Po tejto udalosti zavládlo nielen v Japonsku, ale i na celom svete zdesenie. Najprv vyvolala vlnu zhrozenia skutočnosť, že išlo o prvý teroristický útok chemickou zbraňou. Svet sa obával, že sa začala nová éra terorizmu. Potom vyšlo najavo, že desivý útok sa ale dosť dobre nepodaril: v tom čase Óm šinrikjó už zvládala vyrobiť oveľa kvalitnejší sarín a dokázala ho tiež rozptýliť oveľa lepšie než dierami v igelitových vreckách. Ukázalo sa, že teroristický útok bol pravdepodobne vykonaný narýchlo a nebol príliš pripravený. V prípade skutočne premysleného útoku by sa obete počítali na desiatky tisíc.

Po čase sa zhrozenie verejnosti vystupňovalo zistením, ako ľahko získala relatívne malá a málo významná náboženská skupina špičkové technológie a spoluprácu najprestížnejších vedcov. A až postupne vychádzalo na povrch, koľko predchádzajúcich vrážd, chemických útokov a ďalších zločinov mala Óm šinrikjó na svedomí, než ju jej okolie začalo brať tak vážne, ako si zaslúžila.

O učení Óm šinrikjó sme v časopise Dingir informovali už roku 1998. Teraz sa touto skupinou budeme zaoberať v dvojdielnom príspevku. V tomto čísle sa v krátkosti pokúsime vystihnúť násilnú históriu, ktorá vyvrcholila onoho osudného 20. marca 1995. Pre ľahšie pochopenie vývoja Óm šinrikjó rozdelíme túto históriu do troch etáp a trochu ju zjednodušíme. V ďalšej časti sa budeme zaoberať postavou zakladateľa a vodcu Óm šinrikjó, ktorý je známy pod svojím druhým menom Šoko Asahara, a jeho učením. Zmienime sa taktiež o osude skupiny po roku 1995. V obidvoch častiach vychádzame predovšetkým z prác americkej religionistky Catherine Wessingerovej a prihliadame aj k českému vydaniu výbornej práce novinára D. W. Bracketta.

 

1. etapa: progresívny milenarizmus

História Óm šinrikjó sa začína v roku 1984. Vtedy Šoko Asahara (ešte pod menom Čizuo Matsumoto) opustil náboženskú skupinu, ktorej bol členom, a s 15 nasledovníkmi si založil vlastnú skupinu. O rok neskôr získal pozornosť médií tvrdením, že dokáže levitovať. Táto skúsenosť ho v očiach verejnosti mala potvrdiť ako toho, kto vytvorí budhistickú ideálnu ríšu, šambalu. Asaharova skupina sa tak začala profilovať ako milenárna, teda masívne očakávajúca budúcu kolektívnu blaženosť. Na tému nadľudských schopností, dosiahnutých vďaka askéze, vydal Šoko Asahara v nasledujúcich rokoch niekoľko kníh. Vyhlasoval, že dokáže levitovať, prorokovať, uzdravovať, ovládať počasie a že má schopnosti jasnovidectva, telekinézy a pod.

V rokoch 1986 a 1987 navštívil Šoko Asahara dvakrát Indiu. Po prvom raze sa po dvoch mesiacoch meditácie v Himalájach vrátil ako dokonalý majster. Pri druhom pobyte sa v Dharamsale stretol s dalajlámom. Spoločné fotografie s touto oceňovanou duchovnou osobnosťou potom v nasledujúcich rokoch mnohokrát aj propagačne využil. Roku 1987 jeho skupina zmenila meno na Óm šinrikjó (Óm Najvyššej pravdy).

V tomto období je Asaharovo učenie skôr optimistické. Varuje síce pred apokalypsou a stanovuje jej dátum na čas medzi rokmi 1999 a 2003, ale dáva nádej, že tejto udalosti možno predísť rozšírením Óm šinrikjó po celom svete. Má stačiť, keď Óm šinrikjó získa 30-tisíc ľudí, ktorí sa stanú šukéšmi, teda celkom oddanými žiakmi Asaharu, žijúcimi spolu v komunitách. Ideálna ríša šambala má vzniknúť postupne prostredníctvom budovania tzv. lotosových dedín, v ktorých žijú šukéšovia. Z týchto dedín sa spasení rozšíria najprv do Japonska ako vyvolenej krajiny a potom do celého sveta.

 

2. etapa: zlom

Roku 1988 možno u Šoko Asaharu registrovať prvé náznaky zásadnej doktrinálnej zmeny. Je možné, že k vnútornému zlomu došlo v súvislosti s Asaharovou chorobou, ktorú vysvetľoval ako následok toho, že na seba berie zlú karmu tých, ktorých zasvätil. Vo väčšej miere sa tiež objavili námietky zo strany rodičov a ďalších príbuzných Asaharových šukéšov. Podmienkou pre šukéša totiž bolo vzdať sa všetkých kontaktov s rodinou, obetovať všetok majetok v prospech Óm šinrikjó a venovať sa prísnej askéze. Napokon, týchto šukéšov Asahara zasvätil medzi rokmi 1986 a 1990 len 537, čo musel považovať za ťažké sklamanie vzhľadom na cieľ 30-tisíc šukéšov, ktorí by mohli odvrátiť apokalypsu.

Kvôli prísnej askéze šukéšov došlo v roku 1988 k pravdepodobne prvému úmrtiu: Terajuki Majima zomrel pri násilnom ponáraní do ľadovej vody. V tom čase už prebiehalo konanie o registrácii Óm šinrikjó ako náboženskej organizácie, a tak bola Majimova smrť utajená. Kvôli Majimovej smrti sa stala tiež pravdepodobne prvá vražda: zavraždený bol Šúdží Taguči (25 rokov), ktorého smrť kolegu vystrašila a chcel Óm šinrikjó opustiť. Šoko Asahara sa zrejme obával, že by túto smrť vyzradil a narušil tak registračný proces.

Avšak registrácia podľa zákona o náboženských spoločnostiach i tak neprebiehala hladko. Óm šinrikjó si ju roku 1989 vymohla až sériou ostrých demonštrácií. Zaplatila za ňu však vysokú cenu vo forme odporu zo strany verejnosti, vzbúrenej zúfalými rodičmi. V novinách Sunday Mainichi vyšlo v októbri 1989 niekoľko negatívnych článkov, nazvaných veľavravne Vráťte mi moje dieťa! V zápase proti registrácii sa tiež sformovala Spoločnosť obetí Óm šinrikjó a najala si schopného právnika.

Právnik Cucumi Sakamoto ihneď napadol Asaharu na citlivom mieste: chystal sa dokázať, že predajom svojej krvi nasledovníkom (za ekvivalent asi 10-tisíc dolárov) sa dopúšťa gigantického podvodu. Asaharovu krv členovia Óm šinrikjó pili pri tantrickom rituáli (podobne ako vodu z jeho kúpeľa a pod.), aby sa stotožnili s budhovskými vlastnosťami svojho majstra. O svojej krvi Asahara tvrdil, že podľa zistenia Univerzity v Kjóto obsahuje unikátnu DNA.

Sakamoto sa, pravda, chystal zverejniť, že kjótska univerzita o Asaharovej krvi nič nevie. Tým by vážne ohrozil Asaharovu prezentáciu ako živého Budhu. Skôr, ako sa Sakamotovi podarilo zverejniť odhalenie, bol trojicou členov Óm šinrikjó zavraždený spolu s manželkou a synom. Ich telá vrahovia ukryli a i keď na Óm šinrikjó padlo podozrenie, zločin mohol byť vyšetrený až po výsluchoch v roku 1995. Vyvraždenie rodiny Sakamotovcov však definitívne nasmerovalo Óm šinrikjó ku katastrofickému milenarizmu. Náboženská skupina začala bojovať na niekoľkých frontoch doslova o všetko.

 

3. etapa: katastrofický milenarizmus

V zápase o priazeň verejnej mienky sa Óm šinrikjó naďalej nedarilo. Nasledujúci rok (1990) Šoko Asahara kandidoval do Hornej snemovne Parlamentu za svoju stranu Šinritó (Strana Najvyššej Pravdy), tvorenú jeho nasledovníkmi. Dôvodom kandidatúry bola pravdepodobne snaha zoznámiť s katastrofickými predpoveďami čo najširšiu verejnosť. Asahara však utrpel zdrvujúcu porážku. A nielen to: strana aj on sám sa stali terčom posmechu kvôli naivne vedenej predvolebnej kampani, absencii politického programu a očividnému uctievaniu náboženského a politického vodcu vlastnou stranou.

Nepriazeň verejnej mienky mala dôsledok tiež v tom, že viazla stavba lotosových dediniek. Niekoľkokrát sa stalo, že vlastník pozemkov odstúpil od predaja vo chvíli, keď vyšlo najavo, že kupujúcim je Óm šinrikjó. Médiá referovali o prípadoch, keď sa síce Óm šinrikjó podarilo kúpiť pozemok vďaka nastrčenému kupcovi, ale obec radšej pozemok vykúpila za dvojnásobnú cenu, než aby zniesla prítomnosť lotosovej komunity.

Pocit neúspechu, ohrozenia a krivdy, ktorý iste musela Óm šinrikjó zažívať, sa odrazil na jej krutom prenasledovaní odpadlíkov a kritikov. Mnoho odpadlíkov bolo unesených späť do objektov Óm šinrikjó, zbitých, chemicky omámených a zaistených v nemocnici, ktorá náboženskej skupine patrila. Len za osem mesiacov roku 1993 zomrelo v tejto nemocnici deväť pacientov. Nemocnica pritom mala iba deväť lôžok. Liečení boli títo pochybujúci a rebelujúci príslušníci Óm šinrikjó asketickou praxou a dávkami chemikálií. Kontakty s rodinami boli zakázané, naopak, odporúčali sa dary v prospech Óm šinrikjó, ktoré mali zaistiť vylepšenie pacientovej karmy. Niekoľko ľudí upadlo následkom takéhoto liečenia do kómy. Je možné, že niekoľkých mŕtvych tiel pacientov sa Óm šinrikjó zbavila spálením v priemyselnej mikrovlnnej rúre.

Podľa policajných odhadov zavraždili od októbra 1988 do marca 1995 príslušníci Óm šinrikjó spolu 31 ľudí; násilie sa páchalo kvôli pochybovaniu, úmyslu opustiť Óm šinrikjó a pre získanie finančných darov. Najmenej 8 ľudí zomrelo na následky extrémne asketických praktík, dvaja spáchali samovraždu.

Násilie vnútri skupiny i voči kritikom a odpadlíkom ospravedlňovala Asaharova verzia učenia a praxe phowa o prenesení do budhovskej ríše v okamihu smrti. Podľa Asaharu majú všetci, ktorí ho odmietnu ako duchovného učiteľa, takú zlú karmu, že sa musia znova narodiť do nižších, pekelných ríš. Násilná smrť takého človeka potom pre neho znamená odobratie tejto zlej karmy a duchovný vzostup v budúcom živote.

Katastrofické videnie sa však neobracalo len navonok, ale prejavilo sa v radikalizácii doktrín a praxe aj vnútri skupiny. Po volebnom neúspechu v roku 1990 Asahara opustil svoje predošlé presvedčenie, že šambalu nakoniec skôr či neskôr dosiahnu všetci ľudia, a sľúbil ju len zasväteným šukéšom. V nasledujúcich rokoch pritvrdil apokalyptickú rétoriku, šíril konšpiračné teórie (proti Židom a slobodomurárom a nimi ovládanej vláde USA) a skracoval lehotu záverečnej svetovej vojny. Roku 1992 predpovedal koniec sveta na rok 1999 (odvolával sa pritom na Nostradamove proroctvá, ktoré sú v Japonsku dobre známe), v roku 1993 predpoveď posunul na rok 1997 a na konci roku 1994 predpovedal prírodné katastrofy v Japonsku a rozpútanie tretej svetovej vojny do konca roka 1995.

Vedno s ostrými slovami šli aj Asaharove činy. Prípravu na obranu pred Američanmi, ktorí sa čoraz viac dostávali do úlohy apokalyptického nepriateľa, bral Asahara vážne. Predpokladal, že USA zaútočia zbraňami hromadného ničenia. Lotosové dedinky sa začali preto vnímať ako útočisko pred jadrovou katastrofou a vybavovať úkrytmi.

Asahara však zamýšľal vytasiť proti Američanom rovnakú kartu, akú mali vytiahnuť oni. Už roku 1990 dal svojím najbližším podriadeným príkaz na vývoj chemických, biologických a jadrových zbraní. Vedecké kapacity Óm šinrikjó pracovali i na vývoji mikrovlnných, laserových a elektromagnetických zbraní. Óm šinrikjó sa pokúšala ťažiť urán v Austrálii, získať vírus eboly v Zaire a nakúpiť špičkové technológie v USA.

No žiadna z týchto akcií nebola taká úspešná ako získanie veľkého počtu vedcov do ruskej pobočky Óm šinrikjó po rozpade Sovietskeho zväzu roku 1991. Ich prostredníctvom si potom Óm šinrikjó zaobstarala nielen množstvo automatických zbraní, ale aj zariadenia na ich výrobu a zariadenia na výrobu biologických a chemických zbraní. V roku 1993 Óm šinrikjó už disponovala laboratóriami, v ktorých sa úspešne vyrábali a testovali predovšetkým chemické a biologické zbrane hromadného ničenia.

 

Rýchly koniec

Svet Óm šinrikjó však nevydržal ani do konca roku 1995. Hneď v prvý deň tohto roka dali investigatívni novinári do súvislosti niekoľko udalostí úniku jedovatých plynov s Óm šinrikjó. Asahara navidomoči znervóznel a vydal príkazy na ešte väčšie utajenie vedeckých prevádzok. Zároveň obvinil Američanov, že sa ich FBI usiluje Óm šinrikjó zničiť jedovatými plynmi podobne, ako keď v roku 1993 zaútočila na davidiánov.Mediálny záujem prinútil okolo 17. marca japonskú políciu vyhlásiť vyšetrovanie. Dňa 19. marca prebehla razia v osackej pobočke Óm šinrikjó. Pri nej boli zadržaní štyria jej členovia. Na 20. marca bola naplánovaná razia do ústredia Óm šinrikjó v Tokiu.

Než sa uskutočnila, začal Asahara apokalypsu útokom v tokijskom metre. Ako sme už uviedli, bola to našťastie improvizovaná a vcelku neúspešná akcia. Nezasiahla vládne úrady a nevyprovokovala tretiu svetovú vojnu, ako Óm šinrikjó pôvodne zamýšľala. Vzhľadom na mieru nebezpečenstva, ktorú táto náboženská skupina predstavovala, to bolo vlastne veľmi šťastné rozuzlenie.

 

Óm šinrikjó: útoky jedovatými látkami, skúšky a havárie

Jún 1993: skúška zbrane hromadného ničenia pomocou obrieho rozprašovača na streche tokijského ústredia Óm šinrikjó - bola rozptýlená látka, o ktorej vedenie Óm šinrikjó predpokladalo, že je to atrax; zahynuli vtáci, domáce zvieratá a rastliny; polícia nemala dovolený vstup na pozemky Óm šinrikjó. Júl 1993: obyvatelia štvrte Kameido v Tokiu, blízo centra Óm šinrikjó, si sťažovali na zápach plynu; polícia nemala dovolený vstup na pozemky Óm šinrikjó. 27. júna 1994: zasiahol sarínový mrak mesto Macumoto v prefektúre Nagano, 7 ľudí zomrelo, 600 bolo zranených. Z činu bol obvinený muž, ktorý udalosť ohlásil; až po 20. 3. 1995 sa ukázalo, že plyn vypustili príslušníci Óm šinrikjó z nákladného auta. Medzi mŕtvymi boli dvaja sudcovia, ktorí rozhodovali spor medzi vlastníkom pozemkov a Óm šinrikjó. Júl 1994: z komplexu Óm šinrikjó v obci Kamikuišiki na úpätí hory Fudži unikol chlór. Ľudia v obci boli priotrávení; polícia nemala dovolený vstup na pozemky Óm šinrikjó. O týždeň neskôr na tom istom mieste rastliny v okolí vyhynuli; neskôr sa zistilo, že unikol sarín. 15. marca 1995: pokus vypustiť botulínové baktérie na stanici tokijského metra Kasumigaseki zlyhal. 20. marca 1995: útok sarínom (opísaný v úvode článku). 5. mája 1995 zlyhal pokus vypustiť kyselinu kyanovodíkovú (cyklón B) na rušnej tokijskej stanici Šindžuku.

 

Katastrofický a progresívny milenarizmus

Základom katastrofického milenarizmu je viera, že kolektívna blaženosť môže nastať až po apokalyptickom zániku tohto zlého sveta. Katastrofický milenarizmus je preto charakterizovaný pesimistickým videním. Tento postoj môže v niektorých prípadoch viesť ku konfliktu - jednak vo vnútri skupiny pod tlakom sklamania z nesplnených milenárnych nádejí, jednak navonok v dôsledku napätého vzťahu s väčšinovou spoločnosťou (na oboch stranách býva ostrá kritika a odsudzovanie). Konflikt môžu niekedy katastrofickí milenaristi dokonca sami vyhľadávať.

Na druhej strane progresívny milenarizmus verí v možnosť postupného budovania milenárnej ríše, na ktorom sa podieľajú aj ľudia. Je to hnutie optimizmu a pokroku, sebazlepšovania a viery v možnosti človeka. Aj tento typ však môže byť rovnako (a niekedy aj viac) konfliktný v úsilí odstrániť z cesty tých, ktorí by takému pokroku bránili.

 

Násilie na členoch a odporcoch Óm šinrikjó

Roku 1988: smrť Terajuki Majima pri asketickej praxi. Február 1989: zavraždený Súdži Taguchi, ktorý chcel kvôli Majimovej smrti opustiť Óm šinrikjó. 3. novembra 1989: vyvraždená rodina právnika, ktorý konal v prospech Spoločnosti obetí Óm šinrikjó; zahynul Cucumi Sakamoto (33), jeho manželka Satoko (29) a ich syn Tacuhiko (14-mesačný). 30. januára 1994 prenikli do ústredia Óm šinrikjó v obci Kamikuišiki dvaja bývalí členovia Kótaró Očida (29) a Hideaki Jasuda (26) v snahe odviesť Jasudovu chorú matku; boli zadržaní a Jasuda bol prinútený zavraždiť Očidu; potom mohol odísť s tým, že bude tvrdiť, že matka je zdravá a že Očida sa rozhodol znovu pripojiť k Óm šinrikjó. 20. septembra 1994 bol vypustený smrtiaci plyn fosgén do bytu novinárky Šoko Egawa, ktorá napísala články kritické k Óm šinrikjó; novinárka bola hospitalizovaná. 2. decembra 1994 bol plynom VX zasiahnutý Noboru Mizuno (83); bol hospitalizovaný vyše 6 týždňov. Mizuno poskytol úkryt šiestim odpadlíkom od Óm šinrikjó. Útok spáchal ten istý muž, ktorý útočil i na novinárku Šoko Egawa, Tomomicu Niimi (30), bezpečnostný veliteľ Óm šinrikjó. 12. decembra 1994 Niimi zavraždil na ulici Osaky plynom VX muža menom Takahito Hanaguči (28); vedenie Óm šinrikjó sa totiž domnievalo, že je nasadeným policajným agentom. 4. januára 1995 sa Niimi pokúsil zavraždiť plynom VX Hirojuki Nakaoka (57), predstaviteľa Spoločnosti obetí Óm šinrikjó; Nakaoka bol niekoľko týždňov v kóme; 28. februára 1995 bol na tokijskej ulici unesený Kijoši Karija (68), pretože poskytol úkryt svojej sestre menom Aiko Nišina (62) po tom, ako opustila Óm šinrikjó; Aiko Nišina predtým darovala Óm šinrikjó sumu asi 600-tisíc dolárov; Kijoši Karija bol otrávený a zomrel počas výsluchu v jednom z centier Óm šinrikjó; jeho telo bolo pravdepodobne spálené v priemyselnej mikrovlnnej rúre. 30. marca 1995 (už po útoku v tokijskom metre) bol ťažko zranený policajný dôstojník Takadži Kunimacu; anonymný telefonát varoval políciu, aby nevyšetrovala Óm šinrikjó. 16. mája 1995 explodovala listová bomba v rukách sekretára tokijského primátora, ktorý predtým zverejnil úmysel revokovať náboženský status Óm šinrikjó.