Kto z nás má chuť a odvahu diskutovať s ľuďmi, ktorí sa hlásia k rôznym relatívne novým duchovným smerom (orientálneho alebo západného pôvodu), veľmi často narazí na otázku prevteľovania. Dokonca sa zdá, akoby to pre niektorých našich partnerov v diskusii bol hlavný problém. Kto uznáva po tomto pozemskom živote ďalšie životy toho istého jedinca, ten vraj kráča s dobou, s tým sa dá hovoriť. Kto tvrdí, že človek prežíva na tejto zemi jediný ľudský život, ten je v ich očiach beznádejný tradicionalista, včerajší človek, neschopný viesť dialóg. Potrebné je si uvedomiť, že reinkarnačná koncepcia nie je záležitosťou jednotlivcov alebo nejakých izolovaných krúžkov ľudí. Objektívne zistené a exaktne vyhodnotené údaje ukazujú, že toto presvedčenie je silne zastúpené v populácii a že je intenzívne zastúpené aj medzi členmi kresťanských cirkví. Čo je teda reinkarnácia a do akej miery je v zhode s kresťanským učením?

 

Čo prezrádzajú čísla

Prieskum hodnotových orientácií v dvadsiatich piatich európskych krajinách (a na porovnanie aj v Spojených štátoch amerických), ktorého výsledky boli publikované v roku 1993, priniesol prekvapujúci údaj o názoroch populácie na prevteľovanie. V tých krajinách, ktoré možno označiť za religióznejšie, je vyššie percentuálne zastúpenie ľudí, ktorí veria, že ľudská duša sa prevteľuje. Ako príklady môžeme uviesť Českú republiku s 8 percentami a religióznejšie Slovensko, kde reinkarnáciu prijíma 16 percent obyvateľov. Rekordné zastúpenie má táto náuka v Poľsku, kde sa k nej prikláňa dokonca 32 percent populácie. Keď to porovnávame s inými údajmi, vychádza to tak, že takmer každý tretí poľský katolík sa hlási k tejto koncepcii. Tieto prekvapivé čísla potvrdzuje prieskum sociálnych a náboženských pomerov v štyroch štátoch strednej Európy z roku 1992 (ČR 7 percent a Slovensko 18 percent). Ešte viac prekvapuje vzťah medzi náboženskou horlivosťou a týmto presvedčením v rámci jednej krajiny. Z tých, ktorí na Slovensku navštevujú kostol raz do roka a menej, verí na prevteľovanie len 6 percent, z tých, ktorí sa zúčastňujú na bohoslužbách aspoň raz za mesiac, je to už 30 percent. Čísla pre Česko sú veľmi podobné. Vzniká otázka, či respondenti rozumeli výrazom reinkarnácia a prevteľovanie. Mohli si ich zameniť za inkarnáciu, resp. vtelenie. Otázky v uvedených prieskumoch boli kladené odlišne a výsledky sú podobné. Preto môžeme tieto skúmania pokladať za relatívne spoľahlivé, s tým, že ďalšie pozorne koncipované prieskumy ich môžu potvrdiť alebo modifikovať.

 

Vyjasnenie pojmov

Výrazy reinkarnácia a prevteľovanie majú vlastne kresťanský pôvod, a síce ako inkarnácia a vtelenie. To sú termíny na vyjadrenie zvesti, že sa Boh stal človekom. Prvé náznaky tejto interpretácie Ježiša Krista nájdeme už v Novom zákone. V Prológu k Jánovmu evanjeliu sa píše o Slove, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Boh, že sa stalo telom (po latinsky: Verbum caro factum est, porov. Jn 1, 1-14). Apoštol Pavol vyznáva o Kristovi, že v ňom je vtelená všetka plnosť božstva (porov. Kol 2, 9). Cirkev sa snažila v prvých storočiach svojho života rozvinúť tieto biblické náznaky do podrobnejšej náuky. Na prvých dvoch všeobecných snemoch formulovala vyznanie. Veta, ktorú poznáme v znení: Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom, má už v latinskom znení výslovne formuláciu: Et incarnatus est de Spiritu Sancto ex Maria Virgine, et homo factus est. Myšlienku vtelenia ďalej rozvíjajú koncily v 5. storočí. Azda možno povedať, že táto doktrína je spoločným dedičstvom všetkých kresťanských cirkví, či už tieto ponovozákonné texty používajú, alebo nie.

Výraz reinkarnácia by vlastne mal znamenať nové vtelenie Boha. Avšak tým, ktorí hovoria o reinkarnácii, ide o niečo iné. Predpokladajú, že stála časť ľudskej bytosti (átman, duch, duša, Ja a pod.) postupom času prijíma opakovaným zrodením na seba rôzne (iba ľudské alebo i iné) telá a zas ich v momente smrti odkladá. Vteľuje sa teda to, čomu v našom kultúrnom kontexte vo všeobecnosti hovoríme duša. Telo v tomto poňatí nie je dôsledkom prítomnosti a pôsobenia duše v hmote, ale čosi samostatné a hotové. Je to akoby schránka, ktorá môže prijať do seba dušu. Pod dnes už zaužívaným názvom reinkarnácia sa skrýva to, čo sa predtým možno vhodnejšie označovalo ako metempsychóza či sťahovanie duší. Napriek tomu budú niektorí obraňovať výraz reinkarnácia. Im totiž ide skutočne o niečo iné ako o inkarnáciu. Stály duchovný princíp človeka je pre nich v istom zmysle božský. Napríklad v hinduizme brahman ako božský princíp celku a átman (ľudský duch) sú totožné.

Pretože sa neráta vždy s trvalým (božským alebo čisto ľudským) duchovným princípom, ktorý sa „vteľuje", bolo by vhodnejšie hovoriť o kolobehu životov alebo o transmigrácii. Napríklad v budhizme a ním ovplyvnených súčasných smeroch sa telesné a psychické elementy, z ktorých sa človek skladá, smrťou rozdelia a zložením prvkov zasa vznikne nový život, v ktorom sa prejavujú stopy minulých životov. Emil Páleš, autor, ktorý sa sám hlási k reinkarnačnej koncepcii, odlišuje v podrobnej štúdii od reinkarnácie palingenézu (Sophia, č. 12-14), teda prenášanie, návrat či znovuobjavenie jednotlivých vlastností. Do tejto súvislosti kladie i dedičnosť, ktorá je palingenézou na fyzickej úrovni.

 

Výskyt myšlienky kolobehu životov

Nekritickým stúpencom reinkarnácie sa zdá, že reinkarnácia je takmer univerzálne rozšíreným presvedčením a že kresťanstvo so svojím chápaním jediného pozemského života je vzácnou výnimkou. Keď si to chceme overiť v nezávislých prameňoch, dozvieme sa, že konfucianizmus mlčí o posmrtnom živote (porov. Hooblerovci, 1997, s. 41), že v taoizme neexistuje nijaký posmrtný život v nebeskom kráľovstve, ako je to v kresťanstve, ani reinkarnácia či prevteľovanie..., a že sa niektorým taoistickým mudrcom pripisuje telesná nesmrteľnosť (podrobnejšie Hartzová, 1996, s. 61-63). V judaistickom slovníku (Newman, Sivan 1992, s. 146) v heslách Posmrtný život (s. 146) a Nešama (s. 127) sa dočítame, že ľudská duša sa po smrti vracia k Bohu a že po vzkriesení mŕtvych budú mať Izraeliti dodržujúci isté pravidlá a zbožní zo všetkých národov podiel na budúcom svete. Podľa niektorých prameňov nachádzame u kabbalistov a chasidov doplňujúce chápanie transmigrácie, gilgal. Podľa islamu prechádza duša po smrti človeka do stavu bezsnového spánku a po Božom súde, v deň zmŕtvychvstania, prejde vzkriesený človek (podľa niektorých iba duša) do raja alebo padne do pekla (podrobnejší výklad: Kropáček, 1993, s. 82-85). Takzvané prírodné náboženstvá majú rozmanité predstavy o posmrtnom údele človeka. Mienka kresťanských cirkví je známa. Tieto a ďalšie pramene nám umožňujú konštatovať v zhode s Encyklopédií náboženství (s. 303), že z tradičných náboženských smerov, ktoré sú doposiaľ živé, sa k nejakej verzii kolobehu životov hlási iba indická tradícia. Je však pravda, že sa objavuje ako novinka aj na okraji gréckej a rímskej antiky. Pripúšťa sa, že orfisti a pytagorejci prijali tento podnet tiež z Indie.

Z dvoch významných smerov indického pôvodu môžeme v hinduizme hovoriť o reinkarnácii v plnom zmysle tohto slova. V budhizme ide o kolobeh životov. Medzi jednotlivými etapami je kontinuita podobná prúdu rieky. Nič stále sa od jedného života po druhý nezachováva. Avšak časté náznaky, najmä v mahájánových textoch, naznačujú, že sansára (reťazec znovuzrodení) nie je v podstate odlišná od nirvány, v ktorej nie je nijaké zrodenie ani smrť. Kolobeh životov je teda skôr javom a podstatou je prázdnota. Zenový (čchanový) budhizmus v tom ide ešte ďalej. Azda pod vplyvom čínskeho náboženstva o udalostiach pred týmto životom a po ňom nehovorí. Dôležité je zažiť prebudenie v tomto živote (podrobnejšie o tom Miltner, 1997, s. 178 s odkazmi na iné miesta).

Niektoré nové európske duchovné smery čerpajú svoje presvedčenie o transmigrácii z indických a európskych antických zdrojov. No zároveň sa dovolávajú reinkarnačných skúseností, ktorým sa budeme venovať neskôr. Reinkarnačná koncepcia podobná hinduistickej, aj keď sa na ňu neodvoláva, sa pripisuje dianetikom a scientológom. Avšak treba povedať, že v poslednom čase sa v materiáloch tohto smeru nezdôrazňuje. Samostatné chápanie reinkarnácie so snahou zladiť postup pozemských životov s kresťanskými impulzmi nachádzame v antropozofii. Silné dôrazy na toto chápanie sledujeme v hnutí New Age. Niektoré z novších spirituálnych smerov, napr. Baháí, hnutie okolo Bô-Yin-Ra, tradičné rozenkruciánstvo, rád Zlatého úsvitu sa prevteľovaním nezaoberajú.

 

Kresťanské chápanie jediného života

Kresťanské cirkvi všetkých vyznaní sú presvedčené, že človek prežije na zemi jeden ľudský život od narodenia (resp. počatia) do smrti a že ho čaká večný život v Božej blízkosti alebo večné zavrhnutie. Táto druhá možnosť pre niektorých z nás znamená definitívne zničenie, pre ostatných je to existencia vo vzdialenosti od Boha. Katolíci, pravoslávni a protestanti sa líšia v tom, ako vidia medzistav medzi smrťou človeka a jeho vzkriesením na konci dejín (očistec, mytarstva ap.).

 

Reinkarnácia a Biblia

Kresťanská viera je odpoveďou na Božie oslovenie a výzvu. Záznam Božieho slova vidíme v Biblii. Posolstvo tejto knihy je pre kresťanov záväzné. Treba povedať, že podklady pre myšlienku opakovaných životov toho istého človeka vo Svätom písme nenachádzame. Občas niekto tvrdí, že tam kedysi také texty boli a že ich neskôr niekto z Biblie „vyškrtol". Pravdou však je, že medzi fyzicky zachovanými textami z čias medzi 2. a 5. storočím máme k dispozícii zvitky a kódexy obsahujúce od zlomkov jednotlivých biblických kníh až po veľké celky Starého a Nového zákona. Vyskytujú sa na nich tisíce variantov jednotlivých biblických miest. Z týchto podkladov sa podľa rôznych pravidiel rekonštruuje text tak, aby sa čo najviac priblížil predpokladanému pôvodnému zneniu. Táto odborná práca je východiskom pre preklad do národných jazykov. Východiskové texty je možné kedykoľvek preveriť v rôznych múzeách a archívoch. Ich faksimile s podrobnou dokumentáciou je k dispozícii v odbornej literatúre. Kritické vydanie textu v pôvodných jazykoch (hebrejčine, aramejčine a gréčtine) obsahujú odkazy na varianty v rôznych rukopisoch. Kritické vydania Biblie v origináli sú výsledkom práce rôznych pracovísk, ktoré si v istom zmysle „konkurujú". Sotva si možno predstaviť, že by bolo možné nejaký text utajiť. Isté je, že nijaký známy variant neobsahuje náuku o prevteľovaní. Väčšinou ide o zámenu slov na základe podobného znenia, o prehodené poradie slov, o vynechanie slova a podobne. Ani väčšie sporné celky (napr. dvojaký záver Markovho evanjelia, perikopa o žene pristihnutej pri cudzoložstve v Jánovom evanjeliu (porov. Jn 21) a pod. sa tejto témy ani z diaľky nedotýkajú).

Dve miesta, ktoré bezpečne patria do novozákonného kánonu, sa niekedy uvádzajú na podporu reinkarnácie. V rozhovore pri Cézarei Filipovej (porov. Mt 16, 13-20) učeníci hovoria Ježišovi, za koho ho ľudia pokladajú: jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní zasa za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov (v. 14). Predovšetkým je zrejmé, že tu evanjelista nič netvrdí o prevteľovaní. Iba tlmočí názory nejakých ľudí. Vyplývalo by z toho nanajvýš to, že niektorí z Ježišových súčasníkov verili na sťahovanie duší. To však nie je prekvapujúce. Už sme upozornili, že toto presvedčenie sa v helenistickej kultúre vyskytovalo, aj keď nebolo masovo rozšírené. Okrem toho si pozorný čitateľ všimne, že Ján Krstiteľ je nedávno popravený Ježišov súčasník (porov. Mt 14, 9-14). Nemôže teda ísť o prevtelenie. Ľudia, ktorých názory tlmočia apoštolovia, si mohli myslieť, že Ján vstal z mŕtvych. O Eliášovi Židia verili, že nezomrel, ale vystúpil v ohnivom voze vo víchre do neba (porov. 2 Kr 2, 1-11). Mohol by sa teda nanajvýš vrátiť. Ján Krstiteľ sám odmietol mienku niektorých, že je Eliášom; pôsobí v duchu a moci Eliášovej (porov. Lk 1, 17). Jeremiáš bol podľa tradície ukameňovaný v Egypte. Aj on sa mohol podľa vtedajších predstáv vrátiť zo šeolu bez toho, aby išlo o znovuzrodenie. V príbehu o uzdravení slepého od narodenia v Jánovom evanjeliu (porov. Jn 9, 1-3) sa tiež tlmočí mienka ľudí. Ak sa mal prípadne sám prehrešiť a byť potrestaný slepotou už od narodenia, možno predpokladali, že sa prehrešil pred narodením, teda v minulom živote. Nesmieme prehliadnuť, že Ježiš to výslovne odmieta spolu s ďalšou mienkou ľudí, že pyká za svojich rodičov.

 

Jednota telesnej a duchovnej podstaty človeka

Ochota toľkých kresťanov začleniť do svojho názoru na svet aj presvedčenie o reinkarnácii má korene vo zvláštnom výklade vzťahov tela a duše, ktorý prenikol už v prvých storočiach do kresťanstva. Jeho stúpenci nachádzajú oporu už v mylne vyložených novozákonných textoch, najmä zo spisov apoštola Pavla (napr. Rim 7, 14; 8, 4; 1 Kor 3, 1 a pod.). Podľa tohto chápania sa človek „skladá" z dvoch samostatných „častí", z duchovnej duše a tela, respektíve „má" dušu a „má" telo, bez ujasnenia, kto je tým „vlastníkom" týchto dvoch zložiek ľudskej bytosti. Duše bývajú v tele ako človek v dome. Spomenuté princípy sú si vraj cudzie, ba pôsobia jeden proti druhému. Duša je vyššia a dokonalejšia, telo je nižšie a nebezpečné. Dušou je človek podobný Bohu a anjelom, telom zvieratám a ostatným prírodným bytostiam. Patrí teda dvom svetom. Keď má človek dospieť do cieľa, pre ktorý je stvorený, musí byť telo pokorené, porazené a premožené. Smrťou sa duša oslobodzuje zo žalára tela. Odtiaľ už nie je ďaleko k predstave o telách odkladaných a prijímaných v čase. To podstatné na človeku je duša, ktorá sa cez jednotlivé ľudské osudy prepracúva k Bohu.

Klasický kresťanský postoj ráta s tým, že všetko, čo utvára život človeka, tvorí podstatnú jednotu. Človek je jedinou duchovno-telesnou bytosťou. Nazerajúc z dvoch rôznych hľadísk, človek je telo a je duša. Duša potrebuje telo na to, aby konala to, čo jej je vlastné. Zbavená tela síce podľa väčšiny kresťanov pretrváva, ale je ochudobnená. Je to stav, ktorý Stvoriteľ nezamýšľal. Telo bez duše prestáva byť telom, teda neexistuje. Látka predošlého tela je formovaná v inej veci či bytosti. Telo je teda jedinečné, bezprostredne patrí k ľudskej osobnosti v jej celistvosti a v jej vzťahu k Bohu. Tvárou v tvár Bohu stojí vždy celý človek, nikdy nie iba telo alebo iba duša. A tak aj večný údel sa týka celku našej bytosti. Veríme v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný (Apostolikum). Z tohto dôvodu sa nám nejaví možné, aby duša striedala rôzne telá. Spiritualisticky ladený dualizmus je v rozpore s biblickým chápaním človeka a nie je v súlade ani s dobrou tradíciou filozofického realizmu, ktorý nájdeme u významných kresťanských autorov stredoveku i novoveku.