabol získal rohy preto, aby kresťania boli odradení od uctievania pohanských mužských bohov. Zo stotožnenia Rohatého boha a diabla pravdepodobne vyplýva i rozšírený omyl, keď sa príslušníci hnutia Wicca považujú za satanistov. V satana však wiccani neveria a od satanizmu sa vášnivo dištancujú.

Spätosť wiccanskej spirituality s prírodou je zrejmá i na úlohe, ktorú hrajú pri obradoch štyri svetové strany a štyri živly - vzduch, oheň, voda a zem. K týmto živlom (elementom) priraďuje hnutie Wicca spolu s celou ezoterickou tradíciou duchovné bytosti (prírodní duchovia, elementálovia), ktoré majú jednotlivé živly obývať. Ako duchov štyroch elementov potom Wicca spolu s ezoterickou tradíciou rozlišuje sylfidov, salamandry, undiny a gnómy. Piatym elementom je éter, nazývaný i duchovnou energiou a pod. Je to duchovný rozmer všetkých bytostí a predmetov, ktorý sa prejavuje ako éterické „telo" všetkého, čo je materiálne, teda ako tzv. aura. Tento duchovný živel pri obradoch reprezentujú sami kňazi či kňažky.

 

Etika a kult

Etika wiccanského novopohanstva vyplýva z jeho vedomia spolupatričnosti človeka s prírodou. Wiccania sa etickými otázkami často zaoberajú a vytvárajú rôzne formulované etické vyhlásenia, ktoré spravidla kladú dôraz na osobnú slobodu a zodpovednosť človeka. Všeobecný súhlas dosiahlo vyhlásenie, nazvané Wiccanská rada (text je dostupný s niekoľkými preloženými časťami na http://zrcadlo.mysteria.cz/rede.htm), ktorého vrcholom je veta „Pokiaľ nespôsobíš nikomu bolesť, rob to, čo ty chceš", prekladaná aj ako „Rob, čo chceš, pokiaľ tým nikomu neuškodíš". Zákaz poškodzovania sa týka i človeka samého, preto niektorí k týmto slovám pripojujú „Nerob nič, čím by si si ublížil". Z dôrazu na osobnú slobodu vyplýva aj náboženská tolerancia wiccanov. Vo svojich úvahách často zdôrazňujú, že náboženská orientácia človeka je výslednicou jeho kultúry a prirodzených sklonov a že nepovažujú Wiccu za jedinú správnu náboženskú cestu.

Viera v božstvo prírody spravidla motivuje wiccanov ku vegetariánstvu, k ekologickému spôsobu života a niekedy tiež k ekologickej aktívnosti. Citlivé vnímanie síl plodnosti v prírode a otvorený prístup k prirodzenej ľudskej sexualite vedie wiccanov k premýšľaniu o vhodnosti a oprávnenosti súčasnej podoby mužskej a ženskej úlohy v západnej spoločnosti. Dôraz na ženskú psychológiu a spiritualitu ich vedie často do blízkosti feministických hnutí; niektorí sa ale zároveň od zjednodušujúcich a necitlivých foriem feminizmu dištancujú. V každom prípade je však Wicca dôležitou súčasťou súčasnej feministickej spirituality.

Ako pravidlo praktického života (a zvlášť potom pravidlo vykonávania magických obradov) sa pripomína tzv. zákon trojitosti. Spočíva vo viere, že každý skutok so sebou nevyhnutne nesie príslušnú odplatu v trojnásobnej miere. Týmto zákonom je - okrem iného - v hnutí Wicca vylúčená tzv. čierna mágia, magická prax, ktorej účelom je niekomu poškodiť. Zákon trojitosti tiež poskytuje vysvetlenie pre životné úspechy i tragédie. Wiccania veria, že sú spôsobené týmto neosobným zákonom a  nie dobrou alebo zlou povahou Boha či Bohyne. Tí sa vnímajú tak, že majú svoje svetlé a temné stránky, a nemajú sa teda ani nekriticky oslavovať, ani nemajú budiť hrôzu. Ideálom je skôr spolupráca človeka s nimi.

Cyklické opakovanie prírodných dejov vedie wiccanov k presvedčeniu o živote po smrti a o novom narodení. Smrť chápu ako prirodzenú súčasť cyklu zrodení. O posmrtnom živote wiccania nešpekulujú a v súvislosti so smrťou sa sústreďujú na myšlienku, aby mohli pred bohov predstúpiť so cťou. Myšlienka znovuzrodenia sa (tak ako v New Age) chápe evolučne: ako cesta k čoraz vyššiemu stupňu sebarealizácie, a tým  aj k božstvu. Dôležitým nástrojom tejto transformácie vlastného ja sú obrady wiccanskej mágie (opísané nižšie).

Kultový život v hnutí Wicca sa nesie v duchu presvedčenia o potrebe naladenia človeka na duchovnú energiu prenikajúcu celou prírodou. Najdôležitejšou súčasťou kultu sú preto sviatky, ktoré umožňujú vnímať prírodné cykly, vzťah medzi Bohyňou a Bohom, pomer svetla a tmy, striedanie života, smrti a nového narodenia a pod. Osem sviatkov, ktoré kopírujú slnečný cyklus, nesú názov sabaty a tvoria nekonečné Koleso roka. Na jeho fiktívnom počiatku stojí sviatok zimného slnovratu Yule, nasleduje Imbolc, Ostara (jarná rovnodennosť), Beltain, Litha (letný slnovrat), Lugnasad, Mabon (jesenná rovnodennosť) a „dušičkový" Samain. Sabaty niektoré wiccanské spoločenstvá pretkávajú ešte trinástimi splnovými esbatmi, ktoré kopírujú mesačný cyklus.

Pri sviatočných obradoch (konaných s obľubou vo voľnej prírode) je najprv vyznačený posvätný priestor podľa štyroch svetových strán a očistený posvätnou metlou. Očista sa môže urobiť tiež vodou, soľou, vonnými tyčinkami, kadidlom atď. Do obradu ďalej vstupujú 4 posvätné elementy. Invokujú sa posvätnými slovami a pozývajú na účasť pomocou symbolu pentagramu v kruhu, posvätnej palice, magického noža (athame), čaše a ďalších predmetov. Piaty - duchovný element reprezentuje kňaz či kňažka. Ďalšou časťou obradu sú invokácie mnohých rôznych bohov, v ktorých sa však - ako už bolo poznamenané vyššie - vidia archetypálne bytosti jedného Rohatého boha a jednej Veľkej bohyne. Spoločenstvo s bohmi a medzi ľuďmi býva potvrdené obradnou symbolickou hostinou. Účastníci tvoria kruh na znamenie rovného postavenia všetkých.

Očisťovacie, invokačné a ďalšie rituálne texty pochádzajú z Knihy tieňov, pôvodne utajovaného spisu, ktorý pravdepodobne kompiláciou z početných rôznych zdrojov vytvoril Gerald Gardner a ktorý editovala a upravila Doreen Valienteová. Toto dielo v mierne upravenej forme zverejnila roku 1971 Američanka Jessie Wicker Bellová, zakladateľka spoločenstva Americký rád bratstva Wicca. Zverejnením spôsobila medzi wiccanmi pohoršenie, ale Kniha tieňov čoskoro stratila charakter tajného a nedotknuteľného posvätného textu a pre jednotlivých významnejších stúpencov hnutia Wicca sa stalo normálne vytvoriť si vlastnú Knihu tieňov podľa svojich potrieb. Známy autor kníh o hnutí Wicca Scott Cunningham (1956 - 1993) k takej tvorbe povzbudzuje v úvode k svojej Knihe tieňov slovami: „Pamätajte, že Kniha tieňov nie je nemenná. Ľubovoľne pozmeňujte čokoľvek a z akýchkoľvek dôvodov, alebo túto Knihu použite ako vzor na vytvorenie svojej vlastnej."

Popri sviatočných obradoch alebo spolu s nimi sa konajú tiež ďalšie, iniciačné obrady, ktoré vyznačujú prijatie nového člena do wiccanského spoločenstva (covenu) alebo udelenie vyššieho štatútu jednotlivému členovi vo vnútri spoločenstva. Ďalej to sú obrady prechodu konané pri narodení dieťaťa, pri svadbe a smrti a obrady pri zvláštnych príležitostiach, zamerané napríklad na uzdravenie, ale tiež povedzme na ochranu ekologicky cennej lokality. Podaktoré wiccanské spoločenstvá povzbudzujú svojich členov, aby si vyrábali zvláštne odevy, iné dávajú prednosť obradnej nahote, lebo podľa ich viery odev bráni prúdu duchovnej sily do tela a z tela. Pre novopohanské hnutia typická tvorivosť a vynaliezavosť sa prejavuje tým, že obrady spravidla sprevádza množstvo úkonov a používanie mnohých symbolov a posvätných predmetov. V týchto doplnkoch sa však jednotlivé wiccanské spoločenstvá značne odlišujú. Obrady sa síce obvykle vykonávajú v spoločenstve, avšak môžu ich praktizovať tiež jednotlivci (vrátane zasvätenia) v osobných posvätných priestoroch, napríklad na domácom oltári.

Individuálne zvyčajne bývajú magické obrady. Wiccanský pohľad na svet obsahuje okrem iného tiež predpoklad vzájomnej prepojenosti a súvzťažnosti všetkého existujúceho. Tento predpoklad vedie wiccanov (takisto aj stúpencov ostatných prúdov ezoterickej tradície) k úsiliu privodiť zmenu na spoločenskej, finančnej, telesnej, psychickej a inej úrovni (v „makrokozme") zmenou na individuálnej, mikrokozmickej rovine. Tvorbu vzťahov medzi makrokozmom a mikrokozmom podporuje aj presvedčenie, že základné súčasti ľudskej existencie (vôľa, telo, intelekt a city) zodpovedajú vyššie zmieneným štyrom elementom. Pri tejto wiccanskej mágii sa uplatňujú sviečky, kadidlo, soľ, kryštály, zrkadlá, šnúrka a pod. a také činnosti ako tanec, spev a bubnovanie. Okrem tejto „vysokej" mágie, zameranej na transformáciu vlastného ja vnímaním jeho vzťahu k božskej všemohúcnosti, je v hnutí Wicca obľúbená aj tzv. prírodná mágia. Uplatňuje sa predovšetkým v široko opisovanom a diskutovanom liečiteľstve a pri veštbe.

 

Spoločenstvo a smery hnutia

Celosvetové spoločenstvo wiccanov zahŕňa pravdepodobne vyše 100-tisíc ľudí, ktorí žijú najmä v Spojených štátoch (údajne až 80-tisíc), v Austrálii, vo Veľkej Británii a ďalších európskych krajinách. Presná evidencia ani žiadny zastrešujúci orgán však neexistujú, takže všetky údaje sa zakladajú len na odhadoch.

Základnou jednotkou tohto spoločenstva je coven, skupina čarodejníkov a čarodejníc v počte od šesť do najviac trinásť. Podmienkou prijatia do covenu je zasvätenie, ktoré dostatočne pripravenému adeptovi poskytne kňaz alebo kňažka. Sami kňazi a kňažky sú na základe štúdia a praxe zasvätení v druhom stupni od veľkňaza či veľkňažky. Týmto spôsobom sú si niektorí kňazi a niektoré coveny blízki (stoja blízko v iniciačnom rodokmeni) a môžu organizovať spoločné slávnosti. Na základe druhého zasvätenia môže každý kňaz a kňažka založiť svoj vlastný coven. Kňazi a kňažky vedú obrady, ale nemajú nad príslušníkmi covenu žiadnu moc. Zasvätenie na tretí, veľkňazský stupeň údajne obsahuje rituálnu súlož. Ako sme už povedali, nie všetci wiccania patria do niektorého covenu. Zdá sa, že počet tých, ktorí sa sami zasvätili (na prvý stupeň) a ktorí samostatne prechádzajú duchovným výcvikom na základe kníh alebo článkov dostupných na internete, skôr stúpa.

Postupom času sa pôsobením významných osobností vytvorilo v rámci hnutia Wicca niekoľko tradícií, ktorých hranice však nie sú vždy úplne zreteľné. Z gardnerovskej Wiccy, ktorá dosiahla veľkú popularitu i v zámorí, sa na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia oddelila tzv. alexandrijská Wicca. Na jej počiatku stál Angličan Alexander Sanders (1926 - 1988) a jeho manželka Maxine. Sanders sa stal po Gardnerovej smrti ďalšou populárnou a mediálne známou osobnosťou, ktorá nové wiccanské náboženstvo vo Veľkej Británii reprezentovala. Pravdepodobne vďaka Sandersovej náklonnosti k veľkolepým prejavom (vyhlasoval sa za Kráľa čarodejníkov) a vďaka mediálnemu záujmu sa alexandrijská Wicca považuje za otvorenejšiu a aristokratickejšiu než gardnerovská.

Inou významnou odnožou je dianická Wicca, feministický smer určený len pre ženy. Vznikol v tom čase ako alexandrijská Wicca z niekoľkých skupín hlavným pričinením Zsuzsanny Emese Budapestovej (nar. 1940), americkej feministickej a ekofeministickej spisovateľky maďarského pôvodu. Osobností feministickej Wiccy je však viacero a nie všetky súhlasia s obmedzením spoločenstva len na ženy. K tým najpozoruhodnejším naisto patrí Starhawk, americká spisovateľka Miriam Simosová (nar. 1951), autorka populárnej knihy Špirálový tanec (Spiral Dance, 1979) a zakladateľka zmiešanej, mužskej i ženskej komunity Obnovenej vlády (Reclaiming).

Posledná odnož hnutia Wicca, o ktorej sa tu zmienime, je saská Wicca, celosvetové spoločenstvo založené v Spojených štátoch Raymondom Bucklandom (nar. 1934). Buckland sa významne zaslúžil o rozšírenie gardnerovskej Wiccy v Spojených štátoch, ale roku 1973 sa od tohto spoločenstva oddelil. V jeho saskej Wicce sa uctievajú severské božstvá Odin a Freya.

Práve Bucklandova Veľká učebnica čarodejníctva a mágie sa stala v Českej republike základným textom postupne vznikajúceho hnutia Wicca. Českým záujemcom o toto hnutie, ktorí nemôžu nadviazať na žiadne domáce wiccanské osobnosti, je užitočná aj kniha Scotta Cunninghama Wicca - sprievodca pre samostatne praktizujúceho (1988). Ústrednou postavou českého hnutia Wicca je Jakub Achrer, ktorý používa i prezývku Záhrada. Je autorom zatiaľ jedinej českej knihy o hnutí Wicca s názvom Wicca - prvé zasvätenie, v ktorej okrem iného opisuje aj svoje zasvätenie v Rakúsku. Záhrada zorganizoval na sviatok Samain v roku 2003 prvý verejný wiccanský obrad a hnutie Wicca sa snažil popularizovať v časopisoch Dotyk či Pohanský kruh (bol jeho vydavateľom) a taktiež i na svojich internetových stránkach.

Ďalšou osobnosťou českého hnutia Wicca je Petr Gilar vystupujúci pod menom Eurik. Okrem jeho internetovej prezentácie sú ďalším bohatým zdrojom informácií o hnutí Wicca dokumenty vytvorené Noirou. Podľa údajov na internetových stránkach Sigurda a Nimloth boli v ČR v roku 2004 štyri coveny. Trochu bokom od týchto priaznivcov hnutia stojí česká príslušníčka ekofeministickej odnože Wiccy a obdivovateľka Starhawk Hana Evans (nar. 1970), ktorá vystupuje tiež ako Valpurga.

 

Záver

Wicca predstavuje veľmi živú, bohatú tradíciu novopohanstva. O to väčšmi zarážajúce je, že v Českej republike nachádza tak málo priaznivcov. Dôvody pre túto skutočnosť môžu byť dva: protikresťanský protest, ktorý je v hnutí Wicca obsiahnutý, sa v súčasnosti nezdá taký pôsobivý, ako bol v druhej polovici 20. storočia, a taktiež feministické a ekologické témy stratili počas rokov niečo zo svojej naliehavosti a popularity. Druhým dôvodom potom môže byť skutočnosť, že wiccanské novopohanstvo je príliš individualistické na to, aby zahraničné, už etablované coveny boli motivované pomocou začínajúcim českým wiccanom. Tí zatiaľ neboli, navzdory úsiliu o internetové a tlačové prezentovanie svojho hnutia, príliš misijne úspešní.