Avšak až v polovici 19. storočia sa na základe tejto jednoduchej predstavy vynorilo masové hnutie. Je takmer neuveriteľné, že vzniklo z obyčajného žartu dvoch dievčat, 14-ročnej Margaret (1833 - 1893) a 11-ročnej Kate (1836 - 1892) Foxových z Hydesvillu v USA, ktoré sa rozhodli strašiť svoju rodinu. Bolo to v marci roku 1848, keď „počuli" čudesné kroky a klopanie v dome. „Objavili", že sú to duchovia zomretých osôb. Vypracovali si i zvláštny spôsob, ako s duchmi komunikovať a ako sa od nich dozvedať správy zo záhrobného sveta. Stačilo odriekavať abecedu a pri správnom písmene sa ozvalo klopkanie.

Čoskoro, keď sa v ich dome našli ľudské kosti, získali ich historky vierohodnosť. Sestry prednášali svoje skúsenosti po celých USA a stali sa slávne. Možnosť spájať sa s duchmi zomretých sa stala rýchlo populárna a čoraz viac ľudí sa pokúšalo sestry napodobniť. Takmer po celý život trvali sestry na pravdivosti svojich tvrdení, a až na konci svojho života, v roku 1888, sa Margaret k podvodu priznala. Špagátom si vraj k palcu na nohe priväzovala rôzne predmety a klopkala nimi o podlahu. Podľa vyjadrenia troch lekárov, ktorí tvrdenia sestier overovali, išlo však o praskanie, pukanie v kolenných kĺboch.

Pre nový spôsob komunikácie s duchmi sa začal používať termín špiritizmus (angl. spiritualism). Čoskoro sa z neho stala módna záležitosť, ktorá zachvátila celú spoločnosť. Obzvlášť rýchlo sa špiritistické hnutie rozšírilo vo vnútri protestantských siekt. Už roku 1855 bolo v USA viac než milión a roku 1890 už 15 miliónov organizovaných špiritistov a 30 000 médií. K špiritizmu sa prihlásilo i mnoho vysoko vážených osôb, umelcov, univerzitných profesorov a politikov.

 

Špiritizmus v praxi

Pre spojenie s duchmi bol nevyhnutný určitý rituál. Špiritisti sa schádzali v skupinkách okolo malých okrúhlych stolíkov. V prítmí pri svetle sviečok sa držali vzájomne za ruky a snažili sa duchov vyvolať. Jeden z účastníkov sa stával médiom (paragnostom), ktoré v tranze prinášalo posolstvo niektorého zomretého človeka a informácie z „onoho sveta". Duch hovoril ústami média alebo automatickým pohybom jeho ruky písal svoje odkazy. Prítomnosť ducha sa prejavovala i inými efektmi: stolček a niekedy aj iný nábytok sa pohybovali, levitovali, objavovali sa svetelné a zvukové javy, hudobné nástroje hrali samy, niekedy sa duch materializoval. K najslávnejším médiám v tom čase patrila Eusapia Paladino. Ňou vyvolaný duch vystupoval z jej tela vo forme nových končatín - pseudopódií a dotýkal sa prítomných, snímal im okuliare či rozväzoval šnúrky. Marthe Beraudová sa preslávila tým, že materializovaný duch vystupoval z jej telesných otvorov vo forme amorfnej hmoty - ektoplazmy, ktorá vytvárala ľudskú tvár či končatiny.

 

Svetová invázia

Špiritizmus sa vo svete postupne vyvíjal niekoľkými smermi. V pôvodnom ľudovom, tzv. vulgárnom špiritizme išlo len o kontakt so zosnulými a okrem súkromných seáns sa konali i verejné vystúpenia až cirkusovej podoby. Bola to skôr iba ľudová zábava. Inokedy, najmä v Južnej Amerike, špiritizmus prijímali vážnejšie a nadobúdal religiózne, sektárske podoby.

Aj mnohí americkí špiritisti sa takmer vedecky usilovali experimentálnym skúmaním špiritistických javov (i pomocou najmodernejšej techniky) dokázať existenciu ducha a duchovného sveta, nezávislého od materiálneho tela a sveta človeka. Chceli tak podporiť tradičné náboženstvo, ktoré v USA prekonávalo istú krízu a rozpadávalo sa na rôzne sekty. Príčinou bola rozvíjajúca sa moderná materialistická a demýtizujúca civilizácia odsúvajúca duchovný život do úzadia.

V osvieteneckom duchu špiritisti verili, že sa im - paradoxne pomocou vedy - podarí prostredníctvom špiritizmu znovuobjaviť duchovný, inšpiratívny a „očarujúci" svet a nájsť tak všeobecný základ náboženskej viery, spoločný pre všetky náboženstvá. Chceli tak vytvoriť náboženstvo založené na rozume, vede. Na seansách preto vyvolávali najmä vedcov, ako Galilea, Newtona a predovšetkým Benjamina Franklina. Existenciu špiritistických javov dokazovali často pomocou novoobjavenej fotografickej techniky, ktorej mylne prisudzovali absolútnu objektivitu. Čoskoro sa však ukázalo, že fotografovanie duchov, ktoré sa stalo módou, naopak, umožňuje v rukách šarlatánov dokonalú mystifikáciu.

Špiritizmus sa z USA rýchlo šíril aj do Európy. Silnú pozíciu získal najprv vo Francúzsku zásluhou Léona H. D. Rivaila (1803 - 1869), ktorý teoreticky zdôvodnil špiritistické skúsenosti a vytvoril dokonca konzistentnú špiritistickú náuku. Na príkaz duchov prijal meno Allan Kardec. Jeho náuka (kardecizmus) zhrnutá v Knihe duchov a Knihe médií ovplyvnila mnohé ďalšie duchovné prúdy.

Podľa Kardeca má človek popri materiálnom tele ešte nesmrteľného ducha, ktorý prebýva v astrálnom tele, vytvorenom z jemnej, zmyslami nepostrehnuteľnej, ale napriek tomu reálnej hmoty. Astrálne telo sídli pri opakovaných inkarnáciách dočasne v materiálnom, hrubohmotnom tele, v ktorom dochádza postupne k duchovnej evolúcii človeka smerujúceho k dokonalosti a k jednote s Bohom. Po smrti duch opúšťa hrubohmotné telo a žije v astrálnom svete, s ktorým možno komunikovať. Také názory nie sú originálne, nadväzujú na prastaré gnostické, novoplatónske a hinduistické predstavy o karme a reinkarnácii, a neskôr sa v rovnakej podobe objavujú u teozofov a u antropozofa R. Steinera.

Vykladať špiritistické javy prítomnosťou ducha zomretého však každého nepresvedčilo. Ponúkala sa aj iná možnosť, že to sú prejavy mimozmyslových schopností médií, že ide o telepatické a telekinetické javy. Táto možnosť sa začala vážne študovať i na vedeckej úrovni a čoskoro vznikli paravedecké spoločnosti, ktoré sa štúdiom týchto javov zapodievali. Prvá z nich - Society for Psychical Research - bola založená roku 1882 v Londýne. Vychádzali aj špecializované odborné časopisy, napríklad The European Journal of Parapsychology či americký The Journal of Parapsychology. Parapsychológovia sa nakoniec sústredili len na pátranie po možnosti mimozmyslového vnímania a od špiritistov a ich duchov sa odvrátili.

Parapsychológia sa od konca 19. storočia ďalej rozvíjala, zatiaľ čo vlastný špiritizmus po odhalení podvodných praktik médií rýchlo ustupoval zo scény. Prispela k tomu i kritika z vedeckých, ale aj náboženských kruhov, podľa ktorých výklad špiritistov nezodpovedal náboženským predstavám o duchu.

V oblasti Rakúsko-Uhorska sa špiritizmus šíril od sedemdesiatych rokov 19. storočia hlavne v severných a východných Čechách ako ľudové, takmer náboženské hnutie, ktoré nadobúdalo až fanatickú povahu. Od osemdesiatych rokov potom vychádzali preklady Kardacových spisov, rozličné špiritistické časopisy a zakladali sa špiritistické spolky. K ešte väčšiemu rozvoju špiritizmu došlo v ČSR po roku 1918, keď sa počet špiritistov odhadoval až na pol milióna. Po roku 1939 však boli špiritisti prenasledovaní a ich spolky rozpustené. V povojnových rokoch sa už spolkovú prácu nepodarilo obnoviť a za komunistických represálií špiritizmus takmer vymizol.

 

Súčasná podoba špiritizmu – channeling

Zatiaľ čo v ČR bola špiritistická tradícia prerušená, v zahraničí špiritizmus doposiaľ pretrváva v trochu pozmenenej podobe. Pokiaľ v 19. storočí bola medzi špiritistami predstava o reinkarnácii skôr vzácna, v 20. storočí sa začala všeobecne prijímať v dôsledku vzrastajúcej známosti a väčšej obľuby indických náboženstiev. Najčastejšie sa idea prevteľovania približuje ku gnostickej koncepcii, podľa ktorej sú ľudia bytosti zajaté v hmote a vyvíjajú sa počas reinkarnačného procesu cez množstvo fyzických životov k čisto duchovnej existencii. Tieto špiritistické prúdy však ani v západnej spoločnosti nemajú veľký vplyv.

Koncom minulého storočia však došlo k náhlemu oživeniu špiritizmu v novej podobe a pod novým názvom - channeling (angl. channel - kanál, channeler - médium, sprostredkovateľ). Vyvinul sa v USA v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, v čase nového záujmu o duchovno a ezoteriku v súvislosti s rozvojom hnutia New Age. Niektorí vidia jeho počiatok v publikácii knihy Seth Speaks poetky Jane Robertsovej (1972), ktorá opisovala rozhovory s vyššou inteligenciou - Sethom.

Channeling predpokladá možnosť komunikácie s duchmi, ale zatiaľ čo špiritisti nadväzovali spojenie predovšetkým s duchmi zomretých, stúpenci channelingu sa spájajú s inými nadprirodzenými bytosťami: Majstrami, anjelmi strážcami, inteligenciami dobra, alebo taktiež s božským Absolútnom. Zvyčajne sa tieto bytosti bližšie neopisujú, ani sa neudávajú ich bližšie mená ani miesta, kde majú žiť. Komunikácie s týmito tzv. nefyzickými „inteligenciami" sa niekedy považuje za komunikáciu človeka s jeho nadvedomím. Vyvolané bytosti majú prichádzať z duchovnej oblasti, aby vyučovali tých, čo im skrze médium načúvajú. Dnes ide teda o hľadanie pomoci, o psychologické a sociálno-ekonomické rady, ale najmä o filozofické vyučovanie. Cieľom channelingu má byť osobné povznesenie, získanie nových znalostí a schopností riešiť všetky problémy.

Channeling je rozšírený najmä v Kalifornii. Azda najslávnejším z mnohých „kanálov" je pani Knightová a jej duch Ramtha, ktorý k nej prišiel v žiare svetla, keď v roku 1977 experimentovala s pyramídami. Na meno Ramtha získala Knightová dokonca copyright. Ramtha je údajne 35 000 rokov starý atlantský bojovník, ktorý sa povzniesol k vyššiemu vedomiu a dnes je hinduistickým božím mužom v Indii. Knižné publikácie, video- a iné nosiče o Ramthovi vyniesli pani Knightovej milióny dolárov. Seansa s majstrom stojí 400, víkend 1 500 dolárov.

Channelingu sa venovali i mnohé významné osobnosti, predovšetkým z umeleckej scény, popri Robertsovej napríklad herečka Shirley MacLaineová, ktorá s duchovnými bytosťami hovorila aj v reláciách televízie ABC. Iní channelers vyvolávali Elvisa Presleyho a Johna Lennona, ktorí svojim fanúšikom údajne posielali odkazy a texty nových piesní.

Channeling sa od špiritizmu odlišuje ešte ďalšími rysmi. Špiritisti vytvárali utajené duchovné spoločenstvá a schádzali sa v súkromí, naproti tomu technika channelingu sa opisuje podrobne na webe a kanálom, channelerom sa tak môže stať každý. Zatiaľ čo špiritizmus bol skôr len módou a koníčkom ľudí veriacich úprimne v kontakt s duchmi (i keď sa podvodnícke médiá tiež vyskytovali), channeling sa stal výnosnou živnosťou pre šarlatánov. Tí ponúkajú spojenie s duchmi aj cez telefón či internet a inkasujú značné sumy.

 

Pohľad z vedeckého hľadiska

Prastarú predstavu, že popri hmotnom tele jestvuje nesmrteľná duša, resp. duch, ktorý môže existovať mimo rámca tela i v inom svete, prijali v rôznych formách takmer všetky náboženstvá. No duchovia, ako si ich predstavujú špiritisti, majú byť bytosti obdarené rovnakými fyzickými vlastnosťami a schopnosťami ako človek na zemi, dajú sa privolať na povel média, môžu sa materializovať, môžu myslieť, hovoriť akoukoľvek dnešnou rečou bez ohľadu na čas, v ktorom údajne žili, posielať odkazy, vystupovať a vstupovať do hmotného tela, prichádzať z minulosti a budúcnosti alebo z nekonečne vzdialených vesmírov bez ohľadu na čas a gravitáciu. Existenciu takých bytostí, ak by existovali, by bolo možné ľahko vedecky potvrdiť, lenže dodnes sa to nepodarilo. Naopak, priznanie sestier Foxových k výmyslu, dokázané podvody početných médií, logické i vecné rozpory v posolstvách duchov, nepresné a nikdy nenaplnené sľuby a proroctvá svedčia jasne o skutočnej povahe týchto tzv. duchov.

Podarilo sa tiež vysvetliť tajuplné javy, objavujúce sa pri seansách. Sčasti šlo o podvodné triky. Na ich odhaľovaní sa významne podieľal slávny eskamotér Harry Houdini, ktorý spočiatku sám veril v možnosť komunikácie s duchmi, ale namiesto dôkazov odhalil len podvody a prispel tak podstatnou mierou k ústupu špiritizmu v dvadsiatych rokoch 20. storočia. O špiritizmus sa vážne zaujímal aj Michael Faraday, ktorý vylúčil, že by sa uplatňovali elektromagnetické sily a dokázal, že sa stolíky či iné veci síce skutočne posúvajú, no podvedomými, neuvedomelými pohybmi prítomných osôb. (Dnes o takých pohyboch, ktoré ovládajú virguľu alebo kyvadlo, hovoríme ako o pohyboch ideomotorických.)

Iné záhadné javy, sprevádzajúce seansy, boli vysvetlené depersonalizáciou, disociáciou psychiky, či automatickým správaním média v hypnóze a sugescii. Psychologická a lingvistická analýza, ktorú realizovali americkí vedci, potom ukázala, že odpovede médiom vyvolaných osobností boli vždy neurčité, vyhýbavé, vecne ani jazykovo nezodpovedajúce osobe, za ktorú sa duch vydával, ani dobe, v ktorej mal žiť. To všetko svedčí o jedinom: takí duchovia, ako si ich predstavujú špiritisti, neexistujú.

Lenže ako je možné, že sa obyčajný žart sestier Foxových stal rozbuškou pre taký náhly rozvoj viery v duchov a špiritizmu? To má nepochybne hlboké psychologické dôvody, ktoré je nevyhnutné z vedeckého hľadiska vysvetliť. Podľa amerických psychológov sa tu uplatňuje množstvo rozličných faktorov. Zdá sa, že prvotnou príčinou viery v možnosť komunikácie s duchmi je pretrvávanie, azda aj dedičné zakotvenie pôvodného magického myslenia človeka, ktoré ustavične súperí s neskoršie získanou racionalitou. Človek túži po záhadách, tajomstve, transcendentne, „inom" živote. Správa dvoch prostých dievčat sa chápala ako jasný a dlho hľadaný dôkaz existencie duchov.

Iným dôvodom súvisiacim s náročným životom v modernom pretechnizovanom, stresujúcom a príliš komplikovanom svete je snaha oprieť sa o jednoznačné, jasné odpovede od vyššej autority, ducha či dnešnej „vyššej inteligencie". Ďalším motívom je isto vedomie konečnosti života a strach zo smrti, ktorý sa usilujeme potlačiť vierou a nádejou, že existuje posmrtný život. To je napokon aj súčasťou náboženskej viery. Tretím, bezprostredným dôvodom, predovšetkým u niekdajšieho špiritizmu, je bolesť zo straty svojich blížnych a túžba zostať s nimi v kontakte aj po ich smrti. A konečne dnes sa možno uplatňuje i odklon od tradičných náboženstiev a hľadanie alternatív. Významnú úlohu hrá i filozofia New Age a postmoderny s jej zdôrazňovaním plurality a duchovných potencií psychiky človeka.

Trochu tristnou kapitolou je to, že v existenciu duchov a v komunikáciu s nimi verilo tiež mnoho vedcov, ako Alfred Russel Wallace (Darwinov spoluobjaviteľ príčin evolúcie), či chemik Robert Hare. Ale aj to je pochopiteľné. Vedec, ktorý vystúpi zo svojho seriózneho a úzko zameraného sveta, môže byť ohromený presvedčivosťou seansy s médiom a nemusí tušiť, že existuje množstvo trikov, akými ho médium dokáže podviesť a azda mu ani nenapadne, že sa stretáva s podvodníkmi.

Ostáva podotknúť, že špiritizmus a channeling nie je záležitosť neškodná, najmä preto, lebo sa špiritizmu a dnes channelingu venujú primárne osoby disponované, psychicky labilné. U niektorých osôb potom môže nastať určitá závislosť, odovzdanie vlastnej zodpovednosti a osobnej slobody duchu z iného sveta. Boli zaznamenané tiež ťažké psychické následky vrátane psychózy, najmä ak duch „zvestoval" napríklad vážne ochorenie alebo dátum úmrtia dotyčnej osoby či jej príbuzného.

 

Pohľad z filozofického a náboženského hľadiska

Z filozofického hľadiska môžeme považovať dnešný channeling za súčasť parapsychológie či za určitý špecifický pseudonáboženský systém, ktorý obsahuje prvky západnej okultnej tradície, hinduizmu, jungovskej filozofie a tiež súčasnej New Age filozofie. Okrem toho ide, ako sme spomenuli, u mnohých niekdajších médií a dnešných channelers o obyčajné šarlatánstvo a ekonomicky výnosný podvod.

Čo sa týka náboženstva, spočiatku sa zdalo, že medzi jeho pohľadom a špiritizmom nebudú vážne rozpory. Ba niektorí špiritisti hľadali touto cestou dôkazy existencie duchovného sveta, pričom sa snažili podporiť tradičné náboženské predstavy v čase, keď sa v dôsledku technických (napr. elektrina) a biologických (evolúcia) objavov začali tradičné náboženské princípy otriasať v základoch.

Napriek tomu však nemožno špiritizmus z náboženského hľadiska akceptovať. Aj vo Svätom písme sa takáto prax jednoznačne zakazuje: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí." (Dt 18, 10 - 12)

Na záver možno konštatovať, že sa špiritizmus v pôvodnej podobe vyčerpal a pretrváva len ako módny a komerčne výhodný channeling. Stal sa však východiskom pre vznik pseudovedeckej disciplíny - parapsychológie, ktorá sa rozvetvila do množstva ďalších ezoterických oblastí, ako je astrálne cestovanie, kontaktérstvo, transpersonálna psychológia, zážitky blízkosti smrti a pod.

 

Literatúra:

1. Firenze, P.: Spirit Photography. How Early Spiritualists Tried To Save Religion by Using Science. Skeptic 11/2004, s. 70 - 78

2. Kol.: Alternativní medicína - možnosti a rizika. Grada Publ., Praha 1995

3. Palka, R.: Channeling - duchovní výuka Inteligencemi. Onyx, Praha 1996

4. Rýzl, M.: Parapsychologie. Panorama, Praha 1991

5. Vojtíšek, Z.: Encyklopedie náboženských směrů v České republice. Portál, Praha 2004