Mohutné Augustínovo dielo pôsobí až do dnešných čias, zvlášť jeho vynikajúci spis De civitate Dei (O Božom štáte). Podľa Augustínovho poňatia zápasia od počiatku sveta proti sebe dve podstaty, dva princípy: ríša milosti a lásky Božej - civitas Dei, a ríša svetská, telesná - civitas terrena. Reformátorovi Lutherovi dala jeho koncepcia podnet na rozpracovanie učenia o dvoch ríšach.

Augustínovo učenie o Božej milosti našlo v 5. storočí silného odporcu v osobe Pelagia. Pelagius bol predstaviteľom duchovného smeru, ktorý väčšmi zdôrazňoval stoicko-aristotelovskú populárnu etiku a prízvukoval slobodu ľudskej vôle. Augustínovo a Pelagiovo poňatie sa nevyhnutne muselo stretnúť v neúprosnom duchovnom zápase, ktorý je z dejín cirkvi známy ako pelagiánsky spor. Trval od roku 411 do roku 431.

Pelagius bol mních a askéta, ktorý pôsobil v Ríme, kam prišiel okolo roku 400. Pochádzal z britských ostrovov, neskôr odišiel do severnej Afriky a nakoniec do Jeruzalema. Oproti Augustínovi jednostranne obraňoval slobodu ľudskej vôle. Hriech podľa neho nie je pochybením celej ľudskej prirodzenosti, ale len vôle (non naturae delictum, sed voluntatis). Človek má mravnú slobodu (liberum arbitrium) konať dobre alebo zle. Dedičný hriech podľa Pelagia neexistuje. Takisto tvrdil, že môžu byť ľudia, ktorí sú bez hriechu. Ešte radikálnejšie stanovisko voči dedičnému hriechu zastával Pelagiov priateľ Celestinus.

V protiklade k Pelagiovi Augustín o slobode ľudskej vôle hovoril, že prvý človek bol pôvodne v stave, keď mohol nehrešiť (posse non peccare) a mal dosiahnuť stupeň, keď nemohol hrešiť (non posse peccare). Ale hriechom sa tento stav zmenil, takže človek už nemôže nehrešiť (non posse non peccare). K týmto zásadným záverom ho viedol práve pelagianizmus. Pelagius učil, že človek napriek pádu prvých ľudí nie je celkom hriešny. Svojou slobodnou vôľou môže plniť Božie prikázania a byť bez hriechu. Pre Pelagia bol Kristus len vzorom pravej mravnosti. Človek má vždy možnosť rozhodnúť sa pre dobro alebo zlo, pre cnosť alebo hriech. Dedičný hriech teda nie je, sú len osobné hriechy, resp. omyly. Pelagius tak popieral nutnosť Božej milosti k spáse. Kristova smrť na kríži nemala pre neho spásonosný význam, slúžila len ako príklad odvahy k mučeníctvu.

Augustín v rôznych krízových obdobiach svojho života naplno spoznal prejavy hriechu ako dôsledku pádu prvých ľudí. Podľa neho je celé ľudstvo beznádejne vtiahnuté do hriechu a je hriechom úplne skazené. Z tohto stavu sa chce človek vyslobodiť, ale sám to nedokáže. Poznáva pred Bohom svoju stratenosť. Avšak Boh vo svojom Synovi prichádza s milosťou a človeka zachraňuje.

Pelagianizmus bol teologicky prekonaný predovšetkým Augustínovou zásluhou. Cirkev ho odmietla na všeobecnej synode v Kartágu roku 416. O dva roky na to bol Pelagius z cirkvi vylúčený. Jeho prívrženci odišli na východ. Na koncile v Efeze roku 431 bol odsúdený spolu s nestorianizmom. Zakrátko však na západe vznikol nový spor so semipelagianizmom, ktorý rovnako nesúhlasil s Augustínovým učením o milosti a pridŕžal sa pôvodného, ľudového katolíckeho učenia. Nakoniec aj tento smer podľahol augustinizmu. Pelagianizmus aj semipelagianizmus boli všeobecnou katolíckou cirkvou odsúdené ako heretické smery.